História Tatranských Matliarov

Článok z časopisu Tatry č.1/2005

120 rokov Tatranských Matliarov /Ján Gašpar/

V závere minulého roku sme si pripomenuli okrúhle výročie ociálneho vzniku osady Tatranské Matliare. V tieni iných, známejších tatranských osád jej výročia unikali našej pozornosti bez prípitkov a okázalých slávností. Napriek tomu, že vo svojom „rodnom liste" má rok 1884, história vzniku osady je staršia o viac než dve desaťročia a po Starom Smokovci je, aj keď neociálne, druhou najstaršou tatranskou osadou v službách cestovného ruchu.

Ľudské osídlenie tejto lokality však siaha až do stredoveku, keď v blízkosti Skalnatého potoka medzi dnešnou osadou a Tatranskou Lomnicou už v 14. storočí existoval majer veľkolomnického panstva, a jeho osadenstvo tvorili tirolskí pastieri z obce Matrei. Majer založil comes Rudiger, ktorý okolité lesy získal darom od kráľa Ondreja II. spolu so svojím švagrom, spišským prepoštom Adolfom za verné služby, aby pre svoje stáda priblížil vysokohorské pasienky.

V listine z roku 1326 sa majer v tom čase patriaci už rodu Berzeviczy, ktorý bol Rudigerovým potomstvom, spomína ako Martyrumfalua. Po roku 1360, keď majer po neznámej epidémii, alebo požiari zanikol, sa pasienky a lesy v tejto oblasti naďalej uvádzali pod názvom Matreier Laren (t. j. horské pasienky Matreičanov). Neskôr sa na pôvod názvu zabudlo a po rôznych tvaroch Maklar, Mekler, Metler, Matlar, sa postupne ustálil nemecký tvar Matlaren a po vzniku prvej budovy aj maďarský názov Matlarháza (t.j. Matliarsky dom), z čoho poslovenčením vznikol súčastný názov osady - Tatranské Matliare.


Dedičskými prevodmi a postupným predajom sa pôvodný komposesorát Berzeviczyovcov pri Skalnatom potoku, pod juhovýchodným úpätím Lomnického štítu v chotári obce Huncovce, stal postupne vlastníctvom aj ďalších rodín - (Sponer, Székely, Okolicsányi, Szepesházy, Teoke, Szirmay, Loisch, Mattyasovszky). Komasáciou v roku 1840 a neskoršími reformami v súvislosti so zrušením poddanstva sa jeho podstatná časť stala vlastníctvom urbariátu obce Huncovce.


Jeden z členov urbariátu, huncovský statkár Matej Loisch si v severovýchodnom cípe Matliarskej poľany v nadmorskej výške približne 885 m na brehu Skalnatého potoka v roku 1863 postavil súkromnú poľovnícku chatu. O 5 rokov neskôr ju venoval svojej dcére Zuzane (1851-1929) a jej novomanželovi Júliusovi Székelymu (1843 - 1930), ktorý bol v tom čase evanjelickým farárom v Žakovciach. Mladý pár trávil na tejto krásnej samote letné medové týždne počas niekoľkých rokov a prijímaním návštev propagovali toto miesto ležiace na starej pašeráckej ceste z Liptova na Severný Spiš.


Turistický ruch vo východnej oblasti Tatier sa začal rozvíjať po roku 1883, keď vznikla zásluhou objavenia Belianskej jaskyne Tatranská Kotlina.


Matej Loisch správne predvídal zvýšenú frekvenciu turistov v smere od Starého Smokovca a rozhodol sa v blízkosti svojej poľovníckej chaty v roku 1884 postaviť zrubovú vilu, v ktorej bolo 13 izieb pre turistov. Juhovýchodne pod vilou Loisch už v roku 1885 postavil Kúpeľný dom s ďalšími 3 izbami. Bolo v ňom aj 5 plechových vaní a hosťom tu poskytovali teplé očistné i kosodrevinové kúpele za 20 až 30 grajciarov, avšak bez odborného lekárskeho dozoru. Pri týchto stavebných investíciách mu výrazne pomáhal ďalší jeho zať, učiteľ Tobiáš Putsch (1838 - 1913).


Vznikajúca osada mala vysokú návštevnosť a bola vhodným východiskom k Skalnatému plesu, do Doliny Bielej Vody, k Zelenému plesu a do východnej časti Vysokých i Belianskych Tatier.


Pod Kúpeľným domom v roku 1889 vybudoval veľký 27 izbový hotel Skalnatý potok (Köpatak nyaraló, Villa Steinbach) a staršia vila Loisch bola od toho času viac využívaná na stravovacie účely. Osada bola otvorená v letnej sezóne od 20. júna do 15. októbra a denný pobyt stál od 50 grajciarov až po 1 forint, 20 grajciarov, podľa úrovne zaopatrenia a pred 1. júlom a po 20. auguste majiteľ poskytoval 20% zľavu. Plné týždenné zaopatrenie so stravou stálo maximálne 12 forintov. V roku 1893 osadu navštívilo 267 nocľažníkov s pobytom dlhším ako 1 deň, z čoho bolo 203 domácich a 64 zahraničných hostí.


Osadou v tom istom roku prešlo aj 1129 peších turistov, 943 domácich a 186 zahraničných. Celkovým počtom 1396 návštevníkov sa v tom čase zaradila na 4. miesto po Štrbskom Plese, Tatranskej Kotline a Starom Smokovci a v návštevnosti predstihla aj také osady ako boli Nový Smokovec, Dolný Smokovec, Vyšné Hágy a Tatranská Polianka.

Prosperujúca osada prinútila Mateja Loischa k ďalším stavebným investíciám. V roku 1895 pribudoval k čelnej strane vily Loisch veľkú hrazdenú jedáleň, čím vznikol hotel Matliare (Matlárháza szálló, Hotel Matlarenau). Pod hotelom Skalnatý potok postavil v tom čase aj ďalší hotel Tatra, ktorý mal 36 moderne zariadených a vykurovaných izieb, prispôsobených na zimnú prevádzku. Prístavbu jedálne i hotel Tatra projektoval najznámejší tatranský architekt Gedeon Majunke (1854 - 1921) zo Spišskej Soboty. V tomto období prežívala osada svoj zlatý vek. V štyroch budovách bolo pre návštevníkov 74 izieb, kúpeľné miestnosti a pre zábavu kolková dráha, kriketové ihrisko a klavír. Okrem náročnejších tatranských túr návštevníci s obľubou navštevovali Loischov a Jánov prameň, ktoré ležali v lesnom prostredí nad osadou. Prvý pomenovali na počesť zakladateľa osady Mateja Loischa, ďalší na pamiatku profesora literatúry, kartografa a funkcionára Spišského spolku v Budapešti Jána Loischa. Pre poľovníckych hostí slúžil menší 7 izbový prízemný zrub v južnej časti osady, tzv. Poľovnícka vila, pôvodne huncovská obecná hájovňa. Západne od nej vedľa cesty Márie Terézie vedúcej k Smokovcom postavil v roku 1892 huncovský statkár Farkaš Székely obytnú vilu so 17-timi izbami. Táto však zanikla po požiari v roku 1902 a na jej mieste neskôr postavili hotel Svišťovka.

Zásluhou Uhorského karpatského spolku dali do prevádzky v roku 1892 vozovú cestu Márie Terézie (dnes Cesta slobody) spájajúcu Tatranskú Kotlinu so Starým Smokovcom, ktorá viedla z veľkej časti po trase niekdajšieho pašeráckeho chodníka. V Tatranských Matliaroch viedla stredom osady popred budovy hore potokom. V hornej časti prechádzala pomedzi Kúpeľný dom a hotel Matliare, stáčajúc sa vpravo cez Skalnatý potok východným smerom. Až po roku 1920 bola cesta odklonená východným smerom popod osadu tak, ako vedie aj dnes a Poľovnícku vilu, ktorá stála v týchto miestach, museli odstrániť.


Po roku 1900 nastalo pre vysoký vek zakladateľa osady krátke obdobie stagnácie, pretože jeho syn Matej Loisch ml. sa viac venoval hospodáreniu na majetku v Huncovciach a prevádzke svojho liehovaru. No už od roku 1909 nastáva obdobie nového rozmachu, keď sa do vedenia rodinnej firmy dostal synovec zakladateľa Július Putsch. Vtedy postavili juhozápadne od starších hotelov, na mieste bývalej Vily Székely, blízko cesty Márie Terézie, secesný hotel Svišťovka (Morgás - Villa, Villa Ratzenberg), ktorý v roku 1912 rozšírili prístavbou verandy. Murovaný hotel prispôsobený aj na zimnú prevádzku, bol vybavený vodovodom, elektrinou a ústredným kúrením, mal 42 moderne zariadených izieb a studenú vodoliečbu. Osada sa vtedy stáva aj obľúbeným strediskom zimných športov, sánkovania, lyžovania a v tom čase moderného skijöringu. Častými zimnými návštevami ju poctili arciknieža Fridrich s manželkou Izabelou a deťmi. Stále väčší dôraz kládla účastinná spoločnosť majiteľov osady aj na zvýraznenie jej liečebnej funkcie. Pod vedením Dr. Leopolda Strelingera sa tu už od roku 1910 liečila Basedowova choroba, chudokrvnosť, nervové ochorenia a črevné choroby. V novom hoteli bola k dispozícii studená vodoliečba, v starom drevenom Kúpeľnom dome teplé vaňové a kosodrevinové kúpele.


Miloš Janoška, zakladateľ slovenskej národnej turistiky, v 2. vydaní svojho Sprievodcu po Tatrách z roku 1923 na strane 222 píše toto: „Na veľkej poľane juhovýchodného úpätia Lomnického a Kežmarského štíta roku 1884 založené letovisko pekne sa druží k ostatným klimatickým kúpeľom. Vysoké hory obtáčajú osadu z troch strán. Od juhu je otvorená. V úzadí dvíha sa Lomnická skupina s Veľkou a Malou Svišťovkou a za dolinou Bielej Vody vidíme i zelené, bralami zpretŕhané Jatky v Belanských Alpách. Poľanu pretína severným smerom cesta Slobody, ktorá vedie ďalej do Kotlín (Belanských Kúpeľov), vzdialených od Matliar na 7 km. Väčšie budovy sú hotel Svišťovka (Morgáš) s 42, Tatra s 42 izbami, a hostinec. V ostatných je ešte asi 40 izieb. Je tu i štátne Vojenské sanatórium a kúpeľná budova. I tu na čerstvom podhôľnom vzduchu liečia sa asi tie isté neduhy, ako aj v ostatných kúpeľoch tatranských".


V rokoch 1915 - 1917 Rakúsko-uhorská vojenská správa zriadila obďaleč osady v severozápadnom cípe rozľahlej lúky, tesne na okraji lesa, veľký vojenský lazaret s liečebňou TBC. Barákové provizória slúžili pre potreby vojenskej pľúcnej liečebne až do konca 40-tych rokov 20. storočia. Po roku 1918 sa tamojšia vojenská posádka zaslúžila výraznou mierou na urovnaní hraničných sporov s Poľskom a na ustálení štátnej hranice vedúcej hrebeňom Tatier. Prispela aj na rozvoj turistiky, keď v roku 1922 pomáhala 2. horskej brigáde so stavbou Votrubovej chaty pod Predným Kopským sedlom. Nadporučík Adolf Matoušek, príslušník vojenskej posádky z Matliar, sa začiatkom 20-tych rokov minulého storočia podieľal na armádnych lyžiarskych kurzoch a Tatry propagoval svojimi snímkami aj na množstve pohľadníc v tom čase vydaných Júliusom Kuszmannom z Tatranskej Lomnice.


V roku 1915 sa riaditeľom kúpeľov stal ďalší príslušník rodiny, profesor Arpád Forberger (1879 - 1953) zo Spišskej Novej Vsi a zostal ním až do roku 1945. Mal najväčšiu zásluhu na mohutnom rozvoji rodinnej firmy a Veľkých stavebných investíciách medzivojnového obdobia. Popri hotelovo-rekreačnej funkcii osada naďalej poskytovala aj liečebné procedúry pod vedením spomínaného Dr. Strelingera a od polovice 20-tych rokov Júliusa Holzmanna, neskôr Arnošta Eksteina a sekundárneho lekára Štefana Kaula.


Od decembra 1920 do augusta 1921 sa v osade liečil na pľúcnu tuberkulózu pražský nemecký spisovateľ Franz Kafka (1883 - 1924). Býval vo vile Tatra a jeho beznádejný zdravotný stav sa aj napriek veľkej starostlivosti Dr. Strelingera takmer nezlepšil. Vďaka usilovnosti bibliografky Podtatranskej knižnice z Popradu pani Ľuby Rusnákovej sa podarilo vytvoriť pomerne ucelenú mozaiku jeho tatranského pobytu.


Na pamiatku Franza Kafku odhalili 16. mája 2001 V Tatranských Matliaroch pamätnú dosku s jeho portrétom. Pôvodcom a realizátorom myšlienky je ctiteľ osobnosti a diela Franza Kafku, profesor doktor Miroslav Mydlík z Košíc. Autorom je akademický sochár Štefan Hudzík a inžinier architekt Ján Veselovský. Pamätnú tabuľu umiestnili na žulové kamene, premiestnené z Veľkej Studenej doliny, avšak nie na mieste, kde kedysi stála vila Tatra, v ktorej bol ubytovaný, ale na lúke povyše Vojenskej zotavovne, vedľa cesty vedúcej k dvom objektom hotela Hutník. Bývalý náčelník vojenskej zotavovne nedal súhlas umiestniť pamätník na pozemku patriacom teraz armáde, kde kedysi stála vila Tatra.


V barakovom tábore vojenskej liečebne sa v roku 1925 ako vojak liečil na pľúcnu tuberkulózu aj významný slovenský prozaik, národný umelec Fraňo Kráľ (1903-1955). Práve tu čerpal námety k napísaniu dvoch populárnych kníh pre mládež so sociálnym zameraním, Jano a Čenkovej deti. V tomto prostredí vyvrcholila spisovateľova realistická a vlastenecká línia, verne opisujúca krásnu tatranskú prírodu i neradostné chvíle detstva štyroch chudobných detí Zuzany Čenkovej, žijúce v Tatranskej Lomnici blízko starej horárne. Pobyt v Tatranských Matliaroch vyvolal u Fraňa Kráľa lásku k tatranskej prírode, kam sa neskôr nespočetnekrát vracal.


Z prostredia Tatranských Matliar čerpal mnohé svoje námety aj významný Spišský maliar a historik Elemír Köszeghy-Winkler (1882-1954), ktorý na svojich akvareloch zanechal najstaršie podoby osady. Jeho nástenné maľby zdobili kedysi steny foyeru a spoločenských miestností hotela, postaveného v roku 1928. Často sa tu zdržiaval aj profesor Viliam Forberger (1848-1928), ktorý na svojich grafikách uverejňovaných aj v dobovej turistickej tlači zanechal verné obrazy tatranskej prírody, dolín a štítov.


Po 1. svetovej vojne, v roku 1920, postavili nad Cestou slobody desaťizbovú vilu, ktorá dodnes slúži na obytné účely ako tzv. Malá vila. V roku 1924 k hotelu Svišťovka zo severozápadnej strany pribudovali poschodovú trojpodlažnú ubytovňu s 20 izbami, čím bolo k dispozícii v osade už 154 izieb, nerátajúc kapacity v barakoch vojenskej liečebne. Nad hotelom Svišťovka vybudoval staviteľ Júlis Marcsán z Popradu trojposchodovú budovu s hotelovo-liečebnou prevádzkou. Nízkym spojovacím traktom jedálne s kapacitou 240 stoličiek, ktorú postavila košická stavebná firma Pittel a Brausewetter, spojili nový objekt s hotelom Svišťovka. V komplexe dlhom 150 metrov boli, okrem ubytovacích kapacít (60 izieb), umiestnené aj všetky liečebné priestory. Toto nové Sanatórium slávnostne odovzdali do užívania 16. septembra 1928. Pod Cestou slobody v polovici 20-tych rokov vznikla jednoduchá turistická reštaurácia Vincenta Tardíka s dvomi izbami pre turistov, ktorej majiteľom bol neskôr František Mašlonka (schátralý objekt nevyužitý dodnes stojí) a po roku 1930 bazár Jozefa Palencsára z Kežmarku, ktorý začiatkom 40-tych rokov zmenil svoju pôvodnú funkcionalistickú architektúru a bol prestavaný na obytnú budovu alpského štýlu (Vila Crocus). V objekte sú dodnes služobné byty, aj keď by si dnes už zaslúžila generálnu opravu. Štátna lesná správa postavila v roku 1935 v smere na Tatranskú Lomnicu novú horáreň.


Ďalšie stavebné zámery uskutočnila v osade znovu rodina Loischovcov. V roku 1937 asanovali hotel Svišťovka i jeho prístavbu z roku 1924 a na ich mieste postavili moderné Sanatórium Esplanade. Aj nová stavba bola napojená na jedáleň a vyššie položený objekt z roku 1928, čím sa vytvoril komplex s kapacitou 300 postelí v 175 izbách. Sanatórium Esplanade staval podľa projektov Gustáva Maurera z Huncoviec, Július Gretzmacher ( 1909 - 1996) z Kežmarku a do prevádzky ho odovzdali 1. júna 1938. Klientelu Tatranských Matliarov tvorili od založenia osady predovšetkým spišskí Nemci a Maďari a československá verejnosť sa osade vyhýbala.

Aj majitelia boli zo spišského nemecko-maďarského prostredia a preto už v roku 1945 na základe nariadenia č. 104 z 23. augusta bol ich majetok skonškovaný a pripadol štátu.


Po skončení 2. svetovej vojny slúžili začas vojenské baraky ako poľná nemocnica na doliečenie zranených vojakov a z hotelov sa stalo vojenské rekreačné stredisko, neskôr liečebňa pre príslušníkov armády postihnutých tuberkulózou. Keď V roku 1956 odovzdali do prevádzky Vojenský liečebný ústav pre choroby pľúcne v Novej Polianke, zrušili v Tatranských Matliaroch liečbu tuberkulózy a osada sa preorientovala na poskytovanie zdravotno-rekreačných služieb a liečbu niektorých druhov chudokrvnosti, neurasténie a ľahších respiračných ochorení prostredníctvom klimatoterapie doplnenej elektroliečbou, inhaláciami, vodoliečbou, saunou a liečebnou rehabilitáciou.


Tatranské Matliare boli obľúbeným miestom tatranských pobytov aj prezidenta republiky generála Ludvíka Svobodu (1895 - 1979), odkiaľ podnikal svoje náročné vysokohorské túry. Niekoľkonásobný olympijský víťaz, plukovník Emil Zátopek (1922- 2000), tu zbieral sily pre svoje bežecké víťazstvá na olympiádach v Londýne a Helsinkách.


Po zrušení liečby tuberkulózy asanovali v roku 1957 štyri najstaršie hrazdené budovy osady a dnes na ploche medzi chodníkom vedúcim k Loischovmu prameňu a do doliny Bielej Vody Kežmarskej a Skalnatým potokom niet po nich takmer žiadnej stopy. Iba pozostatky starej drevenej chaty na konci lúky, vedľa chodníka pri vstupe do lesa, pripomínajú miesto, kde kedysi stála poľovnícka chata Mateja Loischa z roku 1863.


V rokoch 1982 a 1986 na mieste niekdajšieho vojenského barakového tábora vybudovali bývalé Východoslovenské Železiarne z Košíc veľkokapacitné odborárske zotavovne Metalurg a Hutník, ktoré boli po roku 1990 zmenené na hotely pod spoločným názvom Hutník.

VytlačiťOdoslať e-mailom