Karol Piovarcsy
Karol Piovarcsy
Narodil sa 10. júla 1883 v Gelnici, do rodiny významného banského odborníka, Karola Piovarcsyho (1849-1939). V matrike narodených je zapísaný ako Károly Arpád. Jeho otec bol od roku 1892 riaditeľom bane v Bindte. Na tejto pozícii pôsobil až do roku 1914, keď majetok prevzala Rakúska banská a hutná spoločnosť vo Viedni. Rodina sa v roku 1888 presťhovala z Gelnice do Spišskej Novej Vsi, kde mladý Karol vyrastal. V roku 1910 využil náborovú akciu Rakúsko - Uhorského námorníctva, ktoré mladých mužov lákalo na vyhliadkové plavby. Po zdravotnej prehliadke a testoch bol prijatý do radov C.a K. námorníctva, kde potom slúžil. Medzitým vypukla I. svetová vojna a z tej sa Karol Piovarcsy vrátil až koncom roka 1919. 17. júna 1921 sa oženil s Idou, rodenou Ludvigh. Z manželstva sa narodili štyri deti, ale prvorodený syn (*1922) zomrel ešte vtom istom roku. Po tejto udalosti sa venoval športu každého druhu. Spolu s manželkou pestovali horolezectvo, svoj prvý výstup uskutočnili na Slavkovský štít. Karol Piovarcsy partril medzi vynikajúcich spišskonovoveských horolezcov a bol jedným z prvých členov spolku JAMES. Dňa 14. augusta 1921 spolu s Mikulášom Mlynarčíkom a Jurajom Koromzayom ml. zliezli prvovýstupom juhozápadný hlavný hrebeň Lomnického štítu. Okrem horolezectva sa venoval aj lyžovaniu a skokom na lyžiach ako autor skokanských mostíkov. Bol tiež členom Karphatenverein, kde od roku 1926 (po smrti Bélu Hajtsa) prevzal funkciu predsedu odbočky v Spišskej Novej Vsi. V tomto spolku sa zaoberal jaskyniarstvom (speleológiou), ako jaskyniar preskúmal ešte v roku 1925 spolu s B. Hajtsom priestory Ľadovej jaskyne na Dreveníku. V období od októbra do decembra 1926 spolu s Alfrédom Grószom a Júliusom Andorom Heftym preskúmali Beliansku jaskyňu a objavili ďalšie priestory v oblasti Veľkého dómu. Na Čertovej sihoti sa podieľal na nájdení schodnej cesty k Čertovej diere. Preskúmal tiež Homološovu dieru na planine Galmus a množstvo iných jaskýň v Slovenskom raji a na Spiši.
V Spišskej Novej Vsi pracoval ako železničný úradník. V roku 1929 sa manželom Piovarcsy narodila dcéra Katarína, v roku 1931 syn Karol a po presťahovaní do Spišskej Belej, kde žila stará mama Ludvigh, sa v roku 1932 narodila dcéra Marika. Po úmrtí starej mamy Ludvigh v Spišskej Belej sa rodina v roku 1935 presťahovala do Kežmarku.
Jeho činnosť v Karpathenvereine /Karpatskom spolku/
Ako člen Karpathenvereinu sa aktívne venoval nielen horolezectvu a speleológii, ale aj lyžovaniu a výstavbe skokanských mostíkov. Preto ho v Karpathenvereine s úctou a uznaním volali „Schanzenvater“ – otec mostíkov. V roku 1925 spolu s Irmou Scholzovou z Matejoviec darovali Karpatskému múzeu básnické rukopisy zo začiatku 19. storočia, za čo im bolo na zasadnutí Karpathenvereinu konanom 22. mája vyslovené osobitné poďakovanie.
V septembri 1930 sa zúčastnil jednej neúspešnej záchrannej akcie v stenách Ostrvy. Pretože sa jedná o veľmi zaujímavú príhodu, nasleduje voľný preklad z časopisu Turistik Apinismus Wintersport:
Neúspešná záchranná akcia. Mládežnícky tím Karpathenvereinu uskutočnil 6. septembra neúspešnú záchrannú akciu v Ostrve. Tím pod vedením učiteľa Alfréda Grosza dorazil popoludní k Popradskému plesu a stretol sa so skupinou zo Spišskej Novej Vsi, ktorú viedol Karol Piovarcsy. Zrazu počuli z Ostrvy volanie o pomoc. Okamžite sa pustili do záchrannej akcie a v troch skupinách vyrazili smerom k Ostrve. V stenách Ostrvy sa pohybovali celú noc, ale ich snaha bola márna, pretože vždy, keď sa priblížili k človeku, ktorý ich žiadal o pomoc, okamžite zmĺkol. Napokon v skorých ranných hodinách dorazil k Popradskému jazeru na smrť unavený muž. Tento muž sa bez akéhokoľvek vybavenia a znalosti terénu vydal na vrchol Ostrvy, jedného z najpôsobivejších štítov Vysokých Tatier, ale cestou dole sa namiesto vyznačenej trasy pokúsil zostúpiť neznámym terénom bez zlaňovania a skončil v rokline, z ktorej sa nevedel dostať ani hore, ani dole. Vtedy zavolal o pomoc. Počul, ako sa blížia záchrancovia, ale zo strachu, že ho zbijú, mlčal. No, určite si zaslúžil bitku.
Karol Piovarcsy bol prítomný pri odovzdávaní Téryho chaty, voľný preklad z Karpathen Post.
Odovzdanie Téryho chaty bolo ukončené 1. júna. Po tom, čo minister poľnohospodárstva rozhodnutím z 31. marca 1931 neakceptoval žiadosť Karpatského spolku o bezodplatné odovzdanie chaty v prípade obnovenia prenájmu pozemkov a prenajal chatu Klubu československých turistov, nemal spolok ďalšie možnosti chatu udržať. V mene hlavného výboru ju Dr. Michal Guhr, Prof. Hefty a Ing. Piovarcsy odovzdali zástupcom Ministerstva pôdohospodárstva a Štátneho riaditeľstva lesov. Riaditeľstvo lesov v Liptovskom Hrádku odovzdalo chartu zástupcom Klubu československých turistov, riaditeľovi Brožovi a štábnemu kapitánovi Kuzmikovi. Klub prevzal inventár od Karpatského spolku v plnej hodnote; na žiadosť zástupcu spolku zostal na mieste bez zmeny obraz Edmunda Téryho, pamätná tabuľa Wahlenberga a odznak Klubu maďarských turistov. Klub na toto leto odovzdal vedenie chaty Karlovi Kernovi z Bratislavy, ktorý v chate pôsobí už sedem rokov. Keďže nebol prítomný zástupca finančnej správy, nebolo možné rokovať o výške odkupnej sumy za objekt, ktorá už bola vyčíslená súdom, ale v odovzdávacom protokole bolo zaznamenané želanie Karpatského spolku, aby bola odkupná suma vyplatená čo najskôr.
Keď sa v roku 1923 Dr. Michal Guhr rozhodol v prielome Velického potoka postaviť veľký skokanský mostík, neexistovali ešte žiadne teoretické vedomosti o tom, ako by mal mostík vyzerať. Všetko sa realizovalo len podľa skúseností z už realizovaných mostíkov. Preto prieskum svahu previedol František Dénes, ako najskúsenejší člen Karpathenvereinu. Stavba sa realizovala pod dozorom vtedajsšieho skokanského majstra, Aladra Therna. Už po prvých skokoch sa ukázalo, že mostík nesplňa požiadavky, ktoré sa od neho očakávali. Keďže celú stavbu financoval Dr. Michal Guhr, pristúpilo sa k rozsiahlym úpravám mostíka až od roku 1930. Významný podiel na úspešnej prestavbe mostíka mal Karol Piovarcsy, ktorý sám navrhol a s nevyškolenými lesnými robotníkmi postavil zo smrekového dreva odvážnu nájazdovú vežu vysokú 20 metrov.
Ako výborný lyžiar sa zúčastnil lyžiarskych pretekov organizovaných Karpathenvereinom na Zelenom plese na jar 1936. Voľný preklad z časopisu Die Karpathen:
Za nádherného jarného počasia usporiadal Karpatenverein 22. marca na Zelenom plese svoje tradičné preteky v slalome. Okrem obvyklých pretekov v zjazde a slalome sa tentoraz konali aj preteky v slalome pre funkcionárov združenia, a keďže každý funkcionár, ktorý sa v minulosti zúčastnil lyžiarskych pretekov, považoval za svoju čestnú povinnosť prísť, bolo toto podujatie spoločným dielom mnohých starých bojovníkov Karpatenvereinu. Z Košíc, Spišskej Novej vsi, Levoče, Popradu, Veľkej, Matejoviec, Kežmarku, Spišskej Belej sa zišli starí bojovníci, dokonca z Budapešti prišiel starý čestný člen a zakladajúci člen Karpatenvereinu Dr. Tibor Eleöd. Vo veku 67 rokov bol nestorom spolku a zároveň najstarším lyžiarom, keďže bol jedným z prvých priekopníkov lyžovania na Slovensku so svojimi lyžiarskymi cvičeniami, ktoré začal v roku 1893. Najskúsenejšími prítomnými lyžiarmi boli Prof. Hefty a Dr. Reichart, keďže sa zúčastnili už na prvých medzinárodných tatranských pretekoch v roku 1910, Prof. Hefty totiž absolvoval svoje prvé preteky už v roku 1908. Karol Piovarcsy štartoval v slalome kategórii „starých pánov“ a umiestnil sa na druhom mieste.
V roku 1942 pôsobil Karol Piovarcsy ako správca Mestského múzea v Kežmarku. Pred prechodom frontu na prelome rokov 1944/1945 rodina evakuovala z Kežmarku k Liptovskému Mikulášu. Po prechode frontu v januári 1945 sa rodina vrátila do Kežmarku, kde Karola Piovarcsyho zaistili a väznili jeden a pol roka. Po prepustení z väzenia v roku 1946 sa zamestnal v poľnohospodárskom podniku vo Veľkej Lomnici. V tomto období sa venoval aj poľovníctvu, zbierke známok a v Kežmarku bol správcom múzea. V roku 1951 mal vo Veľkej Lomnici nehodu, následkom ktorej 21. novembra 1951 zomrel.
Obr.12-a. Starý Smokovec zima cca 1933. V strede v kabáte s kožušinovým golierom a šálom Dr. Mikuláš Szontagh, vedľa neho vľavo Dr. Pavol Kunsch, kľačí Gyula Andor Hefty, nad Szontaghom mierne vpravo stojí Didi Reichart, vedľa neho vpravo Paolo Angyalossy, celkom vpravo v klobúku a na korčuliach Karol Piovarcsy (1883-1951). /archív Ing. Mikuláš Lipták/
Obr.12-b. Rok cca. 1935. Sedia na zemi: G.A.Hefty, Dr. Nemenyi, na lavičke zľava: prvý Otto Bruckner, tretí Karol Bruckner, piata Gertrúda Kalivodová, siedma Margitka Reichart, stoja zľava: druhý Karol Piovarcsy, s čiernou páskou na rukáve Didi Reichart. /archív Miki Lipták/
Obr.12-c. Lyžiarske preteky na Zelenom plese 22. marca 1936. Zľava: J.A.Hefty, Bebe Cornydes, Gertrúda Kalivodová, Didi Reichart, s číslom 25 s lyžami Karol Piovarcsy, s číslom 21 Tibor Eleöd, s číslom 30 sedí na snehu Aladár Tay. /archív Miki Lipták/