História Starého Smokovca
Článok z časopisu Tatry č.5/2003
Starý Smokovec 210-ročný /Ján Gašpar/
Väčšina návštevníkov Vysokých Tatier či už prichádzajú autami alebo hromadnými dopravnými prostriedkami, okúsi svoj prvý kontakt s týmito veľhorami práve v Starom Smokovci. Táto osada je aj prvou, ktorá pred 210 rokmi začala písať dejiny ich osídľovania, rekreačného a turistického sprístupňovania. Udalosti spojené s osudmi osady a ľuďmi s ňou spojenými, boli zachytené v množstve obšírnejších monografických článkov i krátkych správach. Napriek tomu sú niektoré zdanlivo jednoznačne poznatky o Starom Smokovci v súčasnosti nie celkom presné a správne interpretované.
Pokúsim sa preto poukázať na tieto i niektoré pozabudnuté skutočnosti, samozrejme bez vynechania základných informácii o podstatných a známych udalostiach, ktoré určovali vývoj Starého Smokovca.
Územie pod južným úbočím Slavkovského štítu pôvodne patrilo ako kráľovský dar turčianskemu konventu a roku 1465 sa dostalo do vlastníctva Zápoľských, uhorského šľachtického rodu pôvodom zo Slavónska. V 17. storočí sa jeho vlastníkmi stala Spišská vetva rodu Csákyovcov.
Uprostred ihličnatého pralesa, na južných úbočiach Slavkovského štítu vyvieral výdatný a chutný prameň, ktorý iste poznali a jeho okolie navštevovali už pred viac než dva a pol tisíc rokmi keltskí ťažiari, keď v týchto končinách spracovávali vyťaženú železnú rudu. V obrazotvornosti dávnych hutníkov sa pri prameňoch zjavoval ,,huschwai", všemocný pohanský bôžik vôd a rudných ložísk, ktorý v podobe čierneho vodného vtáka mohol zmariť, alebo podporiť úsilie baníkov. Ku kyslému prameňu mu preto prinášali svoje obete a ďakovali za dary zeme.
Naši slovanskí predkovia nazývali tohto strážcu zemských pokladov Zmokom a jeho obetný deň pokladali za hlavný sviatok v roku. Bolo to ešte pred prijatím kresťanstva, no táto tradícia pretrvala aj v ďalších stáročiach, keď tu koncom júna organizovali vítanie leta. Púte ku prameňu sa postupne ustálili na deň Sv. Jána, neskôr na sviatok Petra a Pavla a po vzniku osady až do polovice 19. storočia boli spojené aj s jarmokmi.
Už kráľovský úradník Juraj Wernher ( 1497- 1567), kapitán šarišského hradu vo svojom diele pojednávajúcom ,,o podivuhodných vodách Uhorska" vydanom v Bazileji roku 1549, venoval pozornosť minerálnym vodám, liečivým a termálnym prameňom Spiša. Na úpätí Tatier spomenul dva pramene, z ktorých jeden sa využíval aj na liečebné účely. Aj keď ho bližšie nelokalizoval, dozaista išlo o kyslý prameň pod Slavkovským štítom. Už celkom konkrétne spomína kyslý prameň - Sauer Brunn - nad Veľkým Slavkovom evanjelický učiteľ Juraj Buchholtz st. (1643 - 1724) v rukopise svojho životopisu z roku 1707, kde opisuje aj svoj výstup na Slavkovský štít. Podnikol ho pod vedením jedného lovca kamzíkov ešte ako študent v júli 1664 s veľkoslavkovským evanjelickým farárom Jurajom Toperczerom a ďalšími druhmi. Kyslý prameň spomína aj jeho syn Jakub Buchholtz (1696 - 1758), kežmarský ihlár, mineralóg a botanik, ktorý v roku 1751 viedol cisársku komisiu pri skúmaní nerastného bohatstva Spiša. Z Veľkého Slavkova vtedy vystúpili k znamenitému prameňu, ktorý vytekal z vydlabaného žľabu. Už vtedy to bol chýrny prameň, kde sa každoročne konali ľudové slávnosti. Pri opise tejto vychádzky spomína aj malú csákyovskú horáreň a polozborenú kôlňu, vzdialené asi tisíc krokov od prameňa. V roku 1754 sa vo svojej úradnej správe o dvoch smokoveckých uhličitých kyselkách pozitívne vyjadril aj spišský Župný lekár Ján Žigmund Kreysel (1717 – l768) a možno aj jeho poznatky podnietili o štyridsať rokov neskôr vzdelaného grófa Štefana Csákyho postaviť v blízkosti prameňov prvé objekty. Podrobnejší rozbor týchto vôd uskutočnil v roku 1772 viedenský profesor Heinrich Johann Crantz, ktorý v nich okrem kysličníka uhličitého zistil aj železo, vápnik a minerálne soli.
O kyslom prameni, ktorý vyviera na upätí Slavkovského štítu písal v roku 1821 aj zakladateľ slovenského národopisu Jan Čaplovič (1780 - 1847). Vtedy bol prameň najmä v lete hojne navštevovaný obyvateľmi podtatranských obcí. Zo skaly vyvierajúca krištáľová voda miešaná s vínom vraj chutila lepšie ako ostatné vtedy známe minerálne vody a mala blahodárne účinky predovšetkým na tráviace ústrojenstvo.
Pre vznik samotnej osady nemožno brať do úvahy už v polovici 18. storočia existujúcu a podľa polozborenej neďalekej kôlne zrejme už niekoľko desaťročí stojacu starú horáreň Csákyovcov. Ako už bolo spomenuté, stála v bližšie nešpecifikovanom okruhu asi 1000 krokov od prameňa, čo aj dnes ťažko možno pokladať za intravilán osady a koncom 18. storočia už zrejme ani neexistovala. Na podnet veľkoslavkovského evanjelického farára Tomáša Tobiáša Maukscha (1749- 1832) postavil gróf Štefan Csáky (1741 -1810) z Iliašoviec v roku 1793 už v bezprostrednej blízkosti prameňa poľovnícku chatu pre seba a svojich hostí. Zrub nazývali ,,panským domom" alebo aj ,,poľovníckym domom". Dozorom nad ním v čase svojej neprítomnosti poveril iniciátora výstavby Maukscha. Už v tomto roku tu v jeho sprievode nocoval počas návštevy Vysokých Tatier aj anglický botanik a geograf Robert Townson (1762 - 1827). Vroku 1795 tu Mauksch priviedol aj známeho budapeštianskeho botanika Pavla Kitaibela (1757 - 1817) a zakrátko ďalších učencov.
V lete roku 1794 navštívil grofa Csákyho pri smokoveckých prameňoch hlavný lekár Zemplínskej župy, mineralóg a spišskosobotský rodák Dr. Ján Weisz - Dercsényi (1755 -1837), jeho osobný priateľ a neskôr pravidelný návštevník osady, ktorý tu v roku 1796 doviedol aj ďalšieho hosťa, z poverenia portugalskej kráľovnej putujúceho rytiera brazílskeho pôvodu da Cameru. V biograckom pojednaní o Dercsényim, ktoré vyšlo v Kežmarku roku 1936, zastáva spišský historik a profesor kežmarského gymnázia Dr. Johann Liptak (1889 - 1958) názor, že to bol práve on a nie Tomáš Mauksch, ktorý navrhol grófovi, aby pri kyslom prameni postavil aj obytnú budovu pre verejnosť. Tak v máji 1795 vznikol ďalší zrub, ktorý slúžil už ako ubytovací hostinec a jeho nájomca Graf z Veľkého Slavkova bol prvým stabilným zamestnancom cestovného ruchu v našich veľhorách. V blízkosti oboch zrubov pre potreby ducha v roku 1796 dal postaviť aj jednoduchú zrubovú kaplnku a v roku 1797 aj ďalší zrub pre hostí.
Prvé budovy vznikajúcej osady postavili tesári z Veľkého Slavkova ako typické horárne tej doby, prízemné s malými oknami obrátenými na juh a vysokou šindľovou strechou. Na jednom zrube drevená tabuľa s latinským nápisom ospevovala zásluhy grófa Csákyho na vzniku osady, na tráme tretieho zrubu bol vyrytý rok jeho vzniku 1797, ktorý dlho zvádzal historikov k chybnému stanoveniu dátumu založenia Starého Smokovca. Jeho prvé budovy stáli tesne vedľa seba na slnečnej stráni južne pod dnešným Švajčiarskym domom, v miestach terajšej komunikácie vedúcej nahor ku hotelu Grand. Najvýchodnejší objekt, Csákyho kaplnka, stála na mieste neskoršej vily Flóra.
Finančné ťažkosti a nezhody Štefana Csákyho s krásnou manželkou Júliou, rodenou Erdödyovou, ktoré ho zo žiarlivosti viedli až k zboreniu letohrádku Sanssouci na kopci Zámčisko nad Iliašovcami, zapríčinili od roku 1804 aj jeho trvalý nezáujem o návštevu tohto odľahlého miesta. Výnimku urobil iba v roku 1806, keď tu privítal počas inšpekčnej cesty po krajine uhorského palatína Jozefa Antona Habsburga (1776 -1847) s početným sprievodom. V ďalšom období vzala osudy Smokovca do svojich rúk vdova Jozefína Csákyová a neskôr jej vnuk Karol Csáky (1783 - 1846). Ten prvýkrát navštívil osadu so súrodencami ako dieťa už v roku 1796 v sprievode svojho otca, spišského župana Jozefa Csákyho (1743 -1799), ktorý bol bratrancom zakladateľa osady z druhého pokolenia. Karol Csáky bol pragmatický a vzdelaný človek, výkonný člen Uhorskej akadémie vied. Bol si vedomý dôležitosti prameňov i možnosti vzniku liečivej osady v ich blízkosti. V záujme skvalitnenia služieb, dával vznikajúcu osadu do trvalého prenájmu rôznym záujemcov. Prvým známym nájomcom okolo roku 1814 bol Jakub Franc z Veľkej Lomnice, ktorý ale osadu viedol veľmi primitívnym spôsobom a okrem vína svojim hosťom nebol schopný ponúknuť nič iné. Schopnejším sa ukázal jeho nástupca Michal Raisz zo Spišskej Soboty, ktorý mal osadu v prenájme v rokoch 1818 až 1833. Za jeho éry dostala osada nemecký názov Schmecks (spišským nárečím Schmöcks). Prvýkrát tento názov použil berlínsky cestovateľ Albrecht von Sydow na mape Tatier z roku 1830, ktorá bola prílohou k jeho cestopisu o zážitkoch z ciest, ktoré podnikol aj v Tatrách v roku 1827. V roku 1824 uskutočnil Karol Csáky v Smokovci na návrh Spišskej šľachty rozsiahlejšie stavebné akcie. Dal postaviť budovu so šiestimi kúpeľnými kabínami, obytnú budovu zvanú „Sedem izieb" s jednou izbou pre nájomcu kúpeľov a kuchyňou, voziareň a stajňu pre kone. Vo vtedy bezmennej dolinke nad spomenutými budovami a Csákyho prameňom dal postaviť veľkú poschodovú reštauráciu s tanečnou sálou, ktorá ako prvá budova osady mala už vzhľad meštianskeho domu s krytými verandami na priečelí. Táto tzv. stará kaviareň zhorela v roku 1889 a namiesto nej o tri roky neskôr postavili peknú budovu novej reštaurácie s vežičkami už podľa projektov známeho spišskosobotského architekta Gedeona Majunkeho (1854 - 1921). Aj táto už nestojí viac než tri desaťročia a na jej mieste vyrástla v posledných rokoch štýlová budova firmy Tatrasport Adam & Andreas (ev. č. 62). V roku 1825 už mala osada spolu so štyrmi pôvodnými budovami spolu deväť objektov. Nie je teda pravdou, ako sa dnes často uvádza, že v dobe nájomcu Raisza kúpele stagnovali a vôbec sa nevyvíjali. Od roku 1833 mal Starý Smokovec v nájme dlhých 35 rokov Ján Juraj Rainer (1800 - 1872), mäsiar a hostinský so Spišskej Soboty spolu so svojou manželkou Alžbetou (1810 - 1867).
V lete roku 1838 v Smokovci letoval hlavný fyzikus 16 spišských miest Samuel Posewitz (1800 - 1871). Ten predtým navštívil aj sliezske kúpele Gräfenberg, terajší Jeseník, kde sa stretol s praktickou aplikáciou vodoliečby nemeckého ľudového liečiteľa Vincenza Priessnitza (1799 - 1851). Novou terapiou nadchol aj majiteľa osady Karola Csákyho, teraz už spišského župana, a na jeho pokyn tu Rainer vytvoril podmienky k zavedeniu vodoliečby, prvej v celom Uhorsku. Pre tento účel v roku 1839 do Smokovca preniesol zrubový prízemný objekt, ktorý pôvodne postavili ešte v roku 1831 na hranici Spišskej a Liptovskej župy neďaleko Kvetnice, ako kontumačný dom na zabránenie šírenia cholery medzi dvomi župami. Znova ho postavil v blízkosti reštaurácie, vedľa stružky vody stekajúcej z prameňov Rainer a Alžbeta (dnes Smokovecká kyselka), ktoré v roku 1834 Rainer aj sám objavil. Do zrubu bola vodovodom dlhým 1706 m v drevených rúrach privedená voda z Piatich prameňov, vyvierajúcich na úpätí Slavkovského štítu. Budovu nazvali Priessnitz a slúžila studenej vodoliečbe do roku 1872. O jedenásť rokov neskôr ju asanovali. Stála v priestoroch pred vchodom do terajšieho obchodného domu Mladosť. Ako prvý lekár dozeral na priebeh liečby v osade v roku 1839 Dr. Samuel Posewitz. Po neúspešnom pôsobení viedenského lekára Bacha v rokoch 1851 - 1853 osadu počas šesť letných sezón navštevoval balneológ a propagátor studenej vodoliečby barón Albert Leutsch. Za jeho éry v roku 1857 dočasne prevzal lekárske vedenie kúpeľov budapeštiansky elektroterapeut Dr. Karol Frommhold (1810 - 1876), ktorý bezprostredne pod prameňmi Rainer a Alžbeta vybudoval malý drevený kúpeľný dom pre teplú vodoliečbu zvlášť pre pánov a dámy. Budova zvaná „Lesná sprcha" (Erdei zuhany - Waldduche) pripomínala malú poľovnícku chatku a zanikla v roku 1880. Ohrievanie vody však fungovalo veľmi nepravidelne a v posledných rokoch túto vodoliečbu využívali iba jej propagátori vo vplyvných kruhoch monarchie, spišský rodák a politik Eduard Zsedényi (1802 - 1879) a debrecínsky lekár, člen Maďarskej kráľovskej prírodovednej spoločnosti a balneológ Jozef Török. V 60. rokoch na liečebné kúry v osade sporadicky dozerali župný lekár Dr. Friedrich Fleischer (1813 - 1890), Dr. Salamon, Dr. A1exander Lorx (1839 - 1917), mestský hlavný lekár v Spišskej Novej Vsi a Dr. Alexander Krompecher (1812 - 1890) z Veľkej.
V roku 1841 obec Mlynica vzala za 15000 zlatých na dobu 32 rokov do zálohy časť panstva Csákyovcov, ktorého súčasťou bol aj Smokovec. Spolu s tým získala aj právo kúpeľnú osadu prenajímať. Gróf Karol Csáky zomrel 15. januára 1846 a dedičia Teodor (1798 - 1855), Emanuel (1802 - 1876), Gustáv (1803 - 1883) a Rudolf (1811 - 1887), ktorí boli jeho bratrancami z druhého pokolenia, nemali o osadu záujem. Po doplatení ďalších 24 000 zlatých ju ešte v tom istom roku predali obci Mlynica spolu s priľahlými pozemkami. Maďarskí kúpeľní hostia pod vedením G. Spónera 31. augusta 1846 dali osade nový názov Tátrafüred, t.j. Tatranské kúpele. Medzi miestnym obyvateľstvom i poľskými návštevníkmi však naďalej pretrvával starý a zaužívaný názov Schmeks. V roku 1847 Rainerovi skončila platnosť nájomnej zmluvy a obec prenajala osadu Ľudovítovi Kuszkovi. Po jeho krátkom a neúspešnom pôsobení, na naliehanie verejnosti 17. decembra l847 Mlynica podpísala nájomnú zmluvu opäť s Rainerom na dobu 30 rokov, počas ktorej vybudoval v osade ďalšie objekty. V rokoch 1848 -1850 dal postaviť prvú murovanú budovu v osade, jednoposchodový tzv. Veľký dom (ev. č. 9), neskôr zvaný Obydlie víly, resp. Alpská víla (Tündérlak, Alpenfee, Feenheim) a po roku 1918 Bellevue (Pekný výhľad). V posledných rokoch tu sídlil podnik Interhotel Tatry, dnes sú tu kancelárie viacerých súkromných firiem. Je najstaršou zachovalou stavbou v našich Tatrách. Juhozápadne pod ňou vznikol okolo roku 1856 dodnes existujúci Švajčiarsky dom (ev. č. 7) s 12 hosťovskými izbami. V tom čase z podnetu veľprepošta Dominika Biacovskeho (1788 - 1869) postavili aj murovanú kaplnku, pôvodne zasvätenú Sv. Petrovi a Pavlovi, dnes Lurdskej Panne Márii (ev. č. 3). V polovici 50. rokov vznikla aj šesťizbová vila Rigi (jej názov podľa vrchu v Alpách), ktorá kedysi stála na mieste dnešnej budovy Tatra a zanikla v polovici 90. rokov 19. storočia. Až v roku 1861 dal Rainer postaviť 12-izbovú vilu Flóra (ev. č.2), ktorá je dodnes chybne pokladaná za najstaršiu budovu z roku 1839. Tento omyl sa, žiaľ, často opakuje v mnohých súčasných tatranských publikáciách a turistických sprievodcoch. Flóra je však v Starom Smokovci čo do veku v poradí až štvrtou dodnes stojacou budovou.
V roku 1867 zomrela Rainerovi manželka a v októbri 1868 sa opustený vzdal prenájmu kúpeľov. Novým nájomcom sa stal viedenský kupec spišského pôvodu Karol Melichar Schwarcz. Za jeho éry v rokoch 1869 - 70 vznikla nová kaviareň, podstatne prebudovaná už podľa Majunkeho projektov v roku 1890. Táto dominanta osady v novších časoch známa ako ubytovňa Zobor bola asanovaná v roku 1958, aby ustúpila budove terajšieho mestského úradu. V roku 1872 nechal Schwarcz postaviť 29 izbový trojpodlažný hotel Poľovnícky roh (Vadászkürt, Jägerhorn), ktorý stál do roku 1903 v priestoroch hotela Grand. Medzi ním a Obydlím víly vznikla v tom istom čase aj budova Morské oko (Tengerszem, Meerauge) so studenou vodoliečbou a východne od Obydlia víly v roku 1874 dokončili 25-izbovú vilu Bezstarostnosť (Gondüzó, Sanssouci), ktorá bola zrkadlovým obrazom vily Morské oko a fungovala aj ako ženské kúpele. Stála asi do roku 1950 na mieste dnešnej plynovej regulačnej stanice (ev. č.11). V roku 1870 sa kúpeľným lekárom opäť stal Dr. Alexander Lorx. Ako prvý tu pôsobil už nepretržite počas celej letnej sezóny. V roku 1873 ho nahradil Dr. Mikuláš Szontagh st. (1843 - 1899). Keď sa Schwarcz dostal do finančných problémov, prevzala v roku 1874 osadu do nájmu akciová spoločnosť Boršodsko-miškovecký parný mlyn, ktorá ako jedinú väčšiu stavebnú investíciu nechala v roku 1877 postaviť 30-izbovú vilu Adria, v ktorej do roku 1903 bolo aj riaditeľstvo kúpeľov a od roku 1881 aj sezónny obchod Adolfa Maurera (1845- 1928) z Košíc. V roku 1877 zanikol posledný z troch pôvodných obytných zrubov éry Štefana Csákyho z rokov 1793 -1797, ktorý v roku 1840 hostil saského kráľa Friedricha Augusta, ale posledných viac než 30 rokov slúžil iba ako núdzové ubytovanie pre kúpeľnú cigánsku kapelu. Po Szontaghovi sa v roku 1876 stal kúpeľným lekárom Dr. Jozef Hudomel, v roku 1877 Dr. Ján Haslinger a v roku 1878 Dr. Ladislav Jármay (1850 - 1932) z Budapešti, ktorý zo Starého Smokovca počas jeho 29-ročného pôsobenia vytvoril na tú dobu moderné vysokohorské klimatické kúpele.
V roku 1881 prevzala do nájmu Starý Smokovec Spišská úverová banka v Levoči a postupne odkúpila všetky budovy, ktoré stáli na pozemkoch obce Mlynica. Zároveň kúpila aj jedinú súkromnú budovu v osade, fotoateliér a letovisko Karola Divalda st. (1830 - 1897) z roku 1878, ktorú premenovala na Petöfiho dom (Petöfi ház). Vila Adria a Petöho dom poniže nej, postavené podľa projektov Antona Müllera (1848 - 1932) z Levoče na mieste dnešného parkoviska osobných áut, boli odstránené v roku 1958. S nástupom Spišskej úverovej banky sa dejiny Starého Smokovca začínajú spájať aj s menom rodiny Hoepfnerovcov. Gustáv Hoepfner st. (1833 - 1900), ktorý bol od roku 1872 riaditeľom Spišskej úverovej banky, sa výraznou mierou zaslúžil o ďalší stavebný rozvoj osady. Už v roku 1881 banka odstránila vily Omnibus a Sedem izieb ešte z éry Karola Csákyho, ktoré stáli v Priessnitzovej dolinke skryté za starou reštauráciou. Na ich mieste v roku 1882 nechala podľa projektov Antona Müllera postaviť 20-izbový hotel Hungária (po roku 1918 premenovaný na Máriu) a nad ním, bližšie k prameňom Castor a Pollux v roku 1887 aj menšiu vilu Bókay. Neďaleko stál aj niekdajší Rainerov obytný „Červený domček", ktorý dožil v roku 1883 a v jeho blízkosti vznikla v roku 1885 izolačka Solitude (Samota, Opustenosť). V 80. rokoch 19. storočia dostali nové drevené prístrešky aj pramene Castor a Pollux (až do roku 1874 zvané Rainer a Alžbeta). Všetky tieto stavby však patria už iba dávnej a zabudnutej minulosti. Na mieste starej Csákyovskej reštaurácie pod nimi, ktorá zhorela v roku 1889, postavili o 2 roky neskôr podľa projektu G. Majunkeho novú štýlovú reštauráciu s dvomi vežičkami. Ako ubytovňa Devín bola asanovaná v roku 1967. V roku 1884 banka postavila 46-izbový hotel Scepusia (Spiš), ktorý bol toho času najväčšou tatranskou budovou a pri ceste do Nového Smokovca v roku 1886 krčmu pre kočišov a povozníkov (stála v miestach dnešného novinového stánku pod hotelom Grand a v roku 1931 zhorela). Hotel Scepusia, v ktorom bolo od roku 1903 dlhé roky aj riaditeľstvo kúpeľov, ustúpil výstavbe Čedoku (1970 - ev. č. 22) a Domu horskej služby (1967 - ev. č. 23) a na jeho mieste pozdĺž promenády v roku 2003 vznikla pekná drevená stavba prevádzok obchodu a služieb (ev. č. 66). Pozdĺž Klotildinej cesty, vedúcej zo Starého Smokovca na Štrbské Pleso, dala banka postaviť v roku 1889 vilu Kis Scepusia (Malý Spiš). Po roku 1901 ju pomenovali podľa uhorského ministra spravodlivosti Dezidera Szilágyiho (1840- 1901), ktorý bol dlhé roky jej častým hosťom. V roku 1919 dostala meno vila Alica podľa dcéry prezidenta Masaryka. V rokoch 1972 - 2000 v nej sídlila mestská knižnica (ev. č. 36).
Spišská úverová banka bránila výstavbe súkromných letohrádkov, ktoré boli bežné v iných tatranských osadách. Iba jednotlivcom z najvyšších spoločenských vrstiev sa podarilo presadiť u urbariátu obce Mlynica odkúpenie pozemkov na takéto investície. Ak nerátame starší Divaldov fotoateliér, bola prvým súkromným letoviskom vila Tisza, ktorú si v hornej časti osady na samej hranici s Novým Smokovcom, nechal v roku 1882 postaviť gróf Ľudovít Tisza (1832 - 1898), politik a brat predsedu uhorskej vlády. Naposledy slúžila ako márnica a zbúrali ju v polovici 60. rokov. V roku 1883 vznikla vila Hygiea, patriaca lekárnikovi Aurelovi Viliamovi Scherfelovi (1835 - 1895) z Veľkej, ktorý uskutočnil niekoľko chemických rozborov smokoveckých prameňov a bol aj významným botanikom. Táto Vila stála do roku 1983 ako prvá budova osady vpravo nad cestou vedúcou z Popradu a naposledy v nej bola umiestená predajňa ovocia a zeleniny. Stranou od kúpeľného ruchu dal arciknieža Jozef Karol Ľudovít Habsburg (1833 - 1905) postaviť v roku 1886 k 40. narodeninám svojej manželky Klotildy (1846 - 1927) nádherné reprezentačné letovisko, vilu Klotilda, po roku 1918 známe ako Československý penzionát. Od začiatku 50. rokov slúži reprezentačným štátnym účelom najprv pod názvom Fučík, od roku 1990 ako vila Kamzík (ev. č. 43). Pôvodná majiteľka vily, arcikňažná Klotilda, podporovala v Tatrách viacero aktivít, okrem iného aj činnosť dielní domáckeho priemyslu vo Veľkej, z ktorých produkcie bola vybavená značná časť interiérov jej letohrádku.
Nad dnešnou vilou Alica si v roku 1888 postavil súkromnú vilu kúpeľný lekár Ladislav Jármay. Po roku 1945 s novým názvom Plesnivec slúžila istý čas potrebám Národného výboru. V roku 1998 ju nový majiteľ asanoval a o dva roky vyrástla jej nová reprezentačná replika (ev. č. 37). V roku 1889 vedľa vily Alica nad cestou do Nového Smokovca vznikla vila Mikuláša Rösera z Budapešti. V roku 1903, aby nebránila výhľadu na budúcu dominantu osady - novobudovaný hotel Grand, ju rozobrali a preniesli do severného cípu osady. Jej nový majiteľ, gróf Ľudovít Degenfeld (1843 - 1922) vilu nazval Ilona (ev. č. 40) podľa mena svojej manželky. Ako investícia štátu vznikol v roku 1884 c.k. poštový a telegrafný úrad (stál na mieste dnešného OD Mladosť) a v rokoch 1885 - 86 žandárska stanica (dnes vila Čučoriedka - ev. č. 41. pod autocestou vedúcou na Hrebienok). Na východnom konci hornej promenády pod vilou Bezstarostnosť v roku 1897 podľa projektu Quida Hoepfnera (1868-1945) postavil staviteľ Henrich Hermann zo Spišskej Novej Vsi malú drevenú budovu kvetinárstva a holičstva, známu neskôr ako cukráreň. Zanikla asi v roku 1950 a bol to prvý Hoepfnerov projekt realizovaný v Tatrách. Na podnet arcikňażnej Klotildy a spišského biskupa Juraja Csaszku (1826- 1904) vznikol v severnej časti osady v roku 1888 rímsko-katolícky kostol Sv. Anny, dnes zasvätený Nepoškvrnenému počatiu Blahoslavenej Panny Márie. Miestom pietneho stretávania kúpeľných hostí bol aj tzv. Zsedényiho pavilón, postavený v roku 1882 na podnet Uhorského karpatského spolku z výťažku kúpeľných hostí. Pripomínal Eduarda Zsedényiho, vplyvného uhorského politika, ktorý bol viac ako 40 sezón pravidelným kúpeľným hosťom Starého Smokovca. V roku 1887 pod kupolu pavilónu osadili jeho bustu, dielo známeho sochára Juraja Zalu (1858 - 1937), ktorú zhotovil na náklady arcikňažnej Klotildy. Pavilón dodnes stojí pod rekreačným zariadením Plesnivec, no Zsedényiho podobizeň z neho po roku 1918 odstránili. Keď sa začiatkom 70. rokov uskutočňovali v blízkosti pavilónu výkopové zemné práce, na hromade hliny Ján Tancsák z Košíc náhodne objavil v tom čase jemu neznámu kamennú bustu, nevenoval jej však väčšiu pozornosť a zakrátko zrejme opäť skončila pod zemou.
