Hrebienok
Terasovitá planina na juhovýchodnom zakončení hrebeňa Slavkovského štítu sa nazývala Hrebienkom ovela skôr, než na nej vznikla osídlená lokalita. Prvým objektom tu bol vyhliadkový Szilágyiho pavilón. O jeho výstavbu sa pričinil Uhorský karpatský spolok, aby tým uctil pamiatku v roku 1901 zomrelého uhorského ministra spravodlivosti Dezidera Szilágyiho (1840-1901), liberálneho politika a po niekoľko desaťročí návštevníka Starého Smokovca a propagátora Vysokých Tatier. Projekt a stavbu pomníka, ktorý bol zároveň aj rozhladňou na vtedy ešte nezalesnenej vyvýšenine, zabezpečil staviteľ Gedeon Majunke zo Spišskej Sobotv. Šesťboký pavilón kovovej konštrukcie na žulovej základni slávnostne odovzdali do užívania 7. augusta 1904. Do jeho spodnej žulovej časti vložili aj kruhový reliéf s podobizňou Szilágyiho od budapeštianskeho sochára Jána lstóka. Pavilón sa stal panteónom zaslúžilcov Vysokých Tatier. Na kovovej konštrukcii zvnútra pavilónu 7. augusta 1932 odhalili pamätnú tabuľu Mikuláša Fischera (1855-1930). spišskonovoveského profesora, ktorý od roku 1891 až do svojej smrti pracoval v Karpatskom spolku v čelných funkciách a 4. júla 1937 ďalšie tri pamätné tabule, profesorovi Františkovi Dénesovi (1845-1934) z Levoče a tatranským lekárom Mikulášovi Szontaghovi staršiemu a Michalovi Guhrovi. Po skončení vojny, v nových politických a spoločenských podmienkach, boli Szilágyiho reliéf i pamätné tabule za neznámych okolností odstránené. Zabudnutý pavilón na Hrebienku však dodnes stojí v ohybe poslednej zákruty cesty zo Starého Smokovca.
V decembri 1908 bola daná do užívania pozemná lanovka zo Starého Smokovca na Hrebienok a prvou budovou sa tu stala jej horná stanica. Využijúc zvýšenú frekvenciu tohto miesta vedľa stanice v roku 1912 vyrástla na pozemkoch odkúpenych od obce Nová Lesná secesná budova kaviarne s reštauráciou tzv. Kiosk. Majiteľkou Kiosku bola budapeštianska účastinná spoločnosť Phoebus, ktorá dala postavit' aj pozemnú lanovku na Hrebienok. Od nej kaviareň a reštauráciu v novopostavenom Kiosku prenajala vdova Žigmunda Sámsonyho.
Hrebienok sa aj vďaka pohodlnému prístupu lanovkou, alebo po autoceste, stal najfrekventovanejším miestom v bezprostrednom horskom prostredí. Z terasy Kiosku bol nádherný výhľad do Popradskej kotliny a do Malej i Veľkej Studenej doliny. V roku 1920 sa novým nájomcom Kiosku stal novosmokovský hostinský Žigmund Eichner. 1. júla 1922 odkúpila pozemnú lanovku a objekty na Hrebienku pražská Legiobanka, ktorá koncom roka 1923 Kiosk spolu s priľahlou turistickou ubytovňou umiestnenou vo vile Tisza prenajala bývalému redaktorovi Slovenského východu Hugovi Fillovi.
Zo severnej strany sa za Kioskom ukrýval malý drevený bazár spojený s bufetom, ktorý okrem občerstvenia ponúkal aj turistické potreby, mapy, horskú literatúru a pohľadnice. Pôvodne za stanicou lanovky v r. 1909 postavil reštauratér Viliam Matejka (1864-1910) z Popradu iba jednoduchý drevený stánok. V roku 1922 zrušili prístrešok tatranskej električky na zastávke Stará Lesná a hostinský Eichner ho umiestnil na Hrebienku ako bufet, na mieste pôvodného dreveného stánku. V bazári sa záujemcovia mohli nechat' odfotografovať tu prítomnému fotografovi. Do roku 1924 tu takto pôsobil fotograf Ernest Heller a po ňom viac než 10 rokov český fotograf Věkoslav Schubert. Obaja svoje tatranské snímky často uverejňovali okrem pohľadníc aj na stránkach vtedajších turistických časopisov.
Pri záberoch Hrebienka a hornej stanice pozemnej lanovky je veľmi zriedkavý pohľad na bývalú turistickú ubytovňu, ktorá stála západne od stanice. V roku 1913 ju ako súkromnú vilu dal postaviť gróf J. Tisza. Majiteľ ju však nevyužíval a okrem bytu nájomcu Kiosku a izieb pre personál v nej boli neskôr k dispozícii turistom jednoposteľ'ová a dvojposteľová izba. V 1924 v jej blízkosti postavili aj drevenú turistickú nocľaháreň, ktorá poskytovala 36 lôžok. Bola to pôvodná stanica elektrickej železnice v Starom Smokovci, ktorú po rozobratí znovu postavili na Hrebienku. Náporu turistov obe budovy nepostačovali, a preto boli v roku 1926 asanované, aby ustúpili výstavbe nového hotela.
Banka československých légií, ktorá bola majiteľkou Hrebienka, už v roku 1926 vyslovila zámer vybudovat' pri hornej stanici pozemnej lanovky hotel, keďže turistická nocľaháreň už bola nevyhovujúca. Svoj zámer zakrátko realizovala a pred letnou sezónou 1928 tu dala do prevádzky tzv. Sport hotel. V nadmorskej výške 1285 metrov bol svojho času najvyššie položeným hotelom v Tatrách. Mal 75 moderne zariadených izieb a turistickú noclaháreň pre 120 osôb. K dispozícii návštevníkom boli aj garáže pre autá. Hotel bol od západu pristavaný k staničnej budove a Kiosku, s ktorými vytvoril jednotný komplex.
Banka hotel ihned' po otvorení prenajala skúsenemu hoteliérovi Františkovi Pavelovi (1891-1942), ktorý prišiel na Hrebienok z Ružomberka už v roku 1927 za nájomcu Kiosku. Počas svojho dlhoročného tunajšieho pôsobenia sa pričinil o rozvoj lyžovania zriadením cvičnej lúky a zjazdovky a v roku 1941 slalomovej trate spod Slavkovskej vyhliadky. Z jeho podnetu sa na Hrebienku od roku 1929 až do začiatku vojny konali lyžiarske preteky o Pavelov pohár v prekažkovom behu na 7 kilometrov. Po vojne hotel krátko patril železničiarom a v roku 1949 sa stal odborárskou zotavovňou Hrebienok.
Studenopotocké kúpele
Na severnom úbočí Hrebienka, vo vzdialenosti asi 200 metrov smerom nižšie do Studenej doliny, postavil Uhorský karpatský spolok v roku 1875 turistickú Ruženinu chatu. Nazval ju podľa speváčky Ruženy Graeflovej, rodenej Györffyovej z obce Megyaszó pod južným úpätím Zemplínskych vrchov, ktorá však pochádzala zo Spiša a finančne prispela na stavbu chaty. Vzhľad chaty sa však zachoval iba na starých rytinách a vzácnych Divaldových fotografiách, ale nie na pohľadniciach. Zhorela totiž v roku 1893 a v tom čase vznikali len prvé tatranské litografické pohľadnice. Chata stála na tzv. Kancli (nem. Kanzel = kazateľňa), ktorým pôvodne nazývali veľký skalný výbežok vypínajúci sa nad ňou. Spišskosobotská lesná spoločnost', ktorá bola vlastníčkou tunajších pozemkov, chatu v roku 1884 odkúpila od spolku za 500 zlatých a juhovýchodne poniže nej ešte v tomto roku postavila dvojpodlažný hotel Studený potok (Tarpatak szálloda, Hotel Kohlbach). Na prízemí hotela bol byt správcu a reštaurácia pre 120 hostí, na poschodí zakončenom peknou Vyhliadkovou vežičkou bolo 11 hosťovských izieb. Ďalšie 4 izby boli aj v pozdľžnom kuchynskom trakte na juhovýchodnej strane hotela. Hotel staval popradský staviteľ' Fedák, podľa projektov Antona Müllera z Levoče. Hrazdenú budovu kúlpeľ'ného domu so 6 vaňami v 4 kúpeľniach, postavili v blízkosti hotela v roku 1894.
Po požiari Ruženinej chaty postavila spoločnosť vlastníkov lesov zo Spišskej Soboty na jej mieste vo výške 1255 m už v roku 1894 ďalší hotel, pomenovaný podľa svojej predchodkyne hotel Ružena (Rózsa szálloda, Rosa - Hotel) a v priestore medzi oboma hotelmi aj kúpeľný dom. Zoskupením týchto troch budov vznikli Studenopotocké kúpele (Tarpatakfüred, Wildbad Kohlbach), v minulosti často nesprávne nazývané Studenovodské. Obec Spišská Sobota ako majiteľka kúpeľov poverila ich riadením kúpeľnú správu, na čele ktorej bol spočiatku vážený obchodník Eduard Hensch (1826-1911) a po ňom v rokoch 1902-1918 MUDr. Arpád Schönwiesner (1852-1921).
Aj hotel Ružena projektoval Anton Müller z Levoče. Prvky francúzskej renesancie sa na hoteli prejavili hlavne v kupolovitom tvare strešnej veže. Dvojposchodový hotel mal 24 elektricky osvetlených hosťovských izieb. Na prízemí bol bazár s turistickými potrebami a suvenírmi a vedľa neho kancelária správy kúpeľov. Bazár mal takmer 20 rokov až do roku 1918 prenajatý Anton Šima zo Spišskej Novej Vsi. Kúpeľná reštaurácia v protiľahlom hoteli Studený potok však postupne vystriedala viacerých nájomcov (Eduard Lux, Teodor Grosz, Viliam Matejka, vdova Žigmunda Sámsonyho a Ján Greisiger).
Hotel Ružena stál na stiesnenom priestore pod zrázmi Kancla, a preto chodník k Vodopádom Studenej doliny tadiaľ viedol cez oblúkový podchod popod hotel. Na stene hotela vľavo vedľa podchodu v roku 1902 inštalovali pamätnú tabuľu Jurajovi Buchholtzovi staršiemu (1643-1724) a jeho dvom synom Jurajovi a Jakubovi. Všetci boli priekopníkmi sprístupňovania Tatier a najstarší z nich v roku 1664 uskutočnil prvý známy výstup na Slavkovský štít. V roku 1918 sa majiteľkou pustnúcich kúpeľov stala Tatranská katolícka banka a jedinou jej „investíciou" bolo V roku 1920 zbúranie schátraného kúpeľného domu. Nájomcom osady sa v roku 1920 stal Žigmund Eichner, ktorý vzal do nájmu aj Kiosk na Hrebienku. Ani ďalšia zmena majiteľa, ktorým sa v roku 1922 stala pražská Legiobanka nepriniesla osade požadované investície. Nový nájomca Hugo Filla sa od roku 1924 márne snažil oživiť osadu zriadením baru a tanečnej sály. Skôr. než sa mu vrátili vynaložené peniaze, vypukol 18. februára 1927 požiar, ktorý zničil hotel Ružena, poškodil aj hotel Studený potok a zapríčinil úplný zánik bývalých Studenopotockých kúpeľov. Požiarom nebol zničený iba reštauračný trakt hotela Studený potok, no snahy o obnovenie prevádzky vyšli nazmar a v krátkom čase taktiež zanikol.
Bilíkova chata
Počas slávnostnej spomienky na doktora Michala Guhra, niekdajšieho predsedu Karpatského spolku, ktorá sa konala v popradskej Redute 2. septembra 1933, spolok vyslovil myšlienku postaviť podľa dávnej Guhrovej predstavy mládežnícku chatu. Na výstavbu určili miesto niekdajšieho hotela Ružena v bývalých Studenopotockých kúpeľoch. Nazhromaždené finančné prostriedky a Guhrova finančná pozostalosť umožnili, že základný kameň novej turistickej chaty položil predseda Karpatského spolku Dr. Mikuláš Szontagh mladší 15. septembra 1934, no už 22. decembra toho istého roku bola chata nazvaná Guhrov mládežnícky domov (Dr. Guhr Jugendheim), krátko tiež Guhrova chata, odovzdaná do užívania nielen mládeži, ale všetkým turistom.
Peknú zrubovú chatu podľa vlastných projektov postavil kežmarský stavitel' Oskár Zuber (1896-1945). Na prízemí bola kuchyňa, komora, pivničné priestory a splachovacie WC. Na poschodí 4 izby so 16 lôžkami a 2 nocľahárne s 12 posteľami. Chatu prevzala do správy kežmarská odbočka Karpatského spolku a prvými chatármi sa stali Ing. Gabriel Kégel a Bartolomej Duchoň, ktorí spoločne chatárčili zároveň aj na chate pri Zelenom plese Kežmarskom. Od roku 1938 tu bol chatárom už iba sám Kégel. Po vojne Guhrovu chatu prevzal KSTL a v roku 1946 premenoval na Bilíkovu chatu, na počesť príslušníka finančnej stráže Pavla Bilíka (1916-1944). Ako účastníka SNP ho fašisti zajali a popravili na nádvorí kežmarského zámku.
