Ždiar

Dnes viac ako 5 km dlhá laznícka obec Ždiar sa vyvinula v údolí medzi Belianskymi Tatrami a hrebeňom Spišskej Magurv, so stredom obce vo výške 896 m. Poddaní lendackého veľkostatku krížovníkov na tomto území klčovali a vypaľovali, „.žiarili" prales, z čoho vznikol aj názov neskoršej obce. Tá sa tu vyvinula v 3. polovici 16. storočia a v listine z roku 1593 sa spomína už ako vyvinutá osada. Vtedy prešla do vlastníctva Juraja Horvátha (1540-1617), majiteľa dunajeckého zámku v Niedzici. Obyvatelia Ždiaru sa venovali predovšetkým drevorubačstvu, uhliarstvu a pastierstvu.

Výhodná poloha obce pod prekrásnymi vrcholmi Belianskych Tatier, neľahké životné podmienky i vzrastajúci rozvoj cestovného ruchu, podnietil miestnych obyvateľov k budovaniu ubytovacích zariadení a penziónov. Prvým bol penzión Tatra Pavla Heldáka, ktorý vznikol v roku 1929. Vybudoval ho vľavo pod štátnou cestou vedúcou do Podspádov, ako poslednú budovu osady na tejto strane komunikácie. V roku 1937 bol penzión dvojnásobne rozšírený do podoby, v akej ho ukazuje snímka. Pôvodne poskytoval 30 lôžok, po rozšírení 50 lôžok v 25 izbách. Znárodnením sa z neho v roku 1950 stala zotavovňa ROH Tatra. Po roku 1990 ho vrátili potomkom zakladateľa, no dodnes iba čaká na svoje ďalšie využitie.

Vo svahu nad penziónom Tatra postavil miestny občan Ján Pavlák penzión Protež (často nazývaný aj Protežka). Dvojpodlažná budova mala vodovod, kúpeľne, 11 izieb s 20 lôžkami. s dennou penziou 50-55 korún. Po znárodnení V 50. rokoch „chatu Protežka" spravoval Turista, podnik cestovného ruchu a neskôr Interhotel Tatry. Po roku 1990 reštituovaný penzión nadalej slúži svojmu pôvodnému určeniu.

Na východnom okraji obce, bokom od cesty, neďaleko lesného pásma Spišskej Magury vznikol v roku 1934 penzión Javorinka. Jeho majiteľkou bola Ludmila Tabáková (1907-1990), neskôr Anton Vítek, ktorý tu mal aj obchod so zmiešaným tovarom. V okolí penziónu boli výborné lyžiarske terény, obľubu si získal aj 4-krát denne podávanou teplou stravou v cene 30 korún. V 11 izbách s ústredným kúrením a vodovodom sa mohlo ubytovať 40 turistov. Penzión bol počas vojny značne poškodený. V 50. rokoch po zoštátnení ho prevádzkoval podnik Turista a premenoval ho na chatu Ždiaranka. Ešte v 60. rokoch tu bola aj záchranná stanica horskej služby. Neskôr však chátrajúci a nevyužitý objekt v roku 1975 asanovali.

Tesne nad penziónom Javorinka postavil v roku 1935 menší ubytovací penzión Havran aj Václav Forejt. Bola to drevená budova s presklenou verandou, 5 izbami a 22 posteľami. V 40. rokoch bol jeho majiteľom Dobromil Forejt, funkcionár odboru Klubu slovenských turistov a lyžiarov v Ždiari. Po roku 1950 penzión už neslúžil voľnému cestovnému ruchu.

V hornej časti obce vpravo nad cestou v roku 1933 postavil penzión Šport vynikajúci ždiarsky lyžiar Štefan Bachleda. Aj pretekárske povinnosti mu nedovoľovali plne sa venovať jeho prevádzke, preto ho už v nasledujúcom roku prenajal kúpeľnej správe v Tatranských Matliaroch a penzión sa stal dependantom tamojšieho hotela. Pekný drevený objekt ovplyvnený zakopanským slohom mal 15 izieb s ústredným kúrením a 35 lôžkami. Začiatkom 40. rokov sa majiteľom penziónu stal učiteľ z Popradu, spišský Nemec Vojtech Greisiger. Totálne zničený penzión ako konfiškát prevzala nakoniec v roku 1947 odborová ústredňa v Bratislave, ktorá tu zriadila detské rekreačné stredisko. Jeho krásna budova po požiari v 50. rokoch zanikla.

VytlačiťOdoslať e-mailom