Podbanské

Ťatliakova chata

Začal ju stavať dolnokubínsky odbor KČST z iniciatívy svojho neúnavného predsedu Jána Ťatliaka (1876-1945) v roku 1937. Kvôli vojnovým ťažkostiam chatu dokončili až v roku 1941 . Táto pekná dvojposchodová chata, ktorej architektúra bola ovplyvnená štýlom oravských chalúp, stála nad pravým brehom Roháčskeho potoka. Počas vojny sa tu ukrývali prenasledovaní Židia. Ťatliakova chata bola vypálená spolu s dvoma neďalekými staršími chatami pri sústredenom útoku Nemcov na pozície partizánov 9 decembra 1944. Na obidvoch bojujúcich stranách boli veľké straty na životoch. Asi 100m poniže zhoreniska Klub slovenských turistov a lyžiarov, odbor Dolný Kubín začal už v roku 1946 so stavbou novej Ťatliakovej chaty. Hybnou silou novej výstavby bol Jozef Kajan. Stavali ju tesari z Habovky a Zuberca pod vedením majstra Jozefa Pilarčíka. Chata navonok pripomína svoju predchodkyňu. Poskytovala ubytovanie až 100 turistom a bola obľúbeným lyžiarskym trediskom. Skrat na elektroinštalácii bol príčinou, že chata 28. mája 1963 do tla vyhorela. Zostala po nej len vedľa stojaca bývalá lyžiareň, ktorá dnes po úpravách slúži ako bufet a služobný priestor horskej služby.

Podbanské

 Pôvodne lesnícka osada Podbanské sa vyvinula na rozhraní Západných a Vysokých Tatier, na južnom úpätí Kriváňa v lokalite ležiacej pod niekdajšími baňami na dolovanie zlata ktoré tu boli od 2. polovice 15. storočia až do konca 18. storočia. Zrejme najstaršou budovou bola horáreň zvaná „Pod Kamenistou" ešte zo začiatku 19. storočia, patriaca zemianskej rodine Pongráczovcov. Stála na pravom brehu riečky Belá a po roku 1887 zanikla. V jej blízkosti v 70. a 90. rokoch stála aj vodná píla a mlyn na drvenie smrekovej kôry pre potreby továrne na draslo v Liptovskom Hrádku. Pre spravovanie korunných lesov postavili na vyvýšenine nad ľavým brehom Belej v roku 1871 aj štátnu horáreň.

V rokoch 1875-1890 tu ako c.k. horár pôsobil chýrny Ján Harman (1820-1900), podľa ktorého horáreň nazvali Harmanovou. Od svojho vzniku poskytovala lacnú domácku stravu a núdzový nocľah (až 20 miest) turistom smerujúcim na Kriváň, alebo cez Tichú, alebo Kamenistú dolinu do Zakopaného. V roku 1896 k horárni pristavali ďalšiu budovu a dve izby so 6 posteľami vyčlenili len pre potreby turistov. Stará Harmanova horáreň dodnes stojí obklopená novšími lesníckymi budovami.

V miestach kde kedysi stála horáreň „Pod Kamenistou", postavili v roku 1950 deväť ubytovacích zrubov pre Lesný závod mládeže, ktorý vznikol z dôvodu mládežníckej výpomoci pri odstraňovaní lesnej kalamity. Závod bol však v roku 1953 zrušený a nevyužité objekty v roku 1955 dali do služieb voľnému cestovnému ruchu. Tu sa v auguste 1956 uskutočnil II. celoštátny zraz turistov. Časť zrubov neskôr slúžila ako podnikové rekreačné zariadenie Stavoindustrie, ktoré bolo po roku 1989 privatizované.

Tri studničky

Niekdajšia rozsiahla Podkrivánska pol'ana na juhozápadnom úpätí Kriváňa je najstaršou lokalitou v Tatrách, kde boli postavené prvé stabilné objekty turistického charakteru. Keď sa v roku 1806 chystal vystúpiť' na Kriváň palatín Uhorska Jozef Habsburg (1776-1847), dal prefekt liptovskohrádockej štátnej lesnej správy František Wisner (1740-1808) v strednej časti poľany, vo výške asi 1220 m vybudovať dva ochranné prístrešky. Tie po dlhé roky, časom obnovené, slúžili priekopníckym návštevníkom Kriváňa až do začiatku 80. rokov 19. storočia. Juhozápadne od bývalých kolíb v dolnej, vtedy už zarastajúcej časti Podkrivánskej poľany postavila v roku 1907 štátna lesná správa horáreň.

Situovali ju vo výške 1140 m v blízkosti troch Výdatných prameňov, podľa ktorých dostala zakrátko pomenovanie Tri Studničky. Od svojho vzniku až do polovice 50. rokov poskytovala v jednej 5-6 lôžkovej izbe ubytovanie turistom smerujúcim na Kriváň. Aj jednoduchá domáca strava, chlieb, mlieko a maslo sa dali zakúpiť v 20. rokoch u vedúceho polesia Viktora Tomu. Väčšia spoločnosť mohla núdzovo prenocovať na sene v šope nad horárňou.

Asi 600 metrov juhovýchodne od horárne vo výške 1180 m, postavil v roku 1933 súkromnú turistickú chatu niekdajší chatár v Kôprovej doline Jozef Kertész (1901-1969). Výstavba podpivničenej zrubovej budovy so 7 izbami, 2 spoločnými nocľahárňami, jedálňou a kuchyňou stála 152000 korún. Na základe dohody bola aj turistickou stanicou Klubu čsl. turistov a oficiálne sa volala Važecká chata pod Kriváňom, lebo stála na lúkach važeckého urbariátu. Podľa majiteľa ju však často volali aj Kertészovou chatou na Troch studničkách. Zvlášť v rokoch 1939-1943, ale aj skôr, bola útočišťom prenasledovaných vlastencov emigrujúcich z okupovaného Poľska. Poľskí kuriéri tadiaľ' zasa prenášali konšpiračný materiál, rôzne informácie a peniaze na podporu domáceho hnutia odporu. 18. septembra 1944 sa na chate usídlil štáb partizánskeho oddielu Vysoké Tatry. Prudké boje s fašistami sa tu uskutočnili 26. septembra. Opustenú chatu Nemci nadránom 27. septembra 1944 podpálili a úplne zničili. Na jej základoch koncom roku 1961 dali do užívania nový objekt, pomenovaný Chatou kpt. Rašu, podľa partizána Jána Rašu (1915-1944), ktorý tu padol v bojoch s Nemcami. Aj táto však 50. marca 1999 pri požiari úplne zanikla.

Furkotská chata

Na začiatku Furkotskej doliny, asi 150 m nad Turistickou magistrálou, si nad ľavým brehom Furkotského potoka postavili v roku 1936 súkromnú turistickú chatu bratia Daniel a Karel Lonekovci z Prostějova. V prízemnom drevenom objekte s manzardkou, bola spoločenská miestnosť a 5 izieb spolu s 20 lôžkami. Chatu často navštevovali po pohodlnom chodníku hlavne kúpeľní hostia z neďalekého Štrbského Plesa a bratia Lonekovci ju prevádzkovali až do roku 1945 vždy celoročne. Po znárodnení patrila chata Slovakotouru a v roku 1951 ju pomenovali Chatou kapitána Rašu, na pamiatku partizána Jána Rašu, ktorý padol v boji s Nemcami na Troch Studničkách. Chata vo februári 1956 zhorela a viac ju neobnovili. Neďaleko jej základov vznikla v 60. rokoch súkromná víkendová chata.

 

VytlačiťOdoslať e-mailom