História Zbojníckej chaty
Článok z časopisu Tatry č.4/2007
100 rokov Zbojníckej chaty /Ján Gašpar/
Veľká Studená dolina patrí medzi najväčšie doliny na južnom úbočí Vysokých Tatier. Spolu so Studenou dolinou, ktorej je od Starolesnianskej poľany priamym pokračovaním na severozápad, meria približne 9 km. Prvenstvom doliny je počet plies, ktorých tu je dohromady 27, aj keď niektoré menšie občas vysychajú. Vody doliny odvádza Veľký Studený potok a nižšie Studený potok, ktorý je prítokom rieky Poprad. Od Starolesnianskej poľany sa Veľká Studená dolina tiahne spočiatku mierne nahor severozápadným, neskôr stúpajúc takmer západným smerom až po sedlo Prielom (2288 m n.m.).
Dolina a Zbojnícka chata v nej sú dnes dobre prístupné a silne navštevované. Až do konca 19. storočia však dolina patrila medzi najmenej frekventované oblasti v centrálnej časti pohoria. Zatienila ju totiž obľúbenosť vedľajšej Malej Studenej doliny. Napriek množstvu plies a bohatstvu zveri a vegetácie, aj tatranskí bádatelia v 18. a začiatkom 19. storočia venovali doline svoju pozornosť iba okrajovo a povrchne. Prvý opísal lesy Studenej doliny v roku 1719 Juraj Buchholtz st. (1643-1724) pričom nie je zrejmé, či Veľkú Studenú dolinu aj sám navštívil. Na základe vlastných poznatkov opísal v roku 1826 bohaté lesy Studených dolín Tomáš Mauksch ( 1749-1832). Ich vlastníkmi boli po stáročia až do ukončenia komasácie v roku 1862 Berzeviczyovci z Veľkej Lomnice. Príslušník tejto rodiny, pokrokový ekonóm, právnik a častý sprievodca učencov Gregor Berzeviczy ( 1763-1822) zanechal prvý opis túry do Veľkej Studenej doliny, ktorú tu podnikol v roku 1800 s väčšou spoločnosťou. Oveľa skôr však dolinu navštevovali nemenovaní pytliaci a lovci kamzíkov a svišťov, bylinkári a neskôr pastieri dobytka zo Starej Lesnej, ktorých stáda vyháňané až po Vareškové pleso sa tu často voľne pásli s čriedami kamzíkov. Tak to ešte v roku 1883 uvádza pri popise doliny majiteľ Nového Smokovca a vášnivý poľovník Mikuláš Szontagh st. (1843-1899).
Prvý umelo budovaný chodník pre kúpeľných hostí cez Hrebienok smerom do doliny, zriadil v roku 1847 nájomca (Starého) Smokovca Ján Juraj Rainer (1800-1872). Podľa vtedajšej módy bol schodný aj na koňoch a viedol cez Hrebienok a Kancel (s výhľadom na rozvetvenie Malej a Veľkej Studenej doliny) klesajúc k vodopádom Studeného potoka a potom hore až na Starolesniansku poľanu. Túto cestu Rainer vylepšil v r. 1862; za mostom cez Veľký Studený potok k Obrovskému vodopádu a do Malej Studenej doliny už viedol iba málo zreteľný poľovnícky chodník, ktorý bez vodcu výletníkom neodporúčali. Veľká Studená dolina však ostala turistami nepovšimnutá až do roku 1877, kedy predĺžili jazdecký chodník popri potoku na Nižnú Starolesniansku lúku (Zimsová lúka) s pekným výhľadom na veniec hôr obkľučujúcich Veľkú Studenú dolinu. Aj Fridrich Fuchs (1799-1874), lesný odborník, kartograf a ochranca prírody, sa vo svojom turistickom sprievodcovi Die Central-Karpathen mit den nächsten Voralpen (Pest, 1863) venuje na stranách 171-189 Veľkej Studenej doline iba okrajovo, kritizujúc neutešené lesné hospodárenie a pustošenie doliny jej novými vlastníkmi - urbárnikmi zo Starej Lesnej a popisuje túru iba do susednej Malej Studenej doliny.
K zvýšeniu turistických aktivít v doline dochádza po vzniku Uhorského karpatského spolku (1873). Jeho čelní predstavitelia Fridrich Fuchs, dr. Mikuláš Szontagh a niekdajší riaditeľ Starého Smokovca Eduard Blasy (1820-1888) navštevovali dolinu už predtým aj ako lovci kamzíkov a stali sa iniciátormi systematického budovania prvých turistických chodníkov do oboch Studených dolín, ktoré spolok začal stavať v rokoch 1875-1877 najprv do Malej a neskôr do Veľkej Studenej doliny. Jeho najstaršia trasa viedla od Starolesnianskej poľany tesne popri pravom brehu potoka iba po Zimsovú lúku a až v ďalších rokoch ho postupne predlžovali. Ihneď za tzv. Dolným ohniskom asi l km povyše Nižnej Starolesnianskej lúky prešiel na ľavý breh Veľkého Studeného potoka. Stúpal ponad neho až k Vyšnému ohnisku a odtiaľ križujúc opäť potok viedol vľavo strmo nahor južným smerom k Vareškovému plesu a ponad Dlhé pleso, popri vtedy ešte samostatne nepomenovaných troch skupinách plies v hornej časti doliny, na Prielom. Podrobne popisuje túto trasu dr. Szontagh už v prvých troch vydaniach svojho turistického sprievodcu po Vysokých Tatrách (188-5, 1888, 1895), no kvôli jej obtiažnosti odporúča turistom iba návštevu dolnej časti doliny, odkiaľ im z balvanmi posiatej Nižnej Starolesnianskej lúky (Zimsová lúka) má vystačiť pohľad do doliny so širokou panorámou vrchov. Že frekvencia turistov tu až do konca 19. storočia nebola veľká, dosvedčuje aj Walery Eljasz (1840-1905). Vo svojom poľskom sprievodcovi po Tatrách uvádza, že prechod touto dolinou je síce najkratšou spojnicou medzi Zakopaným a Starým Smokovcom, no využívajú ho iba zakopianski horskí vodcovia, ktorí po privedení poľských turistov na južnú stranu Tatier cez Poľský hrebeň a Velickú dolinu, sa do Zakopaného zo Starého Smokovca vracajú hore Veľkou Studenou dolinou a cez Prielom smerujú ďalej do Bielovodskej doliny.
Najstaršie - nemecké a poľské – názvy okolitých vrchov a plies v doline pochádzajú väčšinou z polovice 19. storočia a ich pôvodcami sú prví návštevníci doliny, ktorými boli predovšetkým jej hospodárski exploatátori zo spišskonemeckých podtatranských obcí a mestečiek, ale aj poľovníci, pytliaci a horskí vodcovia z oboch strán Tatier. Poľovnícku a pytliacku minulosť hornej časti doliny pripomínajú pôvodné poľské miestopisné názvy (Zbojnickie Stawy, Strzelzeckie Stawy, Harnaskie Stawy) a niektoré z nich boli okolo roku 1910 poslovenčené predovšetkým zásluhou Miloša Janošku ( 1884-1963) z Liptovského Mikuláša. Iné slovenské názvy zas vznikli prekladom starších nemeckých pomenovaní (Schwester Seen; Grosses Kohlbachtal; Langer See; Eis See atď.). Ak si uvedomíme, že v podhorí na južnej strane tejto časti Tatier boli, popri Starej Lesnej ako majiteľke doliny, aj ďalšie obce predovšetkým nemecké a na severe zas žili poľskí gorali, tvrdenie o ,,pôvodných" slovenských miestopisných názvoch tu nemá reálny podklad, pretože návštevnosť tejto lokality Slovákmi zo vzdialenejších liptovských oblastí bola až do roku 1918 minimálna. Aj maďarské názvy pochádzajú iba z konca 19. storočia a sú poväčšine prekladom pôvodných nemeckých pomenovaní, ktoré sa svojim významom nie vždy zhodujú s poľskými.
O vylepšenie turistického chodníka v doline sa v rokoch 1892 a 1895 postaral opäť Uhorský karpatský spolok a Tatranská sekcia Maďarského turistického spolku z Kežmarku. V ďalších rokoch sa o úpravu jednotlivých úsekov cesty starala táto sekcia, hlavne jej členovia Anton Döller (1831-1912), dr. Aurel Hensch (1858-1921), Adolf Patonay (1859-1944), Pavol Stenczel (1859-1941) a dr. Jozef Genersich. Na úpravu cesty v r. 1900-1902 až po Dlhé pleso daroval peniaze čestný člen sekcie arciknieža Jozef August ( 1872- 1962). V roku 1904-1905 obnovili cestu po Prielom a v rokoch 1908-1912 vykonali prepojenie cez Prielom a Poľský hrebeň do Velickej doliny. Tu sa napojili na chodník, ktorý ešte v roku 1892 vybudovala Sliezska sekcia UKS. Aj vďaka tomuto prepojeniu sa podstatne zvýšila turistická návštevnosť oboch dolín. Boli to spišskí turisti a neskôr aj priatelia dobyvateľov štítov, ktorí podľa vtedajšieho módneho trendu pomenovali niektoré plesá Veľkej Studenej doliny a okolité štíty podľa tatranských zaslúžilcov. Väčšinou išlo o bezmenné objekty, alebo ich staré ľudové názvy boli dovtedy zaužívané iba v poľskom názvosloví. Už v roku 1891 sú v ročenke UKS spomínané Kitaibelove plesá (Sesterské plesá). Hlavne v rokoch 1901-1903 vznikli názvy Szontaghov štít (Kupola), Jármayho štít (Východná Vysoká), Döriho štít (Drobná veža), Fabeschova veža (Chmúrna Veža), Genersichovo pleso (Dlhé pleso), Fuchsovo pleso (Starolesnianske pleso), Buchholtzove plesá (Zbojnícke plesá) a Townsonovo pleso (Ľadové pleso). Až na posledné, sa v nemeckej a maďarskej nomenklatúre Tatier a vo Veľkej časti v Nemecku a Maďarsku vydávanej súčasnej tatranskej literatúry tieto názvy uchovali doteraz, aj keď o nich, pokiaľ sú ponímané a používané inak ako z historického aspektu, možno z nášho hľadiska dnes polemizovať. Najnovšie to uvádzajú tieto práce: Nagy A.: Tátrai túrák (Budapest, 2001); Neidenbach Á., Pusztay S.: Magyar hegyisport és turista encyklopédia (Budapest, 2005); Hochberger E.: Die Namen der Hohen Tatra in vier Sprachen. Herkunft und Bedeutung (Karlsruhe, 2007).
Dávnych návštevníkov Veľkej Studenej doliny pred nepriazňou počasia a vetrom chránili veľké balvany - ohniská, v závetrí ktorých bolo možné rozložiť oheň a núdzovo aj prenocovať. Najznámejšie bolo tzv. Dolné ohnisko vzdialené od Zimsovej lúky asi 15 minút chôdze, povyše ktorého prechádza chodník na ľavý breh potoka, Vyšné ohnisko pri ktorom chodník zahýba vľavo hore k Vareškovému plesu, ako aj ohniská nad Dlhým plesom a pod Streleckou vežou. Prvú turistickú útulňu v ústí Veľkej Studenej doliny postavil Ján Juraj Rainer v roku 1865 (nie 1863!). Tá zásluhou Štátnych lesov TANAPu a Petra Petrasa robí opäť výborné služby turistom. Tesne nad ňou stála v rokoch 1884 -1980 chata Kamzík, ktorú tu postavila obec Stará Lesná a v roku 1903 sa stala majetkom štátu. Cesta k vzniku našej vysokohorskej storočnej oslávenkyne nebola jednoduchá a priamočiara. Už v pláne činnosti Uhorského karpatského spolku na rok 1892 sa objavili úvahy postaviť v hornej časti Veľkej Studenej doliny ochranný prístrešok pre turistov. Ostalo iba pri zámeroch, no spolok v roku 1899 opäť vyčlenil finančnú čiastku 500 forintov na útulňu, ktorú chcel postaviť v dolnej časti doliny na Zimsovej lúke. V marci 1899 však minister pôdohospodárstva Ignác Darányi (1849-1927) predostrel myšlienku o podpore štátu pri budovaní turistických chodníkov a útulní na štátnych lesných pozemkoch v záujme rozvoja cestovného ruchu. Aj to zrejme spôsobilo, že plán spolku sa opäť neuskutočnil. Minister, inak čestný člen Uhorského karpatského spolku, sa snažil rozširovať štátne lesné hospodárstvo vo Vysokých Tatrách, aby tak zamedzil často neodborným hospodárskym zásahom súkromných majiteľov a umožnil využitie krás veľhôr a ich blahodárnych účinkov čo najširšej vrstve obyvateľstva. V roku 1903 vykúpil od urbárnikov zo Starej Lesnej pozemky v Malej a Veľkej Studenej doline o rozlohe 2832 katastrálnych jutár, čím sa majetkom štátu stala aj chata Kamzík a pozemky pod Téryho i Rainerovou chatou. O vykonanie jeho pokynov sa zaslúžil vtedajší riaditeľ Štátnej lesnej správy v Liptovskom Hrádku Oskár Garlathy.
Uhorský karpatský spolok sa v roku 1904 opäť zamýšľal nad svojimi stavebnými aktivitami vo Veľkej Studenej doline. Najprv to mala byť nenáročná útulňa opäť na Zimsovej lúke a pre výber staveniska už bola určená aj 15 členná komisia na čele s podpredsedom spolku Martinom Róthom ( 1841-1917). No už v apríli 1905 sa predsedníctvo UKS rozhodlo, že počas leta postaví menšiu turistickú chatu v hornej časti doliny pri Sesterských plesách, alebo osloví lesný erár ako majiteľa doliny, aby chatu postavil sám. Na valnom zhromaždení spolku 6. augusta 1905 vyčlenili síce na jej výstavbu príspevok 1000 korún, ale zároveň schválili aj výzvu, ktorú adresovali ministerstvu pôdohospodárstva, aby dalo chatu vybudovať na vlastné náklady. V roku 1906 spolok poďakoval vdove Vojtecha Mocsáryho za založenie základiny na postavenie nenáročnej útulne UKS aj v Malej Studenej doline niekde v priestore medzi Ohniskom a Piatimi Spišskými plesami. K stavbe tejto útulne nakoniec nikdy nedošlo, aj keď peniaze na ňu spolok sústreďoval ešte aj v roku 1912.
Na zasadnutí ústredia UKS 1. júna 1907 prijali s vďačnosťou oznámenie, že sa minister pôdohospodárstva Ignác Darányi rozhodol počas leta požadovanú útulňu postaviť. Riaditeľom Štátnej lesnej správy v Liptovskom Hrádku bol od roku 1904 lesný radca Imrich Csik, aktívny turista a od roku 1906 člen ústredia UKS. Aj to bolo predpokladom dobrej spolupráce pri splnení sľubov ministra Darányiho. Csik v časopise Turisták Lapja v roku 1907 informoval turistickú verejnosť, že štát pre rozvoj turistiky postaví v letných mesiacoch útulňu vo Veľkej Studenej doline a k hotelu Kamzík pribuduje presklenú verandu na kamenných základoch, čo sa aj uskutočnilo (kamenné základy verandy sa toho času presne po 100 rokoch odstraňujú). Na výročnej schôdzi UKS 4. augusta 1907 predseda spolku, Spišský župan Gejza Salamon (1872-1920) poďakoval ministrovi pôdohospodárstva Darányimu a vyzdvihol jeho obetavosť pri presadení žiadosti spolku o postavenie chaty vo Veľkej Studenej doline a rozšírenie chaty Kamzík.
Na realizácii diela mal samozrejme najväčší podiel Imrich Csik. Zaslúži si, aby sme pri tejto príležitosti našim čitateľom bližšie predstavili predovšetkým jeho turistické aktivity. Narodil sa roku 1857 vo Veľkom Bereznom na vtedajšej Podkarpatskej Rusi. Po štúdiách na technickej univerzite v Pešti, pokračoval na Lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, kde v roku 1881-1883 aj vyučoval ako profesor na katedre lesníctva. V rokoch 1883-1886 bol lesným inšpektorom v Brašove, potom pracoval na ministerstve pôdohospodárstva v Budapešti. V rokoch 1889-1896 pôsobil na lesnom inšpektoráte v Marmarošskej župe a do roku 1904 na inšpektoráte v Budapešti. V rokoch 1904-1909 viedol úrad Štátnej lesnej správy v Liptovskom Hrádku. Z tejto pozície sa významne zasadil o rozširovanie vlastníctva a vplyvu štátu vo Vysokých Tatrách a rozvoj cestovného ruchu. Okrem aktivít vo Veľkej Studenej doline sa zaslúžil o postavenie štátnych hotelov v Tatranskej Lomnici a na Štrbskom Plese, Skalnatej chaty, bobovej dráhy v Tatranskej Lomnici, turistického chodníka do Mlynickej doliny a nového chodníka vo Veľkej Studenej doline. Ten viedol vyššie nad potokom a v úseku od Horného ohniska stúpal ďalej vpravo popod Streleckú vežu a potom opäť priamo až takmer k záveru doliny, kde sa stáčal späť ostrým ľavým oblúkom k Vareškovému plesu (v úseku od Horného ohniska sa tento niekdajší tzv. „nový" chodník dokončený v roku 1913 dnes už nepoužíva). Bol aktívnym prírodoochranárom a propagátorom národného parku, podpredsedom Poľovníckeho ochranného spolku. Napísal viacero odborných publikácií a článkov, ktoré sa týkali tatranskej fauny. V rokoch 1909-1917 bol ako Vládny radca prednostom oddelenia štátnych kúpeľov a letovísk na ministerstve pôdohospodárstva. Bol členom Uhorského karpatského spolku a jeho ústredia v rokoch 1906-1913, potom člen stavebného Výboru UKS. Od roku 1917 člen komisie cudzineckého ruchu Maďarského turistického zväzu, v roku 1918-1919 jeho podpredseda. Zomrel v Budapešti 1. 4. 1925.
Ako je teda zrejmé, útulňa vo Veľkej Studenej doline vznikla v roku 1907 z iniciatívy UKS a od prvej chvíle slúžila predovšetkým turistom a nie iba poľovníkom, ako sa dnes často uvádza. Bola to otvorená, kamenná a jednoducho zariadená, voľne prístupná jednopriestorová stavba, určená iba na núdzové prenocovanie. Jej výstavbu sledovali aj poľskí horolezci a na stránkach svojho časopisu Taternik (č.6/1907; č.4/1908) informovali o jej potrebe, dokončení i poškodení víchricou v zimnej sezóne 1907/08. Prvýkrát je spomenutá v 4. vydaní turistického sprievodcu po Vysokých Tatrách od Szontagha a Jármayho z roku 1908 na strane 158 s tým, že sa v nej neposkytuje strava a je samozrejme bez hospodára. Od svojho vzniku mala veľký význam aj pre lyžiarstvo a zimné horolezectvo. Práve v tom čase, 26. marca 1907 prešli totiž celou dolinou aj prví lyžiari Eugen Wachter a Eduard Hruby pri výstupe na Divú vežu. V roku 1910 uvažoval UKS o nájme útulne, s vlastníkom sa však na podmienkach nedohodol. Túto skutočnosť a okolnosť, že rok 1910 ako čas vzniku útulne chybne uvádza aj niektorá staršia turistická literatúra (Turistik und Alpinismus č.3/ 1922, str. 71; Janoška: Sprievodca po Vysokých Tatrách, 1923, str. 207; Vigyázó, Hefty: A Magas Tátra részletes kalauza, 3. Vyd. 1931, str. 144), si zrejme neskorší autori vysvetlili ako rok jej sprístupnenia pre turistov a tak sa to mylne uvádza doposiaľ.
Chatu často zašpinili a jej skromné vybavenie (piecku a lôžka z čačiny) ničili niektorí nesvedomití návštevníci, takže už v roku 1913 sa uvažovalo o postavení riadnej obhospodarovanej chaty. Plány prerušila vojna a ďalšie investície štátu zas nové povojnové pomery. Útulňa pôsobila ponuro, studené a vlhké kamenné steny vytvárali dojem márnice, preto jej častí povojnoví návštevníci - poľskí horolezci – vraveli ,,truparnia", t.j. márnica. Situáciu vyriešil v lete roku 1925 až Klub československých turistov, ktorý prevzal útulňu od štátu do prenájmu. Z nepochopiteľných dôvodov uviedol Ivan Houdek rok 1923 ako dátum prevzatia útulne vo Veľkej Studenej doline do správy KČST (Osudy Vysokých Tatier, 1951, str. 136). Od neho tento nepodložený dátum bez skúmania faktov prevzali mnohí ďalší. Bližšie k realite, ale taktiež nepresní sú tí autori - a je ich viac než tucet – ktorí uvádzajú rok 1924. Priznám sa, že bez overovania som tento v novšej literatúre často uvádzaný chybný dátum uviedol aj ja vo svojej nedávnej knihe o Tatrách. V roku 1924 funkcionári KČST ešte ani neuvažovali o nájme tejto útulne, ako to vyplýva aj z článku „Kde sú V Tatrách potrebné nové útulne ?" uvedenom v trojčísle 4-6 Krás Slovenska z roku 1924. Mlčí o tom aj Správa o činnosti KČST za rok 1924, ktorá ako príloha Časopisu turistů podrobne informuje o aktivitách klubu za príslušný rok, zvlášť kladúc dôraz na výstavbu a prenájom chát. Až Správa o činnosti KČST za rok 1925 na strane 9 informuje o prenájme chaty pre 20 osôb vo Veľkej Studenej doline od lesnej správy. V tomto roku KČST prenajal vo Vysokých Tatrách od Štátnej lesnej správy v Liptovskom Hrádku aj nevyužité lesné chaty v Kôprovej doline a pri Kacvinského prameni, s cieľom vyjsť v ústrety nenáročným turistom túžiacim po pôžitku z krás prírody v málo navštevovaných lokalitách. Zásluhu na tom mal predovšetkým ministerský tajomník Jaroslav Mühlmann, moravský Slovák, ktorý bol v rokoch 1922-1926 predsedom Slovenskej komisie KČST (Časopis turistů, roč. 1926, č. 4, str. 64).
Jedinou „investíciou" KČST v roku 1925 bolo osadenie dosky s nápisom Útulňa KČST nad vchodom do chaty. O prenájme chaty Klubom československých turistov informoval ako prvý týždenník Karpathen Post v čísle 30 Z 25. júla 1925. Klub v letných mesiacoch poveril spravovaním prenajatých chát záujemcov hlavne z radov študentov - horolezcov. Prvým takýmto známym správcom bol v útulni vo Veľkej Studenej doline v lete 1927 poslucháč lesného inžinierstva Pravdomil Svoboda (1908-1978), neskorší významný lesný odborník, ktorý už rok predtým dosť neúspešne spravoval útulňu v Látanej doline (tá vtedy vyhorela).
Začiatkom roku 1928 KČST zverejnil výzvu na obsadenie útulne chatárom, a tak sa jej prvým stálym nájomcom počas nastávajúcich letných sezón stal od roku 1928 Dezider Palkovič (+ 1941) zo Žiliny, ktorý v nej už v prvom roku pôsobenia zriadil priečku, čím vytvoril dve miestnosti a po zimných vandaloch opravil okná a podlahy. V rokoch 1930-1932 pomáhal Palkovičovi na chate Alojz Krupitzer (1910-1983), ktorý v roku 1933 odišiel chatárčiť na chatu pod Rysmi. Vystriedal ho Peter Tomčík a ako nosič tu vypomáhal Štefan Zamkovský (1907-1961). On to bol, ktorý 9. apríla 1933 navrhol názov „Zbojnícka chata" pre dovtedy bezmennú útulňu. O dôvodoch a okolnostiach podrobne píše Alojz Lutonský ( 1905-1997), vtedajší tajomník Tatranskej komisie KČST a priamy účastník tohto aktu (Odkedy Zbojnícka chata?, Krásy Slovenska 1983, č.4, str. 32-33). Tvrdenia o tom, že názov bol platný a užívaný už od samého počiatku ako prevzal chatu do nájmu KČST a automaticky súvisí s inými podobnými pomenovaniami v doline, sa nezakladajú na pravde. Prvé dobové pečiatky chaty a reklamy hovoria iba o útulni KČST vo Veľkej Studenej doline. Aj staré reklamy uverejňované, napríklad v roku 1933 každý mesiac na zadnej strane obálky časopisu Krásy Slovenska, hovoria iba o ochrannej útulni KČST vo Veľkej Studenej doline. A od dvojčísla 3-4, ktoré vyšlo koncom apríla je už uvedená ako Zbojnícka útulňa KČST, neskôr, keď sa rozhodlo o jej nepretržitej prevádzke, ako Zbojnícka chata KČST.
V priebehu leta 1933 chatu výraznejšie prebudovali, rozšírili o krytú verandu a uviedli do celoročnej prevádzky. Ďalšie stavebné úpravy sa uskutočnili v roku 1935 a začiatkom 40. rokov. V roku 1935 vystriedal Tomčíka na krátky čas na chate ako pomocník cukrár zo Starého Smokovca Richard Fleischer. V roku 1936 prenajal chatu Edo Kirchner (1908-1975) z Prešova, známy horolezec, lyžiar a fotograf, ktorému vypomáhala manželka Elena a až do začiatku 40. rokov tu naďalej pôsobil aj Dezider Palkovič. Od roku 1939 cez chatu prechádzali poľskí kuriéri smerujúci do Maďarska i ukrývajúci sa antifašisti. V roku 1942 Kirchnera vystriedal Zoltán Pavličko z Kežmarku a zakrátko Ján Dudek, ktorý tu pôsobil do roku 1948. V rokoch 1948-1950 tu postupne pôsobili Vladimír Lang a František Barilla. V rokoch 1950-1961 tu chatárčil „Gróf" Alexius Körtvélyessy (1923-1967) z Košíc a po ňom v rokoch 1961-1969 František Kele st. (1905-1998), po ňom do roku 1973 Belo Kapolka (1935-1994) a od roku 1973 doteraz vyše 3 desaťročia chatu úspešne vedie Ľudovít „Edo" Záhor. Po zrušení Klubu slovenských turistov a lyžiarov v roku 1949 sa menili spravujúce organizácie, ktoré sa viac alebo menej starali o investície do chaty. Od roku 1983 bola chata pre rozsiahlu rekonštrukciu mimo prevádzky a úplne vynovenú ju znovu otvorili 8. novembra 1986 (na počesť VOSR).
Tragickou sa stala nedeľa 14. júna 1998, kedy sa od prehriateho komína chytila strecha, a napriek snahe personálu o záchranu chaty, celá zhorela. Už v utorok 16. júna vydali Vyhlásenie k priateľom Vysokých Tatier a zakrátko zásluhou chatára Záhora, Mikuláša Argalácsa i ďalších „ľudí hôr" vznikol aj neinvestičný fond na obnovu chaty. S pomocou sa hlásili ľudia i firmy. Zásluhou nadľudského úsilia mnohých sa chatu podarilo znovu postaviť a sprevádzkovať už za dva roky. Slávnostné ju otvorili 20.10.2001. Mnohí z chatárov a nosičov na Zbojníckej chate sa stali legendami, ktoré navždy zostanú v pamäti Tatier.