Guhrove sanatoria
Najvyššie položenou, vo výške 1010 m na severnej strane osady stojacou budovou je objekt bývalého Guhrovho sanatória, ktorý začali stavať v roku 1906 a do prevádzky ho odovzdali
2. decembra 1907. Týmto dňom v Tatranskej Polianke začala aj prvá zimná kúpeľná sezóna, ktorú vtedy využilo len sedem, na tuberkulózu pľúc chorých pacientov. Zakrátko sa Sanatórium začalo úspešne orientovať aj na liečbu Basedowovej choroby. Peknú murovanú budovu sanatória umožňujúcu celoročnú klimatoterapiu staval podľa projektu Gedeona Majunkeho stavebný majster Pavol Krausz z Veľkej Lomnice. V dvojposchodovom objekte so secesnými prvkami v hrazdení bolo 55 izieb s ústredným kúrením, vodovodom a elektrickým osvetlením. Na prízemí bola hala, lekárska izba, kúpeľne, laboratóriá a hudobný salón. Izby priečelím obrátené na juh mali balkóny s loggiami.
Obr.8-a.-d. Guhrove sanatoria
Obr.8-e. Vstupná hala.
Na pôvodný objekt z roku 1907 boli z východnej strany v rokoch 1908-1950 postupne pribudované 4 prístavby, čím sa jeho pôdorys trojnásobne predĺžil.
Obr.8-f.-g. Interiér sanatória.
Obr.8-h.-j. Prístavba z roku 1930.
Poslednou prístavbou ku Guhrovmu sanatóriu z jeho východnej strany bol dvojposchodový ubytovací trakt s 12 izbami pre personál liečebne a 60 moderne zariadenými izbami pre pacientov. Túto funkcionalistickú stavbu projektoval košický architekt spišského pôvodu Ľudovít Oelschläger (1893-1984) a realizoval ju popradský staviteľ Július Marcsán. Do prevádzky ju odovzdali v júni 1930. Po Guhrovej smrti v roku 1933 sa riaditeľom liečebnej osady stal syn jeho sesternice a dovtedajší zástupca MUDr. Pavol Kunsch. Ten svoje pôsobisko opustil spolu s ustupujúcimi Nemcami začiatkom roka 1945 a usadil sa neďaleko Linza v Rakúsku. Znárodnenú osadu dňom 1. mája 1950 prevzala štátna zdravotná správa a bývalé Sanatórium Dr. Guhra vrátila pôvodnej funkcii, pod názvom Wolkerov odborný liečebný ústav respiračných chorôb.