Po roku 1900
Obr.01. Asi 150 metrov juhovýchodne od letoviska Dr. Habererna, tesne pod okružnou kúpeľnou promenádou bolo letovisko, ktoré už pred rokom 1908 vlastnila grófka Dessewffyová. Hrazdená vila sa v roku 1928 stala súčasťou zotavovne Morava, patriacej Zemskej životnej poisťovni v Brne (objekt Morava II). Aj po roku 1948 pod názvom vila Jelena zostala ubytovňou odborárskej zotavovne Morava. V roku 1932 tesne pred ňou z juhovýchodnej strany vybudovali veľkú modernú zotavovňu.
Obr.02.-05. Pri kúpeľnej promenáde grófa Bethlena, severne od letohrádku grófky Dessewffyovej, vznikla v roku 1909 aj vila grófky Ilony Zichyovej. Projektantom bol známy budapeštiansky architekt a profesor umelecko-priemyselnej školy Lórant Balogh-Almási (1869-1945). Vila sa v roku 1928 stala hlavnou budovou jubilejnej ozdravovne Zemskej moravskej životnej poisťovne (objekt Morava I). Pod názvom Stará Morava patrí dodnes do odborárskeho rekreačného komplexu SOREA.
Obr.06.07. Interiér budovy Stará Morava.
Obr.08.-11. V bezprostrednej blízkosti dvoch starších objektov, vyrástol v rokoch 1930-1932 moderný Masarykov pavilón ozdravovne Morava. Ani veľkokapacitná stavba nestačila pre svoje nízke ceny uspokojiť záujem všetkých poistencov. Krásna funkcionalistická budova, terasami a priečelím obrátená na juhovýchod, je dielom brnenského architekta Bohuslava Fuchsa (1895-1972). Dodnes je jednou z dominánt osady a k spokojnosti slúži ako hotel Morava, patriaci Odborárskej rekreačnej organizácii SOREA.
Obr.13. Po požiari Turistického hotela v máji 1925 obec Veľká Lomnica zakrátko vybudovala na svojich pozemkoch, kúsok na severovýchod od pôvodného hotela, nový 7 izbový ubytovací hostinec s reštauráciou, ktorý nazvali Spišský domov (Zipser Heim). Až do vojnových čias ho prevádzkovala vdova Henricha Metzgera, a preto ho často nazývali aj hotel Metzger. Hostinec postavil kežmarský staviteľ Oskár Zuber a do prevádzky ho odovzdali už 4. augusta 1925. Po roku 1948 bol súčasťou zotavovne ROH Volga. Po privatizácii objekt zmenili na penzión Encián, ktorý v súčasnosti zväčšujú prístavbami a nadstavbami. Nedostatočná kapacita ubytovacieho hostinca dala podnet na výstavbu veľkého hotela Spišský domov v jeho tesnej blízkosti zo západnej strany. O výstavbu sa zaslúžil predovšetkým poslanec národného zhromaždenia, obyvateľ Veľkej Lomnice Andrej Nitsch (1883-1976). Na hotel použili financie z predaja obecných pozemkov, ktorý sa uskutočnil koncom 20. rokov. Hotel so 45 izbami realizoval stavebný majster Ján Haitsch z Veľkej Lomnice, koncom 30. rokov nadstavali ďalšie podlažie a sedlovú strechu. Slávnostné otvorenie Spišského domova sa uskutočnilo 29. 6. 1931. Reštaurácia bola v staršej vedľajšej budove, ktorú prevádzkovala vdova Metzgerová. Správcom nového hotela sa stal Karol Piovarcsy a vedúcou Alžbeta Fiedlerová. Po roku 1948 sa Spišský domov stal odborárskou zotavovňou, ktorú v roku 1954 nazvali Volga (podľa rieky v Rusku). V súčasnosti (2002) budovu prispôsobili opäť na hotelovú prevádzku.
Obr.14. Hotel Metzger.
Obr.15.16. Hotel Spišský domov po prestavbe koncom 30. rokov
Obr.17.18. Hotel Spišský domov po prestavbe koncom 30. rokov
Obr.19.-21. Prvú predajňu v Tatranskej Lomnici postavil v roku 1896 Július Kuszmann (1861-1937) z Kežmarku. Stála pri ceste z Tatranských Matliarov do Smokovca v priestore medzi Kúpeľným domom a hotelom Lomnica. V roku 1903 obchod zničil požiar, no už nasledujúce leto na jeho mieste stál veľký murovaný nový obchodný dom, z dvoch strán objímaný krytou drevenou verandou. Tu sa schádzali nielen kupujúci. ale aj turisti a ďalší návštevníci osady. Začiatkom 30. rokov firmu prevzal syn zakladateľa, Július Kuszmann mladší (1893-1976), ktorý tu pôsobil do roku 1945. Aj po konfiškácii v objekte zostala predajňa potravín. Privatizáciou a následnými prestavbami bol v roku 1995 bývalý Kuszmann-bazár zmenený na luxusný hotel Tatry.
Obr.22. Správa štátnych lesov Vysoké Tatry pre potreby rekreácie vlastných zamestnancov v roku 1948 postavila Domov štátnych lesov, ktorý poskytoval ubytovacie aj stravovacie služby. Do užívania bol odovzdaný 27. mája 1948. Začiatkom 50. rokov objekt pomenovali Donbas (podľa uhoľného revíru na Ukrajine) a na rekreačné účely ho prenajalo Revolučné odborové hnutie. V roku 1960 sa v „tichosti" zmenil na rekreačné zariadenie ÚV KSČ. Od roku 1990 slúži opäť verejnosti ako hotel Slovakia. Stojí nad penziónom Encián z jeho východnej strany
Obr.23. Pod Cestou slobody, naproti hotelu Spišský domov si v roku 1932 postavil Július Kuszmann starší súkromnú obytnú vilu Hubertus. Bol vášnivým poľovníkom a názov budovy odrážal jeho vzťah k poľovníctvu. Po jeho smrti rodina vilu zmenila na penzión pre širšiu verejnosť so 16 lôžkami v 10 izbách. V roku 1946 bol skonfiškovaný a o tri roky neskôr zmenený na odborársku zotavovňu Strečno (podľa hradu na Považí). Dnes sú v objekte súkromné byty.
Obr.24. Severovýchodne od budovy Strečno stála materská škola. Kedysi vyzerala podstatne zaujímavejšie a bola postavená na tatranské pomery v netradičnom neoklasicistickom slohu s typickými stĺpmi na hlavnom priečelí. Pôvodne prízemnú vilu v roku 1897 postavil gróf Ladislav Hunyady, no pred rokom 1912 už bola majiteľkou barónka Pachová. Koncom 20. rokov tu bol zriadený 15 izbový penzión s liečebnou prevádzkou, ktorého majiteľom bol zubný lekár MUDr. Leopold Goldmann.
Obr.25.26. V blízkosti železničnej stanice, pri dnešnej Ceste slobody a parkovisku áut v roku 1894 postavili letovisko patriace rodine Cornideszovej. Už pred 1. svetovou vojnou v objekte zriadili 15 izbový ubytovací Turistický domov (Turistenheim). ktorý mal v prenájme Melichar Gömöri z Debrecína. Po vojne sa jeho majiteľkou stala vdova Júlia Thernová. V posledných troch desaťročiach tu bola známa reštaurácia Slalom, kde sa stretávali starí tatranci, niekdajší chatári, horolezci a lyžiari. V súčasnosti je budova v rozsiahlej rekonštrukcii, pri ktorej sa z pôvodnej stavby nezachovalo takmer nič.
Obr.27.-30. Vila architekta Rimanóczyho (neskôr Stále zdravie) z roku 1909. Zábery z 30-tych rokov.
Obr.31. Pre menej náročnú klientelu postavilo riaditeľstvo štátnych kúpeľov Tatranská Lomnica tesne pred 1. svetovou vojnou hotel Lomnička (Kis Lomnicz). K dispozícii bolo 24 izieb a garáže, predovšetkým pre hostí veľkohotelov Lomnica a Bethlenov dom. Ubytovaní hostia sa stravovali v blízko stojacom hoteli Lomnica. Po roku 1945 bývalý hotel Lomnička zmenili na zamestnanecké byty.
Obr.32.33. V roku 1912 bola postavená vila Tulipán, ktorej pôvodným majiteľom bol Schmidbauer, po roku 1920 pracovník tatranskej elektrickej dráhy Július Turák. Ten v nej zriadil penzión s 12 izbami pre verejnosť. Pekná secesná vila stojí pri vyústení cesty z Veľkej Lomnice na Cestu slobody. Po roku 1950 ju nazvali Borovica a dlhé roky bola sídlom komunálnych služieb.
Obr.34. Verejná doprava na električkovej trati zo Starého Smokovca do Tatranskej Lomnice bola otvorená 16. decembra 1911. Úsek bol dlhý 6 km. Vyústenie električkovej trate v Tatranskej Lomnici viedlo rovnobežne so železničnou traťou od Studeného Potoka. Konečnú stanicu električky postavili kúsok severne naproti železničnej stanice. Na snímke jeden z troch prvých osobných motorových vozňov z roku 1907 v závese s nákladným otvoreným vozňom. Vpravo čiastočný pohľad na hotel Lomnica.
Obr.35. V rokoch 1913-1915 postavili pre grófa Bartolomeja Széchenyiho (1866-1945) a jeho manželku prekrásne letovisko podľa projektov Vojtecha Takácha, architekta a maliara žijúceho v New Yorku, ktorý však pochádzal z Mukačeva a svoju staviteľskú dráhu začínal v Budapešti. Pekný tehlový letohrádok interpretujúci v modernom poňatí anglickú tudorovskú gotiku, bol situovaný v parkovom prostredí, vedľa cesty vedúcej do Veľkej Lomnice. Majiteľom a ich hosťom ponúkal vysoký komfort s ústredným kúrením, elektrinou, vodovodom, množstvom kúpeľní, krbov a služobníctva. Na prízemí objektu bola vstupná hala, salón, jedáleň, pánska izba, a dve hosťovské spálne s kúpelňou. V strede poschodia bola spoločenská hala, okolo ktorej boli pánska a dámska spálňa s kúpeľňami a toaletou, dve detské izby a terasa. Priamo v objekte boli aj izby pre početný personál a vo vedľajšej samostatnej prístavbe byt správcu, kuchyňa a jedáleň pre služobníctvo a hospodárske priestory. Grófke Natálii Széchenyiovej bol letohrádok skonfiškovaný v roku 1946. V rokoch 1949-1959 tu bolo prvé sídlo Správy Tatranského národného parku. V súčasnosti Správa ŠL TANAP-u chystá rozsiahlu rekonštrukciu objektu na reprezentačné účely.
Obr.36.37. O postavení visutej lanovej dráhy na niektorý z tatranských končiarov sa usilovalo viacero ustanovizní už od konca 19. storočia. Do úvahy prichádzali Gerlachovský, Slavkovský i Lomnický štít. Túto myšlienku sa podarilo uskutočniť až vďaka iniciatíve a spoločenským kontaktom Ing. Juraja Országha, riaditeľa Štátnych kúpeľov v Tatranskej Lomnici, aj napriek protestom prírodoochranárov a Klubu československých turistov. V roku 1934 bolo definitívne rozhodnuté, že lanovku z Tatranskej Lomnice na Lomnický štít vybuduje štát. Jej výstavba v hodnote 26,5 mil. korún bola zadaná firme František Wiesner z Chrudimi. Hlavným staviteľom staničných budov podľa upravených projektov architekta Dušana Jurkoviča z Bratislavy bola stavebná firma Ing. Karla Marvana z Hradca Králové. Výstavba údolnej stanice v Tatranskej Lomnici sa začala v máji 1936 a ukončená bola ku dňu zahájenia prevádzky lanovky 22. 12. 1937. V tom čase boli v budove okrem technologických priestorov aj prevádzková kancelária, čakáreň, pokladňa, úschovňa batožín, bufet, hygienické zariadenia, 4 izby pre personál a kotolňa.
Obr.38. Prepravu cestujúcich na I. úseku lanovej dráhy z údolnej stanice vo výške 898 m po vrcholovú stanicu Skalnaté Pleso vo výške 1764 m zabezpečovali 2 kabíny označené číslami 1 a 2 rýchlosťou 4 m/s. V roku 1937 ich vyrobila Továrna na vozy v Kolíne. Mali charakteristický desaťuhlový pôdorys s lomenými čelnými oknami po oboch stranách. Celková hmotnosť kabíny spolu s behúňom a závesným zariadením bola 2200 kg. Jej nosnosť bola ďalších 3000 kg. Bola určená pre maximálny počet 50 cestujúcich a jedného sprievodcu, z vonkajšej strany bol upevnený aj nosič pre 30 párov lyží. Na snímke pôvodná kabína č. 2 vychádza zo stanice Tatranská Lomnica. Obe kabíny boli v roku 1956 vymenené za nové. Tie pripomínali pôvodné, mali však osemuholníkový pôdorys a ich čelné okná neboli zalomené.
Obr.39. Špeciálnu trať pre sane zriadili v roku 1906 aj v Tatranskej Lomnici. Bola to prírodná sánkarská dráha, ktorá vznikla čiastočnou úpravou lesnej cesty. Nový šport sa zapáčil, v roku 1907 tu preto vznikol sánkarský Tatra club. Sprava kúpeľov v roku 1908 zakúpila zo švajčiarskeho Davosu 60 saní, 2 päťmiestne a 3 trojmiestne boby a 2 skeletony. Preteky sa tu konali každý týždeň. V roku 1909 vybudovali súbežne so sánkarskou dráhou aj umelú bobovú dráhu s drevenými bariérami. Projekt 3,4 km dlhej trate s 12 zákrutami zhotovil lesný inžinier Zenon Szantó. Dopravu saní ku štartu umožňoval 3 kilometre dlhý výťah po drevenom koridore (na snímke). Pri spoločnom štarte oboch dráh, vo výške asi 1130 in postavili v roku 1912 aj drevenú Gertrúdinu chatu. Pomenovali ju pravdepodobne po Gertrúde Kallivodovej rod. Scholtzovej, ktorá bola dcérou matejovskćho továrnika a priekopníčkou zimných športov a ženského horolezectva. Pôvodná sánkarská dráha doslúžila v roku 1977 a nová dráha sleduje čiastočne trasu pôvodnej.
Obr.40. Pohľadnica z roku 1927. Vojaci Čs. armády.
Obr.41. Rekreanti pre Starou Moravou. Na rube fotografie pečiatka: Komunálne služby VYSOKÉ TATRY Fotoslužba
