História Štrbského Plesa
Článok z časopisu Tatry č.4/2002
Z bezcenného jazera atraktívne stredisko. /Ján Gašpar/
Kedysi vraj bezcenné jazero vysoko v horách. Tak totiž o Štrbskom plese v polovici 19. storočia zmýšľali važeckí a štrbskí urbarialisti, keď im ho po zrušení poddanstva ako časť svojho liptovského domínia chceli vyčleniť zemepáni Szentiványiovci z Liptovského Jána. Pôvodne malo byť súčasťou odstúpených lesných majetkov aj Štrbské pleso, no dedinčania sa tomu všemožne bránili. Ak by predsa len malo prejsť do ich vlastníctva aj jazero, chystali sa ho vypustiť a na takto získanej ploche vytvoriť náhradné pasienky pre svoje stáda. Našťastie nakoniec získali pôdu a lesy na inom mieste a pleso ostalo naďalej vo vlastníctve rodiny Szentiványi.
Táto zemianska rodina sa stala vlastníkom rozsiahlych pralesov na východe Liptova až po hranicu so Spišom donačnými listinami kráľa Bélu IV. z roku 1267 a 1269. Bogomer, predok rodiny Szentiványiovcov, ich získal za vernú službu a kráľovské zásluhy pri osídľovaní územia spustošeného tatárskymi vpádmi.
Štrbské pleso po stáročia nepovšimnuté, spomína v literatúre ako prvý kežmarský bádateľ Dávid Frölich v svojej cestopisnej práci ,,Bibliotheca seu Cynosura Peregrinantium hoc est Viatorium" (Ulm, 1643 - 44) a po ňom Juraj Buchholtz st. (1643 - 1724) vo svojom diele o Tatrách „Das Weit und breit erschollene Ziepser - Schnee - Gebürg" z roku 1719, ktoré tlačou vyšlo v Levoči až v roku 1899. Sporadicky ho dovtedy svojou návštevou poctili len drevorubači, uhliari, poľovníci a hľadači pokladov. Ako prvý pleso zakreslil v roku 1813 do svojej topografickej mapy Tatier švédsky bádateľ Göran Wahlenberg (1780-1851), z umelcov si ako prvý okolo roku 1825 všimol jeho prekrásne okolie levočský maliar Ján Jakub Müller (1780 - 1828). Pekná kolorovaná kresba Štrbského plesa sa objavila aj v diele pražského profesora Karla Kořistku (1825 - 1906), ktoré vyšlo v nemčine v roku 1864. Pri plese si pred výstupom na Kriváň počas národnej vychádzky 30. augusta 1844 odpočinuli slovenskí národovci na čele s Ľudovítom Štúrom, pričom časť výpravy, ktorá nevystúpila na vrchol, pobudla pri plese dlhšie.
Väčšiu pozornosť rodinnému majetku začal venovať až Jozef Szentiványi (nar. 9.8.1817 Budapešť - †1.6.1905 Liptovský Ján), ktorý ho okolo roku 1860 ako svoj rybársky a poľovnícky revír nechal umelo zarybniť. Bol predvídavý hospodár, ktorý dokázal aj oceniť význam práve sa budujúcej železnice, ktorá viedla popod úpätie Tatier z Bohumína do Košíc. Správne predpokladal, že železnica sprístupní krásy Tatier širokej verejnosti a pre ich zvýšenú návštevnosť budú potrebné turistické základne bližšie v horách. V roku 1872 dal postaviť na južnom brehu Štrbského plesa súkromnú poľovnícku chatku, ktorú zakrátko sprístupnil aj verejnosti. Tá sa stala základom neskoršej osady Štrbské Pleso, ako tretej najstaršej turistickej a kúpeľnej osady na južnej strane Tatier (1793 – Starý Smokovec, 1863 - Tatranské Matliare).
Jozef Szentiványi bol aj priekopníkom organizovanej turistiky v Tatrách. V roku 1873 bol spoluzakladateľom Uhorského karpatského spolku a v roku 1879 určitý čas aj jeho ústredným predsedom. V roku 1875 daroval spolku pozemok a stavebné drevo na výstavbu turistickej chaty. Stála v lesnom zátiší nad východným brehom plesa a pri jej otvorení 2. augusta 1875 ju pomenovali na počesť Szentiványiho Jozefovou chatou. Túto, aj predošlú poľovnícku chatu staval Fantišek Zuskin (1841-1924) z Liptovského Jána. V roku 1879 turistickú chatu od spolku Szentiványi odkúpil a stala sa súčasťou vznikajúcej osady. Jej význam postupne klesal, stala sa iba ubytovňou obsluhujúceho personálu a okolo roku 1911 úplne zanikla. Dodnes však zreteľne vidno umelo vytvorenú kamennú príjazdovú komunikáciu k tejto bývalej chate. Dvíha sa od chodníka pri tenisovom ihrisku do lesného porastu, v ktorom znenazdajky slepo končí.
Ako tretia v poradí vznikla na polostrove západného brehu plesa v roku 1877 súkromná vila advokáta Juraja Pongrácza z Liptovského Mikuláša, ktorá však o dva roky neskôr prešla tiež do majetku Szentiványiho a dostala meno „Miklóslak" (Mikulášova Vila), podľa brata zakladateľa osady , statkára a školského mecéna v Gemeri, Mikuláša Szentiványiho († 1899). Roky chátrajúcu, malú prízemnú budovu s preborenou strechou nakoniec v roku 1920 odstránili. Na jej mieste od roku 1953 stojí pamätník partizánov Rašu a Morávku.
Ako štvrtý v poradí postavil Szentiványi na južnom brehu plesa v roku 1879 hotel Štrbské pleso (Csorba-tó, Csorba See), ktorý mal pôvodne 4 izby a zo strany od plesa k nemu v roku 1892 pristaval veľkú poschodovú reštauráciu. Západne od hotela vznikol v roku 1881 Turistický dom a ďalej vedľa neho v roku 1887 kaviareň a bazár. Pôvodný hotel a Turistický dom ustúpili v roku 1905 výstavbe terajšieho hotela Kriváň, bazár s kaviarňou v roku 1914 zasa prístavbe novej rozsiahlej kaviarne k tomuto hotelu. Prvým nájomcom hotela bol Jakub Friedländer, no už v roku 1880 sa jeho nájomcami stali Andrej Král z Liptovského Mikuláša a Samuel Klimo (1849 - 1929) z Liptovského Jána. Zakrátko sa namiesto Krála stali spolunájomníkmi turistických zariadení na Štrbskom Plese mladší bratia Samuela Klimu Michal (1851 - 1926) a Jozef (1858 - 1912).
V roku 1882 postavil majiteľ osady východne od hotela vily Gömörlak (Gemer) a Szentiványi. Vila Gemer pod menom Jazierka existuje doposiaľ, východne od nej stojaca vila Szentiványi zanikla okolo roku 1915. Na severnom brehu plesa vznikla vila advokáta Júliusa Laszkáryho, ktorý bol synovcom Jozefa Szentiványiho. Bola to v tom čase jediná budova, ktorá nepatrila v tejto osade Jozefovi Szentiványimu. Už pred 1. svetovou vojnou v nej zriadili turistickú nocľaháreň, po roku 1918 začas aj policajnú stanicu a pre osamelú a izolovanú polohu budovu nazvali Popelka. Koncom roku 1944 slúžila ako koniareň nemeckého Wehrmachtu a v zničenom stave ju tesne po skončení vojny odstránili. Koncom 80. rokov 19. storočia bolo k dispozícii návštevníkom osady v 5 budovách dohromady 50 izieb s 80 posteľami. V roku 1883 zriadili na juhovýchodnom okraji plesa letnú plaváreň, pred zrakmi divákov diskrétne zakrytú vysokou stenou z dosák. Na jej mieste bola neskôr lodenica, zrušená po 101 rokoch v roku 1984.
Osada sa postupne dostala do pozornosti aj urodzeným návštevníkom. V roku 1885 ju navštívil srbský kráľ Milan, časté boli návštevy arcikniežat z panovníckeho rodu a ich manželiek. Tomu účelu prispôsobil výstavbu nových objektov aj majiteľ osady. Ako prvá honosná vila hotelového charakteru vznikla v roku 1890 Vila Mária Terézia, pomenovaná podľa arcikňažnej Márie Terézie (1855 - 1944), manželky Karola Ľudovíta, ktorý bol bratom rakúskeho cisára. Budova mala 17 honosne zariadených izieb a jej projektantom bol Gedeon Majunke (1854 - 1921) zo Spišskej Soboty. Stála nad juhozápadným brehom plesa. V roku 1919 ju nazvali Detvan a bola známa aj ako lyžiarska útulňa. Naposledy v nej boli zamestnanecké byty, až ju úplne schátranú v roku 1984 museli asanovať.
V roku 1891 vzniklo súkromné letovisko baróna Pavla Prónaya nad východným brehom plesa. Budova neskôr prešla do majetku štátu, ktorý v nej v roku 1914 zriadil 25 posteľovú študentskú nocľaháreň Tatra, prvú svojho druhu v týchto veľhorách. Nocľaháreň v roku 1919 pomenovali Študentka a po 2. svetovej vojne Tuček, podľa príslušníka československého tankového práporu v ZSSR Štefana Tučeka (1921- 1943), ktorý padol v boji o oslobodenie Kyjeva. Chátrajúca budova dodnes stojí a snáď sa dočká svojej rekonštrukcie.
Severne od vily Mária Terézia postavil v roku 1892 nájomnú 10 izbovú vilu so 4 lodžiami niekdajší riaditeľ Starého Smokovca Viliam Rajner. Pomenoval ju Tivoli, podľa známych talianskych sírnych kúpeľov. V roku 1919 mikulášski turisti na čele s Fedorom Droppom (1893 - 1971) budovu nazvali Marína, podľa známej literárnej postavy Andreja Sládkoviča. Rekonštruovaný objekt dodnes existuje západne od polostrova s pomníkom partizána.
V roku 1893 si Szentiványi postavil aj sám honosné letovisko, ktoré podľa seba nazval Jozefovou vilou (Józseflak). Vznikla juhozápadne od víl Szentiványi a Gemer z roku 1882. Mala 14 obytných miestností a peknú vežičku, ktorá slúžila ako rozhľadňa. V roku 1901 sa spolu s osadou stala majetkom štátu a v roku 1919 ju pomenovali Jánošík. Pod týmto názvom existuje doposiaľ stavebne spojená s komplexom hotelov Kriváň a Hviezdoslav ako ich východná časť. Poslednou a najnákladnejšou investíciou Jozefa Szentiványiho bola výstavba vily Augusta v roku 1897. Týmto 38 izbovým honosným letohrádkom, ktorý bol pomenovaný podľa arcikňažnej Augusty ( 1875-1964) chcel poctiť návštevu jej deda, cisára Františka Jozefa I., ktorý plánoval osadu navštíviť v roku 1898. Pre atentát na manželku, cisárovnú Alžbetu sa však návšteva neuskutočnila. Hotel bol navštevovaný najurodzenejšími hosťami. V roku 1919 Vilu arcikňažnej Augusty premenoval majiteľ bazáru na Štrbskom Plese, pražský redaktor Alois Chytil (1877-1949) na vilu Jiskra, podľa vodcu bratríkov. Za Slovenského štátu ju ,,nenápadne" premenovali na Iskra. Po roku 1945 už s novou fasádou po požiari zo začiatku 40. rokov dostala terajšie meno Solisko. Slúžila ako detská liečebňa, v roku 1994 ju zbúrali a o tri roky neskôr vyrástla na jej mieste nová liečebňa Solisko, ako replika pôvodnej stavby z roku 1897, no s jednoduchšími líniami tvarov.
Pešie chodníky k Štrbskému plesu viedli zo Štrby už v polovici 19. storočia. Na náklady Liptovskej župy postavili v rokoch 1876 - 1878 aj vozovú cestu od železničnej stanice Štrba (vtedy Hochwald) k novovznikajúcej kúpeľnej osade, a Štrbské Pleso v 80. a 90. rokoch 19. storočia spojili pešími, jazdeckými a napokon vozovými cestami aj s Podbanským a Starým Smokovcom, resp. Tatranskou Kotlinou. 7. decembra 1871 dali do prevádzky časť Košicko-bohuminskej železnice v úseku Žilina - Poprad. Trať viedla aj chotárom Štrby, zo severnej strany obchádzajúc zbojníckymi legendami opradenú výšinu Hochwald. Tu sa na železničnú trať napájala ozubnicová železnica vedúca na Štrbské Pleso. Po predchádzajúcich pokusoch grófa Vojtecha Keglevicha (1833-1896) a Jozefa Szentiványiho získala definitívnu koncesiu na jej výstavbu Košicko-bohumínska železnica, ktorá pre tento účel založila novú Akciovú spoločnosť ozubnicovej železnice Štrbské Pleso. Projekty trate vypracoval Emil Várnai z Budapešti, spišskí podnikatelia Adolf Niedenthal a Žigmund Kornhäuser započali s jej výstavbou v auguste 1895 a prevádzka bola zahájená 27. júla 1896. Železnica s rozchodom 1000 mm bola dlhá 4749 metrov. Premávku na trati zabezpečovali dva rušne vyrobené vo Viedni-Floridsdorfe, štyri osobné a dva nákladné vagóny. Konkurencia autobusovej dopravy však viedla 14. augusta 1932 k zastaveniu prevádzky na trati, ktorá bola v roku 1936 aj demontovaná. V auguste 1912 Štrbské Pleso spojili električkovou traťou so Starým Smokovcom a Popradom. V staničnej budove zubačky boli v 20. a 30. rokoch bufet, reštaurácia a nocľaháreň KČST. Naposledy bola v jej priestoroch turistická reštaurácia a bufet Končistá. Budovu odstránili koncom 70. rokov. Bývalá, vedľa stojaca stanica električky, je dnes po rekonštrukcii súčasťou liečebne Solisko.
Koncom 19. storočia sa o kúpu Štrbského Plesa a priľahlých lesných komplexov zaujímal knieža Hohenlohe, ktorý v tom čase už v Tatrách vlastnil rozsiahle javorinské a batizovské majetky. Štát predišiel týmto snahám a v roku 1901 od Szentiványiho odkúpil osadu a jeho ďalšie tatranské majetky. Po čase ju prenajal belgickej spoločnosti Wagons Lits Cook, ktorá v súčinnosti so Spišskou úverovou bankou v Levoči vytvorila už skôr Uhorský hotelový a kúpeľný podnik, ktorý po úspešných investíciách v Starom Smokovci (1904) a Tatranskej Lomnici (1905) pristúpil k výstavbe hotela európskych parametrov aj v osade Štrbské Pleso. Veľký hotel (Nagy szálló, Grand Hotel) bol vybavený všetkým komfortom. Projektovali ho budapeštianski architekti Quido Hoepfner (1868-1945) a Gejza Györgyi (1851-1934). V hoteli dokončenom v roku 1906 bolo 54 izieb vybavených ústredným kúrením, v suteréne bol vodoliečebný ústav s modernými kúpeľňami a procedúrami pod lekárskym dozorom. V roku 1908 štát prenajal hotelové a kúpeľné objekty niekdajšiemu nájomcovi Jozefovi Klimovi, ktoré po jeho smrti (1912) až do roku 1916 úspešne viedla jeho vdova Helena. V roku 1919 hotel nazvali Kriváň a toto meno nesie doteraz. V rokoch 1914 - 1917 pribudovali k jeho západnej strane rozsiahlu prízemnú kaviareň s priestrannou oddychovou plošinou na jej streche. Posledných 10 rokov však bývala kaviareň chátra. Východne od hotela Grand, medzi reštauráciou a Jozefovou vilou začali v roku 1916 stavať budovu ďalšieho hotela, opäť podľa projektov Q. Hoepfnera, ktoré po roku 1918 čiastočne upravil architekt Alois M. Pinkas. Objekt stavebne spojili s Jozefovou vilou, reštauráciou a hotelom Kriváň a v roku 1923 ho dali do prevádzky ako hotel Hviezdoslav.
Južne od Štrbského Plesá, pri umelo vytvorenom jazere, postavil architekt Karol Móry z Banskej Bystrice v r. 1905 hotel, ktorý sa stal základom samostatnej osady Nové Štrbské Pleso.
Štrbské Pleso s nadmorskou výškou od 1315 do 1356 metrov, malo ako najvyššie položená tatranská osada dobré predpoklady pre rozvoj zimných športov. Počas svojho tatranského pobytu v roku 1886 údajne používal lyže, dovezené zo Švajčiarska, v okolí Štrbského Plesá arciknieža Jozef (1833 - 1905), všestranne vzdelaný a pokrokový príslušník panovníckeho rodu, a niekoľko párov venoval vojenským posádkam v Kežmarku a Spišskej Novej Vsi. Jeden z prvých, kto používal lyže pri svojej každodennej práci v rokoch 1901 - 1919 bol štátny horár na Štrbskom Plese Peter Havaš-Horníček (1873 - 1949). Popri bežnej lesníckej praxi ich využíval aj na výstupy v horskom prostredí.
Štrbské Pleso má prvenstvo aj v organizovaní armádnych lyžiarskych výcvikových kurzov. V roku 1899 sa tu uskutočnil vôbec prvý takýto kurz v Tatrách, ktorý bol zakončený pretekmi a jeho inštruktorom bol aj horár Karol Kummer (1847-1936) pôsobiaci v neďalekých Vyšných Hágoch. Niekoľko armádnych lyžiarskych kurzov už podľa novšej Bilgeriho školy sa tu uskutočnilo aj v čase 1. svetovej vojny. Tradície armádneho lyžovania tu pokračovali aj po vzniku Československa, predovšetkým zásluhou košickej 1. pešej divízie, ktorá tu v januári 1923 usporiadala prvé vojenské lyžiarske preteky v novom štáte a o rok neskôr aj dvojturnusový lyžiarsky kurz. Pri organizovaní lyžiarskeho športu spolupracuje armáda aj so Zväzom lyžiarov RČS, Klubom československých turistov a Klubom tatranských lyžiarov. Možno konštatovať, že zásluhou týchto spolkov sa práve Štrbské Pleso ako osada patriaca štátu, stalo doménou novovznikajúceho československého lyžovania a turistiky.
Prvý provizórny lyžiarsky mostík zo snehu a dosák zriadili v januári 1923 na kopci zvanom Klát nad Novým Štrbským Plesom, počas pretekov organizovaných Klubom tatranských lyžiarov. Skok víťaza Höniga z 10. horského práporu meral aj vzhľadom na nevhodné parametre mostíka iba 16,5 metra. Nový lyžiarsky mostík postavili na juhovýchodnom úbočí Predného Soliska v zimnej sezóne 1927/28. Jeho projektantom bol náčelník Zväzu lyžiarov RČS Karel Jarolímek (1888 - 1-970). Niekoľkokrát ho vylepšili a prestavali, najmä pred lyžiarskymi majstrovstvami FIS V roku 1935. Svojmu účelu slúžil do roku 1952 a zbúrali ho v roku 1965 pred výstavbou dvoch nových mostíkov. Pre zjazdové lyžovanie zriadili v roku 1943 od severného brehu plesa na úpätie Predného Soliska na Slovensku prvý elektromotorom poháňaný lyžiarsky vlek. V roku 1970 sa na Štrbskom Plese uskutočnili majstrovstvá sveta FIS V klasických lyžiarskych disciplínach.
Osada bola aj kolískou športového sánkovania v Tatrách. Práve odtiaľ sa po vozovej ceste do Štrby uskutočnili v roku 1902 prvé sánkarské preteky.
Tesne na okraji východného brehu plesa postavili v roku 1883 prízemný kúpeľný dom s kuchyňou, čakárňou, dvomi šatňami, sprchárňou a 8 kúpacími kabínami, v ktorých boli po dve cínové vane. Stály kúpeľný lekár Alexander Túry tu od roku 1885 počas letných sezón poskytoval procedúry s jednoduchým teplým kúpeľom, studenými sprchami, alebo kosodrevinové kúpele. Voda bola čerpaná z jazera do vedľa stojacej veže rezervoára a odtiaľ samospádom do kúpeľného domu.
Vzhľadom na pomerne extrémne prírodné podmienky tu neodporúčali pobyt pre ľudí zoslabnutých a trpiacich na tuberkulózu, kúpele boli vhodnejšie pre rekonvalescentov, liečbu nervových a srdcovo-cievnych ochorení, migrény a nespavosti.
Po roku 1918 poveril štát spravovaním osady ministerstvo zdravotníctva, ktoré ju viedlo ako štátne klimatické kúpele s hotelovo-liečebnou prevádzkou. V rokoch 1930 - 1956 tu ako kúpeľný lekár pôsobil MUDr. Ján Pullman (1898 - 1956), odborník na liečbu pľúcnych chorôb, bronchiálnej astmy a alergie. Spolu so svojou manželkou i neúnavnou pomocníčkou v jeho práci, poetkou Mašou Haľamovou (1908 - 1995) bývali vo vile Marína, dodnes stojacej nad juhozápadným brehom plesa, pred ktorou spisovateľke odhalili v roku 2002 pamätnú tabuľu.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania predstavitelia Revolučného národného výboru na Štrbskom Plese riaditeľ kúpeľov Ján Zalčík (1906 - 1952) a predseda KSTL Gustáv Nedobrý (1893- 1966), ako aj velitelia posádok žandárskej stanice a pohraničného oddelenia finančnej stráže Štefan Morávka a Ján Rašo, nadviazali kontakty s partizánskym hnutím. Poslední dvaja sa neskôr stali aj príslušníkmi partizánskeho oddielu Vysoké Tatry. Oporným bodom Wehrmachtu sa osada stala až po ústupe partizánov do hôr koncom septembra 1944. Bez vážnejších vojnových škôd ju oslobodila sovietska armáda 29. januára 1945. Vzhľadom na potreby nášho zdravotníctva bolo Štrbské Pleso vyhlásené za liečebnú osadu zameranú na nešpecifické ochorenia horných dýchacích ciest dospelých a detí. Dovtedajšie hotely Solisko, Kriváň a Hviezdoslav boli 1. júla 1953 vyčlenené pre potreby liečby respiračných chorôb.
Až keď v roku 1967 kongres FIS rozhodol o konaní lyžiarskych majstrovstiev sveta v klasických severských disciplínach vo Vysokých Tatrách, ktoré sa mali uskutočniť v roku 1970, začala sa v Mlynickej doline výstavba nového areálu a nových kapacít ubytovania, stravovania a služieb. Postavili hotely FIS, Panoráma, budovu spojov, novú ozubnicovú železnicu, komplex spoločnej staničnej budovy a veľkoplošné parkovisko, ktoré boli dané do prevádzky v decembri 1969 a v januári 1970. Ubytovacie kapacity kvalitatívne výrazne vylepšilo otvorenie hotela Patria v decembri 1976. Liečebné podmienky detí vylepšil ústav Helios, ktorý dali do prevádzky 3. apríla 1976. Na mieste detskej liečebné Solisko (pôvodne vila Augusta, neskôr Jiskra) V rokoch 1994 - 1997 vyrástla moderná liečebná budova spĺňajúca najprísnejšie kritériá.
Ubehlo už viac než 140 rokov od čias, keď v panenskej prírode s prekrásnym horským jazerom vytušil Jozef Szentiványi možnosti vzniku budúcej osady a určite nepredpokladal, že poľovnícka chatka na južnom brehu plesa sa stane základom jedného z najväčších, najfrekventovanejších a najobľúbenejších tatranských stredísk letnej i zimnej turistiky.
