Jenny Angyalossy

Jenny Angyalossy

Aby neostala pre históriu neznámym menom.

 

Jenny Angyalossy sa spomínala doteraz v dvoch publikáciách, a písali o nej traja autori. Nebudem sa držať pravopisu a budem ju /ako aj ostatné osoby tohto príbehu/ menovať tak, ako vystupujú v dobovej tlači a archívnych dokumentoch, z ktorých som čerpal.  Históriou rodiny Szontagh sa zaoberám už niekoľko rokov. Práve o nej už mám zistené asi najviac a preto sa pokúsim napísať  príbeh jej rodiny, nie dlhý, ale tragický a v samotnom závere až záhadný.

Pre začiatok jej príbehu sa musíme vrátiť v čase do roku 1893, do Južného Tirolska, regiónu Tridenstsko-Horná Adiža, vtedy súčasti Rakúskeho cisárstva. Vo farskom kostole v Neumarkte sa 21. októbra 1893 konal sobáš. Ženíchom bol istý Cyril /Cirillo/ Jozef Rizzoli /niekde sa píše aj Rizoli/ z Cavalese. Nevestou bola Mária /Mary/ Fraporti /niekde sa píše aj Frapporti, Fraporty/. Cyril Rizzoli bol vlastníkom hostinca Fontane Fredde.  Mária Fraporti bola dcérou okresného sudcu v Bolzane, Johanna Rittera Fraporti.[1] V tomto manželstve sa narodili tri dcéry, Jenny (1895-1928) o ktorej je tento článok, Ema /Emmy/(1896-?) a Mária /Mary(?-?) o ktorej viem zatiaľ aj napriek všetkej snahe skoro nič. Hostinec, v novinách označovaný ako „Letné sídlo“, sa nachádzal v nadmorskej výške 950m na Poštovej ulici v lokalite Kaltenbrunn, 14 km od železnice. Ponúkal ubytovanie v 20-tich izbách v blízkosti lesa, nemeckú kuchyňu a lacné ceny. Hostinec spolu s pivovarom postavil v roku 1860 Cyrilov starý otec.[2] Je isté, že v samotnom hostinci bývala aj rodina Cyrila Rizzoli a ich tri dcéry. Z dostupných zdrojov sa mi nepodarilo zistiť, ako prosperovalo jeho podnikanie. Niečo nezvyčajné sa však udialo v roku 1901. V novinách Meraner Zeitung dňa 15. augusta 1901 vyšiel článok s nadpisom: „Senzačné zatknutie.“ Oznamuje, že správca miestneho pivovaru pána Rizzoliho, istý Raisse z Rovereta, bol náhle zatknutý a policajnou eskortou odvedený do väznice v meste Trento. Zadržaný bol pre podozrenie z mnohých podvodov, ktorých sa dopustil ako zástupca Spoločnosti pre životné poistenie  Janus z Viedne.[3] Oveľa horšia udalosť sa stala 25. marca 1903. Okolo 10-tej hodiny v nedeľu v noci vypukol požiar na pošte v Kaltenbrunne, ktorý sa rýchlo rozšíril na hostinec a pivovar Cyrila Rizzoliho. Aj napriek vynaloženému úsiliu hasičských zborov boli budovy úplne zničené. Odhadovaná škoda bola vo výške 100 tisíc korún novej meny, ktorá bola krytá poistným plnením len do výšky 30 tisíc korún.[4] Od tohto dátumu správy o Cyrilovi Rizzolim prestali.

Mikuláš Szontagh(1882-1963), v tom čase študent medicíny v Budapešti, bol členom Spolku medikov pre pomoc a samovzdelávanie.[5] Jeho mladší brat Tibor (1885-1936) v roku 1904 ukončil maturitou Vyššiu obchodnú školu v Kežmarku.[6]

 O dva roky neskôr, po požiari hostinca Fontane Fredde, 14. októbra 1905 žiada Mária Rizzoli-Fraporti o koncesiu na prevádzkovanie reštauračných a hostinských služieb v sanatóriu Hungária v Merane. Koncesia jej bola udelená. O sanatóriu Hungária mi poskytol cenné informácie pán Walter Egger, člen redakcie časopisu Meraner Stadtanzeiger. V roku 1900 sa objekt nazvaný Hungária uvádza na adrese Nábrežie Františka Ferdinanda /Franz-Ferdinand-Quai/ č.16, vo vlastníctve pani Aurélie Kikomban. Vedľa tejto budovy, na čísle 17, stál objekt s názvom Moravia, vo vlastníctve rodiny Kaiser. V roku 1904 sú už obidva budovy vo vlastníctve pani Kikomban. Kedy a ako prebehla zmena vlastníctva budov na Máriu Rizzoli-Fraporti, mi nevedel potvrdiť ani pán Walter Egger, ale predpokladá, že to bolo v roku 1905, kedy požiadala o vydanie koncesie. Tu je potrebné mať na zreteli, že Merano v tých časoch malo cca. 18-tisíc obyvateľov. To znamená, že o rodine Rizzoli-Fraporti-Szontagh tam v súčasnosti nevie skoro nikto, čo mi potvrdil pán Egger a aj pracovník mestského archívu v Merane, pán Markus Gamper. Podstatné je, že v roku 1907 už Mária opäť používala svoje dievčenské priezvisko, a to Fraporti. Čo sa stalo s jej prvým manželom, to som sa nedopátral a pre náš príbeh to ani nie je podstatné.

Merano ako klimatické kúpele bolo známe už od čias Rimanov. V čase, keď tam pôsobila Mária Fraporti, bolo Merano svetoznáme už niekoľko desaťročí. Mesto spolu s obcami Obermais, Untermais a Gratsch leží v úrodnej doline rieky Adiža /Etsch/. Merano a Untermais sa nachádzajú v nadmorskej výške 319 až 330 metrov, Obermais vo výške 330 až 520 metrov. Zo severu, východu a západu dolinu obklopuje pohorie Álp s nadmorskou výškou 2500 až 3200 metrov. Z juhu je dolina úplne otvorená, a táto poloha vysvetľuje aj jej prednosti, kvôli ktorým bola už odpradávna obzvlášť vhodná pre klimatickú liečbu. Merano sa nachádza najvyššie zo všetkých klimatických liečebných miest na južnom svahu Álp, preto disponuje všetkými prednosťami alpskej klímy. V tejto doline je takmer vždy bezoblačné čisté nebo, najmä v zimných mesiacoch /od novembra do marca má v priemere 55 úplne bezoblačných dní/, a je tu takmer absolútne bezvetrie /v zime je iba 14 veterných dní/. Spomedzi všetkých liečebných miest má najmenej daždivých dní (ročne 52, vrátane 7 dní sneženia). Pre tieto klimatické podmienky  patrilo Merano k liečebným miestam so suchou klímou a ohľadom vlhkosti vzduchu zaujímalo podobné miesto ako Davos alebo  Riviéra.

Klíma Merana nie je južná ale mierna horská. Po peknej dlhej rovnomerne teplej jeseni, hýriacej farbami a bohatej na ovocie nastúpi krátka, neveľmi chladná zima, poludňajšie teploty klesnú pod 0 ºC iba výnimočne. V mnohé bezoblačné a bezveterné dni sa môže aj najcitlivejší pacient zdržiavať vonku niekoľko hodín. Kvetnatá krásna jar sa začína už vo februári, v marci a v apríli rozkvitnú ovocné stromy, orgován a ružové kríky. Vavríny a palmy sú vonku aj v zime.

Pre pacientov s ľahším ochorením a aj pre tých, ktorí sa už uzdravovali, ponúkalo Merano rôzne užitočné voľnočasové aktivity. V knižniciach bolo asi 70 rôznych časopisov a novín a tisícky kníh na požičiavanie. Vynikajúci učitelia učili pradávne aj moderné jazyky, kreslenie, maľovanie, hudbu, atď. Na promenáde vyhrávala dvakrát denne živá hudba, rozptýlenie ponúkali aj športoviská s konskými dostihmi a športovými hrami, v zime tu bola ľadová plocha pre korčuľovanie, konali sa koncerty známych umelcov a účinkovalo stále divadlo. V Merane, ktoré už vtedy malo mnoho kostolov, sa konali bohoslužby rôznych vierovyznaní (rímskokatolícke, protestantské, anglické, ruské ortodoxné a izraelitské).

Sanatórium Hungária /ako boli pomenované obidve budovy, ktoré vlastnila Mária Fraporti/,  ležalo na tichom, nezaprášenom mieste na ľavej strane rieky Passer, ktorá tečie centrom Merana, ďalej od rušného centra. Jeho južná strana poskytovala výhľad na šíre zelené polia, a v diaľke bolo možno vidieť zasnežené štíty Álp, ktorými sa končilo údolie Adiža. Dve budovy boli spojené zakrytou chodbou, ktorá viedla do veľkej lehárne, kde pacienti aj rekreanti mohli odpočívať na pohodlných ležadlách a kochať sa krásnym výhľadom.

Vo východnej budove bola menšia jedáleň a miestnosť pre raňajky, spoločenská miestnosť, ktorej sklenená stena bola otočená k lehárni. Táto hala chránená sklenenými stenami ale na juhu úplne otvorená, aj v najhoršom počasí umožňovala pobyt na čerstvom vzduchu, zároveň poslúžila aj vtedy, keď si citlivejší pacienti privykali na chladnejší vzduch. Z oboch budov viedlo niekoľko schodov do záhrady, kde bol tretí drevený domček, ktorý poskytoval príjemné tienisté miesto pre odpočinok najmä v obzvlášť teplých dňoch. Na vyvýšenom prízemí východnej budovy boli lekárske ambulancie a na prvom poschodí tej istej budovy býval ústavný pomocný lekár, v západnej budove bola veľká, priestranná spoločná stravovacia miestnosť orientovaná tiež na juh. V celej budove aj v prístavbách bolo zavedené elektrické osvetlenie. Hygienické vybavenie chodieb a spoločných miestností vyhovovalo vtedajším požiadavkám, steny boli čiastočne natreté olejovým náterom, čiastočne vytapetované umývateľnými tapetami, na dláždenej podlahe bolo linoleum.

V dvoch budovách bolo spolu 42 izieb, väčšina z nich orientovaná na juh s balkónom, na ktorom boli umiestnené ležadlá. Izby boli svetlé, zariadené nábytkom skromne ale vkusne, aby pacient, ktorý tu mal stráviť v cudzine celé mesiace, sa cítil ako doma a aby každý jeho pohľad v ňom nevzbudil myšlienku, že je obyvateľom sanatória.  V každej izbe bol elektrický luster a stojacia lampa, elektrický zvonček a dobre vykurovateľné keramické kachle. Vykurovalo sa výlučne iba drevom.

Samotné sanatórium malo krásnu mladú záhradu, rástli v nej vavrínové stromy, smreky vzácnych druhov a rôzne kvety. Zo záhrady bolo možné prejsť priamo na promenády mestečka Untermais. Brána ústavu na severnej strane ústila priamo na Nábrežie Františka Ferdinanda, prechádzajúc sa po tejto ceste pri brehu rieky Passer sa došlo za 2-3 minúty na meranskú hlavnú promenádu Princeznej Štefánie. Tu sa stretali všetky prechádzkové trasy, vybavené mnohými odpočinkovými miestami ako aj parky a záhrady vysadené južným trvácnym rastlinstvom.

Do sanatória sa prijímali pacienti so slabou telesnou konštitúciou, s podozrením na skrofulózu alebo tuberkulózu, pacientov s ochorením pľúc a hrtana, ktorých choroba ešte nebola v pokročilom štádiu, ako aj rekonvalescentov po rôznych ochoreniach pľúc a pohrudnice, pre ktorých sa odporúčalo posilňovanie a otužovanie tela.

Obr.01. Kúpeľný dom v Merane pred rekonštrukciou v rokoch 1912-1914

Obr.02. Mária Fraporti, rok 1907,  manželka Dr. Mikuláša Szontagha

Obr.03. Sanatorium Hungaria, rok 1907, pohľad juhovýchodný

Obr.04. Sanatorium Hungaria, leháreň

Tento malebný popis mesta Merana a jeho okolia bol publikovaný v októbri 1907 v časopise Ország Világ.[7] Pre maďarského autora, Dr. Antona Váradiho, boli hlavným dôvodom pre napísanie článku jednak samotný  názov sanatória, Hungária, tak aj jeho zamestnanci. Hlavným lekárom bol Dr. Gejza Gara (1868-1932).  Pochádzal z Níreďházi /Nyiregyháza/. Po absolvovaní evanjelického gymnázia v Budapešti pokračoval v štúdiách na lekárskej fakulte univerzity tiež v Budapešti. Po promócii bol istý čas asistentom na 1. lekárskej klinike u prof. Fridricha Korányiho. Potom viedol lekárske laboratórium na všeobecnej poliklinike spolu s Dr. Bernátom Vasom. Od októbra 1898 pôsobil ako uznávaný lekár-internista v Merane. V decembri 1900 sa oženil s Ruženou Pollákovou, dcérou Dr. Polláka z Merana. Asistentom Dr. Garu bol v tom čase Dr. Mikuláš Szontagh, ktorý štúdium medicíny úspešne ukončil v roku 1905  na univerzite v Budapešti.  Ako mladý kúpeľný lekár najprv pôsobil jednu sezónu v Turzových kúpeľoch pri Gelnici /Bad Thurzó/ a dve sezóny v Turčianskych Tepliciach /Bad Stuben/[8]. Počas zimných mesiacov pôsobil v Merane. Je veľmi pravdepodobné, že Dr. Gara sa poznal so Szontaghom starším. Pretože v Budapešti sa 6. apríla 1892 konalo výročné valné zhromaždenie Uhorskej balneologickej spoločnosti. Medzi diskutujúcimi boli okrem iných uvedení: Dr. Samuel Papp, Dr. Arpád Bókai, Dr. Štefan Boleman (1839-1905) a Dr Gejza Gara.[9] Aj keď samotný Szontagh starší nevystúpil v diskusii, je veľmi málo pravdepodobné, že by sa na tomto zhromaždení ako jeho riadny člen nezúčastnil, keď v tom čase bol v Budapešti na práve prebiehajúcej evanjelickej synode. Szontagh starší pôsobil v Merane opakovane niekoľko mesiacov počas svojich ciest po vtedajších kúpeľných centrách Európy okolo rokov 1876-1880.[10]

A tak sa v ďalekom Tirolsku, v sanatóriu Hungária, zišli maďarskí lekári Dr. Gara a Dr. Szontagh, sanatórium väčšinou navštevovali maďarskí pacienti a pomyselnou matkou celej tejto maďarskej kolónie, tvoriacej takmer rodinu bola majiteľka, pani Mária Fraporti. Dbala na to, aby pacienti dostávali veľkopanskú starostlivosť, ktorá bola spojená s rodinným ústretovým zaobchádzaním a perfektnou obsluhou, za veľmi mierne ceny. Sezóna trvala od 1. septembra do 1. júna. Mária Fraporti sa o chod sanatória starala sama. V júli 1908, keď bol Szontagh opäť v Turčianskych Tepliciach[11], prostredníctvom inzerátu v novinách hľadala účtovníka.[12] Zároveň predpokladám že v sanatóriu aj bývala so svojimi troma dcérami. Dr Gara mal uvedenú adresu bydliska v dome Plankenstein na ulici Vojvodu Karola Teodora /Herzog Karl-Theodor/, kde v popoludňajších hodinách ordinoval /asi mal aj svoju súkromnú prax, pretože ordinačné hodiny v sanatóriu Hungária mal uvedené medzi 10-11 hodinou dopoludnia/.[13] Počas svojho pobytu v Merane býval Dr. Szontagh pravdepodobne vo východnej budove na prvom poschodí, v byte pre ústavného pomocného lekára.

V novinách Budapesti Hírlap 10. októbra 1909 vyšiel oznam, že Dr. Mikuláš Szontagh sa zasnúbil v Merane s Máriou Fraporti, dcérou rytiera Johanna Fraportiho, a matky Jenny rodenej Stanger.[14] Sobáš sa konal  9. novembra 1909 v evanjelickom kostole v Budapešti na Deákovom námestí /Deák-tér, stojí tam dodnes/. Na svadbe boli prítomní univerzitný profesor Dr. Béla Lengyel (1844-1913) a ministerský radca János Gillming. Sviatosť manželstva posvätil Alexander Raffay.[15] V sobášnej matrike je nevesta zapísaná: Frapporti-Szél Mária Francziska  Klára, narodená 3. novembra 1873 v Budapešti, vierovyznanie rímskokatolícke.[16] Ako svedkovia sú uvedený János Gillming, brat nebohej Ilony Gillmingovej, Szontaghovej matky, a Béla Lengyel, otec Bélu Lengyela (1876-1945) mladšieho, ktorý si v roku 1902 vzal za manželku Szontaghovu najmladšiu sestru Angelu (1879-1950). Týmto sobášom Szontagh „vyženil“ aj tri nevlastné dcéry, ktoré mala Mária Fraporti z prvého manželstva s Cyrilom Rizzolim. Jenny, Emma a Mária preto používali svoje rodné priezvisko Rizzoli. Pokiaľ je pravdou, čo písal Ludvig H. Vág o Szontaghovcoch v Die Karpathen v roku 1936, tak hneď po svadbe odišla mladá rodina do Nového Smokovca a Dr. Mikuláš Szontagh prevzal kontrolu nad otcovým majetkom. Ale už zakrátko sa museli znova vydať na cestu do Tirolska. V Bolzane totiž 4. marca 1910 zomiera otec Márie Frapporti-Szontagh, Ján /Johann/ Ritter Fraporti-Fraporta. Na parte sa s ním lúčila jeho manželka, Janka /Jenny, Giovanna/ rodená Stanger (1843-1941)[17], zaťovia Dr. Mikuláš Szontagh a Karol Ritter Bosício /lesný inšpektor/, deti Anna, Mária Szontagh rodená Fraporti, Jenny, Emma a Augusta Bosício rodená Fraporti, vnúčatá Jenny, Emma, Mária a Augusta.[18] Podľa toho mala Mária Szontagh štyri sestry. Takisto je zaujímavé, že v rodine svojim deťom dávali rovnaké krstné mená.

Už o mesiac je rodina znova v Tatrách. V novinách Tátravidék /vydavateľ Gyula Fuchs, Poprad/ zo dňa 7. apríla 1910 je uvedené, že Dr. Mikuláš Szontagh  sa zúčastnil zasadnutia výboru Červeného kríža v Poprade, kde okrem iných bol prítomný aj Dr. Michal Guhr.[19] Nie je zatiaľ celkom jasné, dokedy pôsobila v Novom Smokovci Mikulášova nevlastná matka, Ilona Magyarová (1860-1925). Posledný záznam o jej pobyte v Tatrách je z augusta 1906.[20] Písomný dôkaz o tom, že by bola Ilona Magyarová na svadbe Mikuláša Szontagha som doteraz nenašiel. Od mája roku 1912 je Ilona Magyarová v Budapešti, bytom na adrese Rökk Szilárd utca.[21]  Od roku 1910 už naplno prevzal vedenie kúpeľov v Novom Smokovci Mikuláš Szontagh. Od tohto dátumu sa opäť objavujú reklamy na kúpele najmä v časopise Orvosi Hetilap. Zároveň sa mi doteraz nepodarilo získať relevantné dôkazy o tom, ako prebehlo, alebo či vlastne prebehlo vysporiadanie medzi Mikulášom a jeho súrodencami ohľadom dedičných nárokov po nebohom Szontaghovi staršom. Tu musím zverejniť zatiaľ len fragmenty dôležitých udalostí, ktoré sa stali a určite mali podstatný vplyv na prípadné dedičské nároky.  V novembri 1876, v deň sobáša Mikuláša Szontagha staršieho s Ilonou Gillmingovou (1859-1885), jeho druhou manželkou, bola spísaná pred notárom manželská zmluva, kde otec Ilony, Márton Gillming (1831-1885), vyplatil Szontaghovi ako veno 10 tisíc zlatých v hotovosti.[22] Po smrti Szontagha staršieho 2. decembra 1899 v zimných mesiacoch na prelome rokov prebehlo vysporiadanie finančných záležitostí a otázok pozostalosti. „Mikuláš Szontagh zaopatril svoju manželku gavaliersky a deti tiež dostali pekné dedičstvo.“ Kúpele a ich užívacie právo zdedila Ilona Magyarová.[23]   A v októbri 1904 prebehlo dedičské konanie po nebohej Márii Gillmingovej, vdove po nebohom Mártonovi Gillmingovi.[24] Nebudem podrobne rozpisovať všetky detaily, tie budú predmetom samostatného článku. Chcem len ozrejmiť, že celková situácia majetkovej pozostalosti po nebohom Mikulášovi Szontaghovi staršom musela byť dosť komplikovaná a zložitá. Určite hlavné slovo v tejto situácii mala rodina Gillming, i keď mi zatiaľ nie je jasné, či a aký kapitál priniesla do podnikania aj Szontaghova tretia manželka Ilona Magyarová. A na základe uvedeného sa mi zdá veľmi málo pravdepodobné, že by nejaké financie vložila do spoločného podnikania Mária Szontagh-Fraporti, keď pochádzala z mnohopočetnej rodiny, vlastnila a aj naďalej prevádzkovala sanatórium Hungária v Merane, ktoré už v tom čase bolo nepomerne väčšie a známejšie kúpeľné mesto ako Nový Smokovec.

Prvého potomka v rodine Mikuláša Szontagha privítali 20. januára 1911, kedy sa narodil Miklós Tibor János Szontagh, neskorší lekár. Do matriky vo Veľkom Slavkove bol zapísaný 24. januára. Vierovyznanie evanjelik.[25]

Rodina Szontagh, okrem povinností, ktoré jej vyplývali  z titulu majiteľov kúpeľnej osady, žila aj bohatým spoločenským životom. Kúpeľné riaditeľstvo dňa 24. augusta 1911 usporiadalo s účasťou kúpeľných hostí veľmi vydarený kabaretný večierok. Dezső Lakos zožal úspech vtipnou scénkou a hrou na husle, hlavný notár Ernő Farkas zas humorným prednesom a brilantnou hrou na klavíri. Jenny, Emmy a Mary Szontagh /nevlastné dcéry Mikuláša Szontagha/, tancovali pôvabný tirolský tanec, pani Molnárová oduševnene predniesla vlastné básne. Potom nasledovali klasické piesne na vysokej umeleckej úrovni, v podaní Tibora Szontagha /Mikulášovho brata/, ktorého sprevádzal na klavíri Dr. Elek Ardó. Dr. Fülöp Graf prečítal svoj humorný cestopis. Nakoniec hlavný stoličný sudca Kálmán Mattyasovszky zaspieval niekoľko pekných maďarských piesní pri husľovom doprovode slávneho debrecínskeho cigánskeho primáša Bélu Kissa. Úlohu konferenciera šikovne zastával kúpeľný riaditeľ Juraj /György/ Molnár.[26]

Druhý syn sa Szontaghovcom narodil 5. novembra 1912. Pokrstený bol ako Endre Ferenc István Szontagh, neskorší lekárnik. Zápis do matriky bol prevedený 11. novembra. Vierovyznanie evanjelik.[27]

Juraja Molnára, ako riaditeľa Szontaghovských kúpeľov vystriedal v decembri roku 1912 Ľudovít H. Vág, ktorý prišiel z Piešťan, kde pôsobil v hoteli Royal.[28] Nepodarilo sa mi doteraz zistiť, čo alebo kto mal zásluhu na tom, že prišiel do Nového Smokovca /kontaktoval som aj Balneologické múzeum Imricha Wintera v Piešťanoch, ale odpoveď som doteraz neobdržal/.

V tomto období /až do vypuknutia vojny v júli 1914/, prežívala rodina asi najšťastnejšie obdobie. Mária Szontagh-Fraporti sa pravdepodobne zdržiavala v Novom Smokovci. Starala sa o dvoch malých synov a aj o svoje tri dcéry z prvého manželstva. Najstaršia Jenny mala 17 rokov /v roku 1912/, Ema /Emmi/ mala 16, najmladšia Mária mohla mať menej ako 15 rokov. Stále nie je jasné kde a či vôbec navštevovali nejakú školu vo vtedajšom Uhorsku. Mária, ktorá zhruba od roku 1930 vystupuje s titulom Dr. Madarászová /lekárka/[29], musela začať so štúdiom medicíny niekedy po roku 1920 a predpokladám, kvôli jazykovým schopnostiam, že to bolo vo Viedni. Pokiaľ bola Mária Szontagh-Fraporti v Novom Smokovci, o chod sanatória Hungária v Merane sa po odbornej stránke staral určite Dr. Gara. Prevádzku a ekonomické záležitosti mala na starosti asi Máriina matka alebo niektorá z jej sestier.

V tých časoch hlavným organizátorom spoločenského a hlavne športového života v Tatrách bol Uhorský karpatský spolok. Je preto veľmi zaujímavé a doposiaľ úplne neznáme, že rodina Szontagh udržiavala úzky kontakt s vtedy tam tiež pôsobiacim Starosmokoveckým klubom zimných športov /Tátrafüredi Téli Sport-Club/, ktorý bol založený 1. marca v roku 1905. Jeho predsedom bol od založenia Vilmos Ormódy, generálny riaditeľ Prvej maďarskej všeobecnej poisťovne. Cieľom klubu bolo pestovať a propagovať zimné športy, ako boli najmä curling, hokej, sánkovanie, boby a  lyžovanie. Na úvodnom valnom zhromaždení sa zúčastnilo 38 členov a do predstavenstva klubu boli zvolený: Adolf Libits, barón Frigyes Harkányi, Aristid Desewffy, Lajos Hentaller, barón Frigyes Born, Pál Csáfody-Tóth, Oszkár Prihodvy, barón Dezső Forster, dr. Kornél Hűvös. Do predstavenstva klubu boli zvolený aj vtedajší členovia Uhorského karpatského spolku, a to:  gróf Sándor Teleky, gróf Zenő Csáky,  Gusztáv Hoepffner, Dezső Reichart, dr. László Jármay, dr. Gusztáv Bartsch a László Burián.[30] Klub každoročne organizoval športové súťaže najmä v sánkovaní a boboch. Preteky v rovnakých disciplínach a v rovnakom termíne často tiež organizoval aj  TatraClub v Tatranskej Lomnici. Členovia rodiny Szontagh sa  v správach o priebehu a výsledkoch pretekov objavili v roku 1914, a to vo výsledkových listinách. Možno že sa pretekov zúčastňovali už aj skôr, ale nie sú dostupné  zoznamy všetkých zúčastnených pretekárov. V piatok 9. januára 1914,   klub organizoval v poradí už  štvrté preteky v sánkovaní toho roka. Najväčšiu pozornosť na seba pútala pretekárka v kategórii žien, pani Augustína Bosicio-Frapporti z Merana, sestra Márie Szontagh-Frapporti, Szontaghovej manželky. Kategóriu mužov vyhral Dr. Béla Groó, v tom čase kúpeľný lekár v Starom Smokovci. Kategóriu žien vyhrala barónka Erzsika Herzog, druhá skončila Augustína Bosicio-Frapporti a tretia bola Mária Szontagh-Frapporti.[31] Piate preteky sa konali 16. januára 1914. Súťažilo sa v sánkovaní v kategóriách mužov, žien a dvojíc. Kategóriu žien vyhrala Augustína Bosicio-Frapporti, a v kategórii dvojíc sa na druhom mieste umiestnila posádka Ema Rizzoli-Szontagh  /vtedy 18. ročná/ a Drugeth Homonnay.[32] Jenny Rizzoli, ktorá vtedy mala 19. rokov, sa vo výsledkových listinách neobjavuje. Dosť podrobné správy zo závodov, poriadaných klubom prinášali len dva budapeštianske denníky, Budapesti Hírlap  a Az Ujság. Ale periodiká, ktoré boli hlavne zamerané aj na túto športovú činnosť, Turisták Lapja a Turistaság és Alpinizmus, ako aj regionálne Karpathen Post tieto akcie klubu ignorovali a žiadne správy o nich nezverejňovali. Asi to bolo kvôli tomu, že preteky organizované klubom nepovažovali za vrcholový šport, ale len ako veľkopanskú kratochvíľu.   Čo potvrdzujú aj tzv. „Zábavné preteky“, ktoré sa konali 30. januára 1914. Prihlásených bolo až 50 súťažiacich. A súťažilo sa vo veľmi zvláštnych disciplínach, ako napríklad slalom na saniach. V tejto disciplíne na treťom mieste skončila Augusta Bosicio-Frapporti.[33] V nedeľu, 8. februára 1914 sa konali preteky s medzinárodnou účasťou. V kategórii jednomiestnych saní skončila na 1. mieste Ema Rizzoli-Szontagh, ktorá reprezentovala Nový Smokovec. Zároveň bola vyhlásená za najlepšiu pretekárku tejto kategórie v  zimnej sezóne roku 1914. Preteky pre deti usporiadal klub 13. februára 1914. Súťažilo sa v kategóriách jednomiestnych saní, pomalých saní a v cene útechy. Kategórie boli rozdelené určite podľa veku detí. V kategórii jednomiestnych saní skončila na štvrtom mieste Augusta Bosicio /dcéra Augusty Bosicio-Fraporti/. V cene útechy na prvom mieste skončil „Miki Szontagh“, /prvorodený syn Mikuláša a Márie Szontagh-Fraporti, vtedy trojročný/.[34]

Táto rodinná pohoda trvala len do 28. júla 1914, keď sa začala prvá svetová vojna. Skončili sa zábavy, muselo sa rukovať. Mikuláš Szontagh narukoval začiatkom októbra a odvelený bol na ruský front ako plukovný lekár.[35] Za svoju činnosť vo frontovom lazarete bol vyznamenaný Medailou Červeného kríža 2. triedy.[36]

Obr.05. Dr. Gejza Gara

Obr.06. Mapa Merana okolo roku 1907, modrá šipka označuje polohu Sanatoria Hungaria

Obr.07. Kúpeľná promenáda v Merane na pravom brehu rieky Passer

Obr.08. Fotografia uverejnená v časopise Új Idók, autorka Jenny Rizzoli Szontagh

Ako toto obdobie prežívala rodina sa z dostupných zdrojov nedá zistiť. Ale úplnou záhadou je skutočnosť, že 14. marca 1915 časopis Új Idók /Nové časy/, ročník 21.  v čísle 12. na strane 296.  uverejnil amatérsku fotografiu autorky Jenny Rizzoli Sztontagh, ktorá zobrazuje zasneženú cestu v Merane /Obr.08/. Vojna zúrila už skoro 10 mesiacov. Jenny musela niekedy pred týmto dátumom navštíviť Merano. Ale v tom čase mala ešte len 19 rokov a  jej nevlastný otec Mikuláš Szontagh bol na fronte a jej matka sa starala o dvoch malých synov. Ako a s kým absolvovala túto cestu ostane už asi navždy záhadou. Ale pre pôvod fotografie by vysvetlenie existovalo. Keď je pravdou, čo o Jenny písal Gyula Andor Hefty v Karpathen Post, a síce že bola žiačkou významného rakúskeho maliara Eggera Lienza.[37] A od  roku 1913 Albin Egger-Lienz (1868-1926) pôsobil až do svojej smrti so svojou rodinou  v St. Justina neďaleko Bolzana, tak jeho žiačkou mohla byť len v tomto období. Otec Albina Eggera-Lienza, bývalý maliar kostolov, si v tom čase otvoril v mestečku Lienz fotografický ateliér.[38] Jenny mohla cestu absolvovať v spoločnosti niektorej z matkiných sestier a spracovať nafotené snímky jej mohol pomôcť práve fotografický ateliér otca Albina Eggera v meste Lienz, ktoré ležalo trase z Budapešti do Merana. Redaktorom časopisu Új Idók bol Szerkeszti Herczeg Ferenc. Časopis vychádzal v Budapešti s dvojtýždennou periodicitou. Prakticky celý 21. ročník časopisu sa venuje vojnovým udalostiam. Amatérska fotografia Jenny, uverejnená v tomto časopise nemá súvis so žiadnym z článkov ani v čísle 12., ani v celom ročníku. Dôvody, ktoré mali vplyv na uverejnenie fotografie, sa už asi nikdy nedozvieme. Ale pokiaľ sme si zapamätali to podstatné zo zápisu v sobášnej matrike z novembra 1909, a to že Frapporti-Szél Mária Francziska Klára, matka Jenny, sa narodila v Budapešti a aj samotný sobáš sa konal v hlavnom meste Uhorska, je možné predpokladať, že rodina Frapporti tam mala žijúcich predkov, a samotná Jenny sa v tom čase aj v Budapešti zdržiavala. Kde inde sa mohla zoznámiť so svojim budúcim manželom, ktorý bol v tom čase poslucháčom lekárskej fakulty na univerzite v Budapešti. A tak sa 17. júna 1915 v Novom Smokovci konal sobáš. Ženíchom bol Ernesto Angyalossy. Narodil sa 1. augusta 1893 v Berehove. Jeho otec bol Jozef Angyalossy a matka Helena rodená Konczvaldova. V čase sobáša mal uvedené bydlisko v Budapešti. Ako povolanie mal zapísané lekár /orvos/. Vo svojich osobných spomienkach z roku 1983 Dr. Angyalossy uvádza, že lekársky diplom získal až v roku 1916 v Budapešti.  Jenny je v sobášnej matrike zapísaná ako: Rizzoli Janka Mária Jozefa, narodená 14. mája 1895, bytom Nový Smokovec. Svedkami na svadbe boli Kalman Elek z Levoče a Dr. Mikuláš Szontagh.[39] V manželstve Ernesta a Jenny sa narodilo jediné dieťa, syn Pavol /Paolo/, a to 17. januára 1916. Ernesto Angyalossy, už ako lekár po promócii, najprv pôsobil na klinike u prof. Fridricha Korányiho a potom jeden rok pracoval v Sanatóriu kráľovnej Alžbety v Budapešti. V priebehu rokov 1917-1918 publikoval viacero odborných článkov v časopisoch Orvosi Hetilap a Budapesti Orvosi Újság. Koniec vojny a rozpad monarchie ho spolu s rodinou zastihol v Novom Smokovci, kde sa rodina presťahovala z Budapešti.

Po rozpade monarchie Mária Szontagh-Fraporti aj naďalej vlastnila a prevádzkovala sanatórium Hungária v Merane, ale už na novej adrese /zmenil sa názov ulice/, Via Manzoni č.18-19.

Mikuláš Szontagh svojho zaťa určite protežoval a uvádzal aj do spoločenského a spolkového života.  Na zasadaní výboru Karpatského spolku /Karpathenverein/ v auguste roku 1920 bol Dr. Ernesto Angyalossy zvolený do výboru pre záchranársku činnosť.  Spolu s ním tam bol okrem iných aj Dr. Kunsch z Tatranskej Polianky.[40] Podľa osobných spomienok Dr. Angyalossyho, jeho prvá manželka, Jenny, sa venovala umeniu, konkrétne maľbe a sochárstvu. Svoje obrazy vystavovala 2. augusta 1921 v Bratislave na výstave, ktorú usporiadal Bratislavský umelecký spolok /Pozsony képzőmüvészeti Egyesület, Pressburger Kunstverein/. Tento významný bratislavský spolok bol aktívny v rokoch 1885 až 1945. Na spomínanej výstave predstavovali svoje diela významní umelci tej doby pôsobiaci v Bratislave, napr. sochári Alojz /Alajos/ Rigele (1879-1940)  a Robert Kühmayer (1883-1972), maliari Max Schurmann (1890-1960)  a mnoho ďalších. Jenny svoje obrazy vystavovala v sále spolu s dielami Ferenca Schäffera, Margit Somlyai a Edit Munker.[41] V publikácii „Bratislavský umelecký spolok 1885-1945“, ktorá bola vydaná v roku 2006, je Angyalossy Eugenie uvedená ako člen spolku s rokom 1920.  Keď som telefonicky kontaktoval jednu zo spoluautoriek tejto knihy a pýtal sa konkrétne na Angyalossy Eugeniu, nedostal som podrobnejšie informácie o nej, ktoré som, priznám sa, očakával. Naša Jenny Angyalossy tam bola uvedená, pretože ju našli v písomných záznamoch z roka 1920, ale nič bližšie mi k nej nevedeli povedať.

Obr.09. Pohľadnica Sanatoria Hungaria cca.1920

Obr.10. Nový Smokovec cca 1920.

Obr.11. Jenny Angyalossy označená červeným bodom, rok 1925, Szinházi Élet

Obr.12. Vila riaditeľa kúpeľov Ludvíka H. Vága

 Jej mladšia sestra Emma Rizzoli mala 16. augusta roku 1923 v Novom Smokovci sobáš. Ženíchom bol nemecký štátny príslušník, bankový úradník z Viedne, Johanes graf von Löwenstein-Scharffeneck, narodený 3.  decembra 1901 v Mníchove. Svedkami na svadbe boli Dr. Szontagh a Dr. Angyalossy.[42] Zasadnutie Karpathenvereinu sa konalo 18. augusta 1923 aj za prítomnosti Dr.Angyalossyho.[43] Niekedy po týchto udalostiach odchádza Dr. Angyalossy na študijný pobyt na kliniku v Mníchove, z ktorého sa vracia začiatkom decembra 1923.[44]  Od roku 1925 sa Jenny Angyalossy  venuje sánkarskému športu. Počas 1. týždňa zimných športov, ktorý usporiadal Karpathenverein v januári 1925, sa umiestnila na prvom mieste v kategórii žien jednomiestnych saní, vo výsledkovej listine je zapísaná ako „frau Trude Angyalossy“, keď reprezentovala HDW Karpathenverein /Hauptverband deutscher Wintersportvereine - Hlavný zväz nemeckých spolkov pre zimné športy/.[45] V marci sa konali v Starom Smokovci majstrovstvá HDW v sánkovaní na prírodnej dráhe, kde sa umiestnila na prvom mieste. Vo výsledkovej listine je uvedená ako „frau Dr. Ernst Angyalossy“. Zároveň bola vyhlásená ako majsterka HDW v sánkovaní žien za rok 1925.[46] V   júni toho roku, po otvorení nového Palace sanatoria /Penzák/, bol Dr. Ernest Angyalossy menovaný jeho primárom. Ako primár bol Dr. Angyalossy priekopníkom v oblasti pľúcnej chirurgie. Počas svojich študijných pobytov si osvojil najnovšie liečebné metódy tej doby, ako boli Brauerov pneumotorax, phrenicus a thorakoplastiku. Chirurgický zákrok phrenicus Dr. Angyalossy dokonca aplikoval o šesť rokov skôr ako ho v maďarsku skúšal Dr. Winternitz.[47] Nový Smokovec a Szontaghove sanatóriá boli v tej dobe „mekkov“ budapeštianskej umeleckej smotánky. Zimné aj letné pobyty tu strávili spisovatelia, básnici, herci, hudobníci, výtvarníci,... A z týchto pobytov prinášal množstvo článkov budapeštiansky týždenník Szinházi Élet /Divadelný život/. Pre Mikuláša Szontagha to bola samozrejme účinná forma reklamy. Jenny Angyalosy ako maliarka a sochárka sa určite s týmito umelcami počas ich tatranských pobytov stretávala. Niečo málo zo súkromia rodiny sa dá poznať len zo skromných spomienok Dr. Angyslossyho, ktorý bol v roku 1926 osobný lekár maďarského básnika Arpáda Tótha (1886-1928), ktorý v tom čase bol na liečení v Novom Smokovci. Tam sa dozvedáme, že umelecká spoločnosť sa často po večeri schádzala v byte u „uja“ Vága, ako vtedy familiárne nazývali hospodárskeho riaditeľa Szontaghových sanatórií Ludvíka H. Vága. Debaty sa konali až do neskorej noci. Dr. Angyalossy sa týchto večierkov nepravidelne zúčastňoval. Práve počas pobytu Arpáda Tótha bol v Novom Smokovci prítomný aj Mikulášov brat, Tibor. Aj keď to Dr. Angyalossy výslovne nespomína, určite sa týchto umeleckých debát zúčastňovala jeho manželka Jenny. Že to tak bolo, a Jenny sa aj naďalej venovala umeniu, dokazuje skutočnosť, že v júli  1926 sa Jenny zúčastnila so svojimi dielami na Poľnohospodárskej a priemyselnej výstave v Kežmarku. Súčasťou tejto akcie bola aj 5. putovná výstava obrazov, na ktorej vystavovali svoje diela napr.: Andor Borúth (1873-1955) z Tatranskej Polianky, Elemír Halász-Hradil (1873-1948) z Košíc, Andor Székely von Doba (1877-1945) spišský rodák žijúci v Paríži, Vincent Bánsághi (1881-1960), Gejza Angyal (1888-1956) z Kremnice, Alojz Rigele (1879-1940) z Bratislavi. Jenny Angyalossy vystavovala dve drevené figúry ako svoje pôvodné rezbárske práce a obraz s názvom „Drevorubač“, ktorý pripomínal  tirolskú školu Albína Egger-Lienza.[48]

V dňoch 14. až 17. októbra 1926  je Dr. Angyalossy spolu s Dr. Szontaghom, Dr. Guhrom a Dr. Holczmannom na kongrese v Berlíne.[49] V októbri boli na pobyte v Tatrách nemeckí lekári,[50] potom  nasledovali oslavy 50-ročnice Szontaghových sanatórií. A koncom októbra sa konala v Novom Smokovci slávnosť pri príležitosti výročia vzniku Československej republiky. Z tejto slávnosti je aj fotografia /Obr.13/.   28. decembra 1926 sa konajú preteky v sánkovaní v Starom Smokovci. Jenny súťaží v kategórii žien, jednomiestnych saní a  umiestnení na 1. mieste.[51] V dňoch 3. až 4. januára 1927 usporiada v Starom Smokovci Košický športový klub preteky s názvom Majstrovstvá Slovenska na dráhe z Hrebienka do Starého Smokovca. Štartovalo 30 pretekárov. V kategórii mužov štartoval aj Mikuláš Szontagh mladší /mal 16 rokov/ a umiestnil sa na 5. mieste. V kategórii jednomiestnych saní vyhrala Jenny Angyalossy /frau Eugenie Angyalossy/.  V kategórii dvojmiestnych bobov sa na 1.mieste umiestnila dvojica H.Lepier /Košice/ J.Madarász/S.C.Rím/.[52] Jozef Madarász bol s najväčšou pravdepodobnosťou manžel najmladšej sestry Jenny, Márie. Koncom  februára 1927 usporiadal Karpathenverein 3. týždeň zimných športov. Tentoraz Jenny neštartovala v kategórii jednomiestnych saní, nakoľko trať podľa nej bola veľmi mäkká. Ale vynahradila si to najlepším časom v kategórii zmiešaných dvojíc, keď štartovala spolu s Arthurom Kufflerom a dosiahli čas 4 minúty a 5 sekúnd.[53]

Svoje posledné preteky absolvovala Jenny Angyalossy v januári 1928 na pretekoch športového týždňa v Starom Smokovci na trati dlhej 3 km. V kategórii žien jednomiestnych saní skončila n 1. mieste. V kategórii zmiešaných dvojíc sa umiestnila na 2. mieste keď štartovala spolu s Arthurom Kufflerom. Dvojica Szontagh ml.-Szelnár sa umiestnila na 3. mieste.[54] O priebehu pretekov a ich výsledkoch sa písalo dokonca až v Merane. Denník Alpenzeitung dňa 15. januára 1928 uverejnil krátky článok pod názvom: „Brilantný výkon športovcov z Merana“. O športovcoch sa píše kvôli tomu, že na pretekoch v Starom Smokovci v kategórii dvojmiestnych bobov štartoval aj kapitán /rittmeister/ Jozef Madarász z Merana. Spolu s Lepierom sa umiestnili na druhom mieste. V kategórii žien, jednomiestnych saní článok informoval o víťazstve pani Jenny Angyalossy, dcéry pani Szontagh[55]. A potom 21. januára 1928 vyšiel článok v Karpathen Post. Veľmi stroho oznamuje, že dňa 15. januára zomrela po krátkom bolestivom utrpení pani Jenny Angyalossy, rodená Rizzoli-Szontagh, vo svojom 32. roku života a po 13. rokov trvajúcom manželstve. Zomrelú článok charakterizoval ako talentovanú maliarku a vynikajúcu športovkyňu.  Posledná rozlúčka so zosnulou bola 17. januára v katolíckom kostole vo Veľkej.[56]

Obr.13. Fotografia z osláv vzniku ČSR, 1926. Sediaci zľava: Dr.Ján Pullman, Dr. Kubík, Dr. Mikuláš Szontagh, maďarský básnik Arpád Tóth, Dr. Izák, Stojaci zľava: dvaja neznámi, Dr. Ernest Angyalossy, štkp. Hladký, neznámy, Lajos Hatvany /pravdepodobne/, Dr. Glück /pravdepodobne/, Dr. Opatrný

Obr.14. Vysťahovalecký pas Paola Angyalossyho

Obr.15. Starý Smokovec zima cca 1933. V strede v kabáte s kožušinovým golierom a šálom Dr. Mikuláš Szontagh, vedľa neho vľavo Dr. Pavol Kunsch, kľačí Gyula Andor Hefty, nad Szontaghom mierne vpravo stojí Didi Reichart, vedľa neho vpravo Paolo Angyalossy, celkom vpravo v klobúku a na korčuliach Karol Piovarcsy (1883-1951). /archív Ing. Mikuláš Lipták/

Karpathen Post píše o krátkom bolestivom utrpení a o cirkevnom pohrebe. Ale v zatiaľ jedinej knižnej publikácii, ktorá sa venovala histórii rodiny Szontagh, píše jej autor, I. Bohuš, že Jenny sa rozhodla pre dobrovoľnú smrť.[57] Ale nakoľko nemá uvedený zdroj, odkiaľ čerpal túto informáciu, tak som tomu  spočiatku neveril. Ale keď aj Dr. Viliam Šimko vo svojich spomienkach uvádza, že manželka Dr. Angyalossyho spáchala samovraždu, a pán Šimko prišiel do Nového Smokovca v roku 1930, teda dva roky po tragickej udalosti, začal som to považovať za skutočnosť.[58] Ale tu je jeden vážny rozpor. Karpathen Post predsa písal o cirkevnom pohrebe. A pokiaľ mne je známe, cirkev vôbec nepripúšťa takúto možnosť, teda že človek nemá právo siahnuť si na vlastný život, čo cirkev chápe ako vážne a ťažké zlo. Aby som svoje pochybnosti uviedol na pravú mieru, obrátil som sa na toho najpovolanejšieho. Na zborového farára v Novom Smokovci, na pána Mgr. Pavla Kušníra. Keď som mu vysvetlil podrobnosti prípadu a položil záverečnú otázku, či by bolo možné /v roku 1928/, aby po dobrovoľnom odchode z tohto sveta mala Jenny cirkevný pohreb a bola pochovaná na cintoríne, som dostal odpoveď, ktorú si pamätám dodnes: Určite nie. Tak ako to vlastne bolo? Prejdime k faktom. V matrike úmrtí vo Veľkom Slavkove sa píše: Janka Mária Jozefa Angyalossy rodená Rizzoli, vierovyznanie rim. katolícke, 32 ročná, zomrela 14. januára 1928 o desiatej hodine /večer pozn. autora/. Príčina úmrtia: zápal ľadvín.  A ešte doplnenie: bola spopolnená[59] /na čo tiež reagoval Mgr. Kušnír: „už vtedy?“/. Tak tu som už bol v koncoch, a skutočne nevedel zaujať stanovisko. Po čase som bol aj rozhodnutý začať pátrať v policajných záznamoch z tej doby. A dobre že som nezačal. Stačilo jedno náhodné stretnutie s vtedy vysokým policajným dôstojníkom, mne blízkou osobou. Nedalo mi a popísal som mu dosť podrobne, čo riešim /teda prípad z roka 1928 a úmrtie Jenny Angyalossy/. Chcel som vedieť jeho názor, čo môžem nájsť v archívoch vtedy „žandárskej stanice“, ktorá tam bola. Jeho odpoveď ma úplne zmrazila. Povedal mi, že nenájdem nič. A vysvetlenie? Vtedy /a aj teraz/ prvú obhliadku mŕtvoly vykonáva lekár. Pokiaľ on skonštatuje, že smrť nebola zapríčinená cudzím zavinením, polícia /vtedy žandárstvo/ prípad ďalej nerieši. A teda ani neskúma, čo je zapísané v úmrtnom liste a aj v matrike. A keď sa znova vrátime na začiatok, teda že manželstvo Jenny a Ernesta nebolo asi najšťastnejšie a vinníkom bol Dr. Angylossy, ako aj naznačuje I. Bohuš, obhliadku nebohej vykonal niekto z lekárov Szontaghových sanatórií. A čo už iné mohol v prospech svojej nešťastnej nevlastnej dcéry Szontagh vykonať? No aspoň jej zabezpečiť dôstojný pohreb. A tak určite na Szontaghov pokyn sa do úmrtného listu zapísala ako príčina úmrtia zápal ľadvín. Ináč, aj tá diagnóza nasvedčuje, že to musel byť lekár od Szontagha, pretože zase konzultácia po medicínskej stránke potvrdila, že to mohla byť aj skutočná príčina úmrtia, nakoľko Jenny v januári pretekala. A zimy vtedy boli podstatne chladnejšie ako dnes. A skutočne aj si mohla podchladiť ľadviny, čo je pre ženy veľmi chúlostivé a nebezpečné. A nakoniec, že bola spopolnená. Zničili sa dôkazy? Takže prípad je uzavretý. Už len dosledovať osud samotného Dr. Angyalossyho, o ktorom Bohuš píše, že sa s ním Szontagh po smrti Jenny natrvalo rozišiel. Čo by v tomto prípade malo aj svoju logiku. Dr. Šimko zase vo svojich spomienkach uvádza, že Dr. Angyalossy po samovražde svojej manželky odišiel zo služieb sanatória. A teraz zase fakty, ktoré túto logiku úplne vyvracajú. Ako je teda možné, že sa 1. marca roku 1930 konal v Novom Smokovci sobáš. Nevestou bola Elfrída Czechová, vdova, súkromníčka, bytom Nový Smokovec. A ženíchom bol Dr. Ernest Angyalossy, vdovec, lekár, bytom Nový Smokovec. A čerešnička na záver. Jedným zo svedkov bol Dr. Mikuláš Szontagh.[60] Tak prerušil s ním Szontagh styky? Dr. Angyalossy odišiel z Nového Smokovca, ale až po tomto sobáši. Presný dátum sa mi nepodarilo dopátrať. Ale podstatné je to, kam odišiel. Do Merana! A kde presne? Na adresu Via Manzoni 18, do sanatória Hungária, kde potom ordinoval. Teda ku svojej bývalej svokre! Pretože pani Mária Szontagh /frau Dr. Szontagh/ je stále vedená ako majiteľka tohto sanatória. A úplne na záver, ako je možné že Zdravotnícke ročenky až do roku 1935 uvádzajú medzi zoznamom lekárov v Novom Smokovci aj Dr. Angyalossyho? Je tu možné aj iné vysvetlenie? Možno. Ako som už spomínal, Jenny bola aktívna pretekárka a sánkovala každú zimnú sezónu. Tak isto som už písal, že pre ženy je veľmi chúlostivé prechladnutie, najmä ľadvín. Takže keď ako podstatný fakt vezmeme skutočnosť, že manželstvo Angyalossyovcov nebolo najšťastnejšie, a určite sa o tom vedelo a asi aj viedli „nejaké reči“,  Jenny mohla skutočne prechladnúť a v dôsledku toho zomrela po krátkom a bolestivom utrpení /písal Karpathen Post a diagnóza je skutočná/, a ostali už len „babské reči“ o samovražde, ktorým už Szontagh zabrániť nevedel. Možno.

A k samotnému Dr. Ernestovi Angyalossymu. Asi nemal šťastný život. Z nového manželstva sa netešil dlho. V novembri 1933 mu v Merane vo veku 37 rokov zomrela aj druhá manželka, Elfrida.[61] Keď odišiel do Merana, v Novom Smokovci zanechal svojho syna Paola. Ten v roku 1934 zmaturoval na nemeckom lýceu v Kežmarku.[62] Spolu so Szontaghovým synom Mikulášom mladším závodne súťažili v pretekoch jednomiestnych saní a zjazdovom lyžovaní, reprezentovali Karpathenverein. Jeho stopa v Európe končí v roku 1948 v Merane, na ulici Via Manzoni č.77, neďaleko od svojej starej matky v sanatóriu Hungária. Jeho otec už bol v tej dobe v Československu a  Paolo emigruje do Brazílie. Ako to všetko skutočne bolo, to vedel len samotný Dr. Angyalossy. A možno to aj niekomu povedal. A ten niekto to aj má zaznamenané. Lenže rozhovor sa uskutočnil v roku 1983, v Šahách, kde Ernesto Angyalossy dožil svoj „dobrodružný“ život vo veku 92 rokov 17. júla 1985. A ten niekto, kto ten rozhovor uskutočnil a dokonca zaznamenal na magnetofónovú pásku ešte žije. Som s ním v nepravidelnom telefonickom kontakte. Je to v maďarčine publikujúci regionálny historik, ktorý sa mi zakaždým, keď mu zavolám, veľmi úctivo ospravedlňuje, že tú pásku nevie nájsť. Nečudujem sa mu. Po toľkých rokoch. Ináč ten pán má pre náš príbeh úplne čarovné meno. Volá sa totiž Karol Csáky. A tak, uzatváram príbeh Jenny Angyalossy. Nebudem už ďalej pátrať. Nikto z rodiny už nežije. Teda v Európe. Pretože v Brazílii, kde odišiel syn Angyalossyovcov Paolo, mi „google“ nájde nejakého Thomas Paulo Roberto Ernesto Angyalossy. Môže to byť jeho potomok? A vedel by niečo o Ernestovi? Nechám to už tak. Nejaký príbeh nabudúce určite bude, ale potrvá to nejakú chvíľu. Pracovne som ho nazval: „Szontaghove manželky“. Ale k tomuto príbehu mám veľmi veľa zatiaľ ešte neusporiadaného materiálu, a pátranie takisto ešte nie je skončené.

Poznámka autora: Od správy mestského cintorína v Merane na moju písomnú otázku ohľadom dátumu úmrtia Márie Szontagh-Fraporti som obdržal odpoveď, že takú osobu vo svojich záznamoch neevidujú.

 



[1] Vermählung, In. Meraner Zeitung 1893, roč.27., čís.128., str.3.

[2] Brauerei Kaltenbrunn, encyclopaedia.fandom.com

[3] Sensationelle Verhaftung, In.  Meraner Zeitung 1901, roč.35., čís.98., str.2.

[4] Große Brände, Neumarkt, In. Meraner Zeitung 1903, roč.37., čís.36., str.6.

[5] Mulatságos, In. Magyar Nemzet 1904, roč.23. čis.289. str.9.

[6] Felhívás, In. Pesti Napló 1934, roč.85., čis.223., str.11.

[7] Ország-Világ 1907, roč.28., čís.43., str.886-887; čís.51., str.1060.

[9] Orvosi Hetilap 1892, roč.36., čís.12., str.146.

[10] Ludwig H. Vág, Sechzig Jahre Tatra-Neuschmeks, In. Die Karpathen 1936, roč.12., číslo 4., strana 61.

[11] Fürdőorvos: Stubnyafürdő, In. Magyarország tiszti cím- és névtára 1909., roč.28. str.86.

[12] Meraner Zeitung 1908, roč.42., čís.86., str.11.

[13] Adressbuch des Kurortes Meran...;9.1912., str.253.

[14] Házasság. In. Budapesti Hírlap 1909, roč.29., čís.240., str.11.

[15] Házasság. In. Budapesti Hírlap 1909, roč.29., čís.265., str.12.

[16] Familysearch.org

[17] Mestský archív v Merane, p.Markus Gamper

[18] Bozner Nachrichten 1910, roč.17., čís.51., str.8.

[19] A magyar szent korona országainak, vöröskeresztegylete. In.   Tátravidék 1910, roč.3., čís.28., str.2.

[20] Tiszai Evangélikus Egyházkerület jegyzőkönyvei 1906-1910, 1906. augusztus, str.97.

[21] Pesti Napló 1912, roč.63., čís.122., str.11.; roč.64., čís.57., str.14.

[22] VII.168.a – Budapest Főváros Levéltára – 1876 - 0538

[23] Iglói Szontagh Miklósné, In. Móricz Pál, Magyar Sirató, Bp 1931 /zatiaľ neoverený text/

[24] VII.168.a – Budapest Főváros Levéltára – 1904 - 0444

[25] Overené na matričnom úrade Veľký Slavkov

[26] Újtátrafüred, In. Hiradó 1911, roč.24., čís.196., str.4.

[27] Overené na matričnom úrade Veľký Slavkov

[28] Új fürdőigazgató, In. Tátravidék 1912, roč.5., čís.48., str.2.

[29] ZAKOPANE 1930, roč.9., čís.48., str.4.

[30] Tátrafüredi Téli Sport-Club, In. Független Magyarország 1905, roč.4., čís.1074., str.15.

[31] Szánkóverseny Tátragüreden., In. Budapesti Hírlap 1914, roč.34., čís.10., str.20.

[32] Szánkóverseny Tátragüreden., In. Budapesti Hírlap 1914, roč.34., čís.14., str.19.

[33] Tréfás szánkóverseny Tátrafüreden., In. Budapesti Hírlap 1914, roč.34., čís.26., str.14.

[34] Gyermek ródliversenye a Tátrában., In. Az Ujság 1914, roč.12., čís.39., str.15.

[35] Militärisches. Auszeichungen für Verdienste im kriege., In. Fremden-Blatt 1915, roč.69., čís.127., str.4.

[36] Auszeichungen vom Roten kreuz., In. Pester Lloyd 1916, roč.63., čís.151., str.8.

[37] Führer durch die Gemäldaustellung der 5. deutschen Wanderaustellung, In. Karpathen Post 1926, roč.47., čís.29., str.4.

[38] Egger-Lienz., In. Pester Lloyd 1939, roč.86., čís.121., str.20.

[39] Overené na matričnom úrade veľký Slavkov.

[40] Die Ausschußsitzung de Karpathenvereines., In. Karpathen Post 1920, roč.41., čís.32., str.2.

[41] Színház, Zene és Irodalom., In. Hiradó 1921, roč.34., čís.174., str.5.

[42] Overené na matričnom úrade Veľký Slavkov.

[43] Der Tag des Karpathenvereines., In. Karpathen Post 1923, roč.44., čís.33, str.1.

[44] Studienreise., In. Karpathen Post 1923, roč.44., čís.49., str.3.

[45] Die 1. Wintersportwoche in der Hohen Tatra., In. Karpathen Post 1925, roč.46., čís.4., str.2.

[46] 5. HDW Rodelmeisterschaft aud Naturbahnen., In. Karpathen Post 1925, roč.46., čís.10., str.3.

[47] Tóth Arpád Tátrai napjairól,. In. Csáky Károly, Irodalmi kapcsolatok I., Dunaszerdahely 2004., str.108-118.

[48] Führer durch die Gemäldaustellung der 5. deutschen Wanderaustellung, In. Karpathen Post 1926, roč.47., čís.29., str.4.

[49] Kongresse., In. Karpathen Post 1926, roč.47., čís.43., str.3.

[50] Eine Ärztreise in die Tatra., In. Karpathen Post 1926, roč.47., 44., str.4.

[51] Téli sport., In. Hiradó 1926, roč.39., čís.301., str.8.

[52] A Kassai Sportklub nemzetközi téli versenyei., In. Hiradó 1927, roč.40., čís.6., str.5.; Zimní závody ve Smokovci, In.  Lidové noviny 1927, roč.35., čís.6., str.3.

[53] Die dritte Wintersportwoche des Karpathenvereines, In. Karpathen Post 1927, roč.48., čís.9., str.6.

[54] Medzinárodní zimní závody v Tatrách, In. Večerní list 1928, roč.2., čís.5., str.4.; Zimé športy. In. Slovenský denník 1928, roč.11., čís.6., str.7.

[55] Glänzende Leistung eines Meraner Sportmanns, In. Alpenzeitung 1928,roč.8., čís.18., str.3.

[56] Todesfall, In. Karpathen Post 1928, roč.49., čís.3., str.5.

[57] Ivan Bohuš, Szontaghovci a Vysoké Tatry, Tatranská Lomnica 2014., str.51.

[58] František Sýkora, Cesty k dnešnej medicíne, 1990., str.54.

[59] Overené na matričnom úrade Veľký Slavkov

[60] Overené na matričnom úrade Veľký Slavkov.

[61] dspace.oszk.hu Angyalossy Fritzi Czech-Trevisan

[62] Jahresbericht des evangelischen Distriktual-Realgymnasium A.B. in Kežmarok, für das Schuljahr 1933/34, str.71., súkromný  archív Jozef Joppa, Kežmarok

VytlačiťOdoslať e-mailom