Historia Téryho chaty

 Článok  z časopisu Tatry  č. 4/1999

Pred 100 rokmi postavili Téryho chatu. /Ján Gašpar/

Každý, kto sa dnes vydá do Malej Studenej doliny či už ako horolezec, turista alebo sviatočný návštevník, pokladá za samozrejmé, že v jej hornej časti ho prichýli chata, ktorá tu už celé storočie plní svoje poslanie. Nebolo to tak v časoch, keď dolinu začiatkom 70. rokov minulého storočia začali vyhľadávať prví organizovaní turisti. Útočisko našli iba v Ruženinej chate na Hrebienku (od 1875), v skromnej a neobhospodarovanej Rainerovej útulni na Starolesnianskej poľane (od 1865) a ako tak aj pod Ohniskom – dymom očadeným balvanom nad ľavým brehom Malého Studeného potoka, pod ktorým našli čiastočnú ochranu už prví návštevníci doliny - hľadači pokladov, poľovníci, bylinkári a od konca 18. storočia aj prví turisti a bádatelia. Už od roku 1875 do hornej časti Malej Studenej doliny ku Piatim spišským plesám podnikal svoje túry aj mladý budapeštiansky študent medicíny, Edmund Téry a odtiaľ neskôr už s horskými vodcami uskutočňoval svoje smelé výstupy na okolité sedlá a štíty, ako aj prvovýstupy na Prostredný hrot - 11.8.1876 a Pyšný štít - 6.8.1877. Iste ho už vtedy napadla priekopnícka myšlienka potreby chaty v týchto končinách, no tá dozrela a mohla sa stať skutočnosťou až neskôr.

O živote a význame osobnosti Edmunda Viliama Téryho, jedného z mála, ktorých pocta sa uchovala akoby zázrakom v tatranskom názvosloví až doteraz, bolo v novších časoch napísaných niekoľko príspevkov, predovšetkým z pera I. Bohuša (pozri napr. Krásy Slovenska roč. 67/ 1990, č. 4 a 5) a spomínajú ho aj viaceré encyklopédie. Napriek tomu považujem za užitočné uviesť niektoré dôležité dáta z jeho života, doplniť a spresniť informácie týkajúce sa jeho zásluh na rozvoji turistiky a vzniku Téryho chaty. Narodil sa 4. júla 1856 v juhomaďarskej dedine Óbéb (dnes Beba Veche v Rumunsku, blízko hraníc s Maďarskom a Juhosláviou). Bol synom Rakúšana, ktorý tu pôsobil ako správca veľkostatku baróna Sinu a až do konca roku 1862, kým si zmenil priezvisko, sa volal Ricker. V roku 1865 sa rodina presťahovala do Budapešti, tu sa ako dvadsaťročný oženil a v roku 1878 úspešne ukončil štúdium medicíny. Po počiatočnej lekárskej praxi v Budapešti sa s manželkou a vtedy už aj s dvomi deťmi koncom novembra 1880 presťahoval do Banskej Štiavnice, kde prijal miesto štátneho banského lekára. Jeho rozhodnutie, okrem nádeje na zlepšenie hmotných pomerov rodiny, iste ovplyvnila aj láska k horám a relatívna blízkosť Vysokých Tatier. Svojimi humánnymi postojmi a svedomitosťou si zakrátko získal všeobecnú úctu, priazeň a popredné miesto medzi občanmi mesta i širokého okolia. Ročný príjem 600 forintov však nestačil uživiť rodinu, preto si hľadal lepšie platené miesto. Nepomohlo ani ďalších 200 forintov ročne, ktoré mu sľúbil ako dvornému lekárovi majiteľ antolského panstva, neskorší bulharský cár Ferdinand Coburg (1861-1948), mimochodom tiež veľký turista a milovník prírody. Téry bol z „dobrej" rodiny, jeho manželka Emília bola dcérou ministerského radcu Dr. Františka Mészárosa a tak sa mu vo februári 1884 podarilo získať miesto na uhorskom ministerstve vnútra. Vrátil sa teda do Budapešti a na tomto ministerstve pôsobil v rôznych funkciách, od zdravotného koncipienta až po ministerského radcu, ktorým sa stal roku 1903. V roku 1910 sa stiahol z verejného života. Na následky rýchlo sa zhoršujúceho zdravotného stavu a psychickej depresie spôsobenej obavami o svojich dvoch synov bojujúcich v zákopoch l. svetovej vojny, zomrel v Budapešti 11. septembra 1917 ani nie rok po odchode do dôchodku.

Lásku k cestovaniu doň vštepil otec a turistika potom opantala celý jeho život. Už ako študent navštevoval Alpy, neskôr pochodil celú Európu. Bol členom viacerých európskych turistických spolkov a mal veľkú zbierku turistických materiálov. Bol plodným fotografom, v roku 1889 založil a až do roku 1909 bol aj šéfredaktorom turistického časopisu Turisták lapja. Záujem o vysokohorskú turistiku spolu s manželkou vypestoval aj u svojich 3 detí. Bol neúnavným organizátorom turistického života a jeho dušou všade tam, kde pôsobil. Ako študent vstúpil v roku 1875 do Uhorského karpatského spolku (Magyarországi Kárpátegyesület - v skratke MKE) a o dva roky neskôr sa ako 21 ročný stal najmladším členom ústredného výboru v jeho histórii. 24. apríla 1880 sa ako tajomník podieľal na založení a činností Budapeštianskej sekcie spolku, ktorá svoju činnosť sústredila na turistické sprístupnenie okolia Budapešti, no vyvíjala činnosť aj v iných regiónoch. Zakrátko sa presťahoval do Banskej Štiavnice a keď sa oboznámil s novým prostredím, stal sa tam hybnou silou spolku a 12. 5. 1882 založil jeho Sitniansku sekciu. Táto nadviazala na činnosť niekdajšieho Sitnianskeho klubu a plodne spolupracovala aj s budapeštianskymi turistami. Keď sa v roku 1884 vrátil do hlavného mesta, zistil, že tamojšia sekcia spolku medzičasom upadla do nečinnosti, no ako čestný podpredseda Sitnianskej sekcie MKE naďalej udržiaval čulé kontakty so štiavnickými, považskými a tatranskými turistami.

Spolu s Dr. Gustávom Thirringom st. (1861-1941), neskorším riaditeľom Maďarského štatistického úradu s plnou energiou oživili turistické aktivity a hlavne ich zásluhou bola 28. decembra 1888 obnovená Budapeštianska sekcia MKE. Vďaka Téryho kontaktom mala táto sekcia miestne skupiny od roku 1890 aj v Ilave a Žiline. Sekcia mala zakrátko takmer 1 500 aktívnych členov a mnohí z nich mali v spoločenskom, politickom a hospodárskom živote významné postavenie. Často navštevovali Alpy aj ako horolezci a do spolkového života sa snažili viac ako v iných sekciách MKE zavádzať náročnejšie prvky horolezectva a vysokohorskej turistiky. Na čele Budapeštianskej sekcie MKE stál ako predseda známy fyzik, horolezec a jaskyniar barón Lórand Eötvös (1848 - 1919), jej čestným predsedom bol minister kultúry a školstva gróf Albín Csáky (1841 - 1912), niekdajší spišský župan, ktorý bol zároveň aj ústredným predsedom MKE. Téry v sekcii zastával funkciu druhého podpredsedu. Po smrti Dr. Samuela Rotha (1851 - 1889), ktorý bol od roku 1884 prvým podpredsedom a hybnou silou levočského ústredia MKE, sa aktivita členov spolku žijúcich na Spiši dostávala postupne do závesu budapeštianskych kolegov, ktorí v ďalšom zotrvaní sídla spolku na Spiši videli brzdu jeho ďalšieho rozvoja. Bohatší hmotne aj skúsenosťami preto vyslovili požiadavku, aby sa sídlo MKE ako spolku s celokrajinskou pôsobnosťou premiestnilo z vidieka do Budapešti a v jednotlivých regiónoch by naďalej pôsobili jeho sekcie. Spišskí členovia sa však týmto snahám vzopreli a nedopustili, aby bolo sídlo takého spolku, ktorý bol v roku 1873 založený práve s dôrazom na rozvoj turistiky a cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách a na Spiši, preložené niekde inde. Došlo k vzájomnej nezhode, v dôsledku ktorej väčšina budapeštianskych členov vystúpila z Uhorského karpatského spolku a 29. septembra 1891 proklamovala vytvorenie Maďarského turistického spolku (Magyar Turista Egyesület - v skratke MTE) so sídlom v Budapešti, ako novej, predovšetkým maďarskej celonárodnej turistickej organizácie. Následne sa aj Budapeštianska sekcia MKE 21. novembra 1891 zmenila na sekciu Maďarského turistického spolku. Zakrátko sa k nim prihlásili aj niektoré ďalšie bývalé sekcie MKE. Z územia Slovenska to boli Sitnianska, Považská a po rozporoch okolo prestavby Turistickej cesty spájajúcej medzi sebou jednotlivé osady na vozovku, sa k MTE pripojila aj Tatranská sekcia Uhorského karpatského spolku s väčšinou jej kežmarských členov. Vznikli tu aj nové sekcie MTE, ako napríklad v Martine (1892), Košiciach (1896) a Prešove (1897). Budapeštianske tendencie prebudili k oživeniu činnosti vedúce osobnosti v MKE, predovšetkým zo Spišskej Novej Vsi, kam aj bolo v roku 1891 preložené spolkové sídlo. Napokon aj Albín Csáky, ktorý vtedy už žil v Budapešti vzdialený od spolkového diania, sa vzdal funkcie jeho ústredného predsedu.

 Skutočným hlavným dôvodom vzniku MTE bola teda snaha turistov z Budapešti ovplyvňovať turistické dianie v celouhorskom meradle a v tomto smere oslabiť vplyv národnostne zmiešaného Spiša. To sa podarilo iba čiastočne, lebo ich aktivity proti očakávaniu podnietili aj v ďalších častiach krajiny vznik samostatných turistických spolkov, hoci iba s vymedzenou teritoriálnou pôsobnosťou. Tak teda pracovali dva celokrajinské turistické spolky, pričom po vzájomnej dohode bola pre činnost' MTE vo Vysokých Tatrách vymedzená oblasť predovšetkým Malej a Veľkej Studenej doliny, kde sa budapeštianski turisti aktivizovali už aj predtým. Významné miesto v tomto procese patrilo doktorovi Térymu, ktorý aj v Maďarskom turistickom spolku zastával od jeho vzniku dôležité funkcie. Predsedom spolku sa stal barón Eötvös, Téry bol v rokoch 1891 - 1906 jeho výkonným podpredsedom a v rokoch 1907 - 1910 predsedom. V Budapeštianskej sekcii MTE bol zároveň v rokoch 1891 - 1894 výkonným podpredsedom, v rokoch 1895 - 1908 prvým podpredsedom a v rokoch 1904 - 1910 jej predsedom. Po čiastočných nezhodách s mladšími členmi vedenia Maďarského turistického spolku sa v roku 1910 utiahol do ústrania a ostal iba jeho čestným predsedom. Jeho meno však dodnes vďaka tatranskej chate poznajú aj tí najmenší turisti.

Prvú útulňu bez hospodára plánoval v Malej Studenej doline pri Ohnisku už Uhorský karpatský spolok v roku 1884. Chcel na ňu použiť peniaze získané z predaja Ruženinej chaty na Hrebienku. Nakoniec o výstavbu chaty na tomto mieste prejavila záujem obec Stará Lesná ako majiteľka doliny, ale pod podmienkou, že spolok sem vybuduje vozovú cestu. K dohode nedošlo a preto obec postavila nižšie v doline na Starolesnianskej poľane turistický hotel Kamzík. Prešlo 10 rokov, kým sa ďalšie plány zmenili na skutočnosť. Na výborovej schôdzi Budapeštianskej sekcie MKE 28. mája 1889 navrhol Edmund Téry, aby činnosť zamerali nielen na okolie hlavného mesta, ale snažili sa aj o sprístupňovanie Vysokých Tatier, menovite postavením turistickej chaty pri Piatich spišských plesách. Už v januári nasledujúceho roku začali organizovať akcie na podporu výstavby ,,budapeštianskej chaty" vo Vysokých Tatrách. V činnosti pokračovali aj po roku 1891 už ako sekcia MTE. Do konca roku 1896 bolo pod vedením predsedu stavebného výboru MTE Imricha Lintnera († 1897), ministerského radcu a vysokého úradníka uhorských štátnych železníc, vyzbieraných z výťažkov koncertov, plesov, tanečných zábav a darov 2 368 forintov. Po jeho smrti zaktivizoval zbierkovú činnosť sudca Eugen Szmrecsányi, čím sa ešte pred začiatkom stavby podarilo vyzbierať takmer celú plánovanú sumu. Vtedy vlastne už znova nebolo celkom jasné, na aký účel a kde vo Vysokých Tatrách budú peniaze použité. V roku 1896 totiž výkonný podpredseda Budapeštianskej sekcie MTE, advokát Vojtech Mihalovics (†1904) oživil 4 roky starú myšlienku notára zo Szombathelyi Dr. Fridricha Gaára (1844-1904) postaviť pri príležitosti milénia na Gerlachu apoštolský dvojitý kríž. Nebolo však isté, akú dlhú existenciu by mal nechránený na vrchole a preto spolkový výbor odporučil vrátiť sa k otázke chaty.

Definitívne teda rozhodli o postavení „milenárnej chaty". Splnenie tohto cieľa malo byť veľkolepým prínosom spolku k celokrajinským oslavám tisícročia. V spolupráci so Štátnym ústavom pre meteorológiu, ktorého riaditeľom bol takisto člen MTE Mikuláš Konkoly - Thege (1842 - 1916) sa uvažovalo o nákladnom projekte postavenia chaty s meteorologickou stanicou na Slavkovskom štíte. Zároveň spolok rokoval o možnostiach postavenia chaty na Slavkovskom štíte, Rysoch alebo pod sedlom Váha aj s Maďarskou kráľovskou prírodovednou spoločnosťou. Keď' však jej predseda, spišský rodák Jakub Hegyfoky (1847 -1919) začal separátne jednania o postavení chaty s observatóriom na Slavkovskom štíte s MKE, budapeštianski turisti sa na svojom valnom zhromaždení 9. februára 1897 vrátili k pôvodnej Téryho myšlienke - postaviť' chatu pri Piatich spišských plesách len vlastnými silami. Významne pomohla aj Tatranská sekcia MTE so sídlom v Kežmarku. Ona tu pôvodne tiež chcela postaviť vlastnú chatu, no sily jej na to nestačili. K tomuto cieľu aj začali v roku 1892 stavať do Malej Studenej doliny nový chodník, ktorý nákladom 1584 forintov až ku Piatim spišským plesám ukončili v roku 1898. Jeho trasu na väčšine úsekov totožnú s dnešnou, vytýčil inžinier Niedenthal podľa návrhov starosmokovského kúpeľného lekára Ladislava Jármayho (1850 - 1932) a lekárnika z Popradu – Veľkej s filiálkou v Starom Smokovci Aurela Viliama Scherfela (1835 - 1895). O jeho realizáciu sa zaslúžili viacerí kežmarskí turisti – významné osobnosti mesta. Boli to predovšetkým riaditeľ textilky Adolf Patonay (1859 - 1944), profesor gymnázia Karol Bruckner (1863 - 1945), riaditeľ Spišskej banky Pavol Stenczel (1859-1941), Vojtech Strauch, riaditeľ vyššej obchodnej školy Alexander Belóczy (1861 - 1931) a duša tatranskej turistiky tých čias, major vo výslužbe Anton Döller (1831 - 1912).

Mladý popradský advokát Dr. Karol Hitsch (1873 - 1946) uzavrel 4. júla 1897 v mene Maďarského turistického spolku za významnej pomoci poslanca krajinského snemu Jána Kulmanna (1846 - 1924) a c.k. horára Júliusa Förstera zo Spišskej Soboty nájomnú zmluvu na pozemok potrebný k výstavbe chaty so zástupcami obce Stará Lesná ako majiteľky doliny. Podľa nej spolok prenajal na dobu 30 rokov, t.j. do 15. júla 1927 za 20 forintov ročného nájomného 1 000 m2 pozemku nad jazernou stenou Malej Studenej doliny v Kotline Piatich spišských plies, aby tam postavil turistickú chatu. V zmluve stanovili, že ak po vypršaní 30 ročnej lehoty nedôjde k dohode o ďalšom nájme pozemku, jeho vlastník je povinný odkúpiť chatu za cenu stanovenú úradným odhadom v čase skončenia zmluvného nájmu. Ešte v tomto roku vyhotovil plán chaty hlavný inžinier Košicko - bohumínskej železnice a po smrti Imricha Lintnera aj predseda stavebnej komisie MTE, Ing. Jozef Pfinn (1861 - 1935). MUDr. Mikuláš Szontagh st. (1843 - 1899) ako zástupca Tatranskej poľovníckej spoločnosti, ktorá mala prenajaté v Malej Studenej doline od obce pol'ovné právo žiadal, aby bola chata z dôvodov nerušenia kamzíkov postavená pod jazernou stenou. Zmluva však už bola právoplatne podpísaná, mal sa iba vybrať staviteľ chaty a v teréne presne vytýčiť miesto stavby. Do úvahy prichádzal staviteľ Sliezskeho domu (1895) Husz z Tvarožnej, Emil Schwarz z Kežmarku, staviteľ chaty pri Zelenom plese (1897) a Gedeon Majunke (1854 – 1921) zo Spišskej Soboty, už dlhšie známy projektant a staviteľ väčšiny letohrádkov v tatranských osadách. Aj keď nemal skúsenosti ešte so žiadnou stavbou vo vysokohorskom prostredí, jeho ponuky sa zdali najvýhodnejšie a preto ho poverili výstavbou chaty.

Komisia, v ktorej boli Téry, Pfinn, Majunke a profesor Ľudovít Petrík (1851 - 1932) z Budapešti, spolu so zástupcami obecného urbariátu vytýčila 19. mája 1898 presné miesto stavby. Majunke prispôsobil Pfinnove projekty danému terénu a klimatickým pomerom a zaviazal sa, že chatu postaví ako svoj dar tatranskej turistike bez zisku, pričom rozpočet nepresiahne 6 000 forintov. Ako sa neskôr ukázalo, náklady na jej postavenie značne prekročili plánovanú sumu a spolu činili 18 669 forintov. Celú zostávajúcu čiastku uhradil Gedeon Majunke zo svojho. Chata je tak vlastne aj jeho veľkým vkladom tatranskej turistike. Výstavba sa začala v júni 1898 a už v septembri toho istého roku bola chata budapeštianskou firmou Bratia Hörcher a Ilgner provizóme zastrešená. V polovici novembra boli práce na zimu prerušené a v chate uložený stavebný materiál.

Už 27. júna 1898 dali do užívania kamenný robotnícky domec, kde mohlo prenocovať na pričniach až 20 robotníkov. Slúžil aj ako medzisklad materiálu a oddychové miesto. O proviant a občerstvenie robotníkov sa tu starala mladá dievčina Mária Schemzerová. Domček stál v doline kúsok pod Ohniskom, nad ľavým brehom potoka. Svojim vzhľadom, pôdorysom a šindľovou strechou silne pripomínal Flainerovu chatku. Vystavil ho Majunkeho kamenársky majster Samuel Petreas. Na nocľah slúžil domček málo, lebo sám Petreas po nepríjemnom stretnutí s medveďom dával radšej prednosť vykúreným izbám hotela Kamzík a v čase pohody robotníci prespávali aj priamo v nedokončenej chate. Aby sa uľahčilo vynášanie stavebného materiálu bol chodník až po Ohnisko upravený tak, aby bol schodný aj pre kone. Sám Majunke trávil veľa času hore na stavbe a svojej manželke odtiaľ dával signály prostredníctvom lúčov slnka dopadajúcich na veľké zrkadlo umiestnené pred chatou. Aj Téry počas krátkej doby výstavby chaty niekoľkokrát navštívil stavenisko. Po zime obnovili 5. júna 1899 práce teraz už iba dvaja majstri Lang a Glatz. Zistili, že pre zlý technický postup zima zničila nekvalitné drevocementové zastrešenie chaty, ktoré bolo potrebné urobiť nanovo. 15. - 18. augusta do chaty vyniesli vnútorné zariadenie. Celkom sa na jej stavbe v rôznych etapách podieľalo 125 robotníkov a nosičov, predovšetkým zo Spišskej Soboty, Veľkej, Veľkého Slavkova a Starej Lesnej, ktorí vyniesli hore 51 ton stavebného materiálu, okrem vody, piesku a kameňa, ktoré boli priamo na mieste. Mená robotníkov zapísal Majunke aj do prvej pamätnej knihy chaty, ktorá sa žiaľ, nezachovala. Sklamaním bola prisľúbená, ale neuskutočnená pomoc tatranských horských vodcov pri vynáške materiálu. Iba Ján Hunsdorfer st. (1850 - 1917) pomohol veci aj keď inou formou.

Otvorenie chaty, ktorá stála v nadmorskej výške 2016 m a bola až do roku 1933 najvyššie položenou stavbou vo Vysokých Tatrách, sa uskutočnilo 21. augusta 1899. Pri tejto príležitosti sa už o deň skôr konalo v Starom Smokovci aj valné zhromaždenie Maďarského turistického spolku, na ktorom sa zúčastnilo viac ako 130 delegátov a miestna spoločenská elita. Bolo zároveň oslavou zásluh Téryho na postavení tejto, už druhej spolkovej turistickej chaty. Pri prvej, postavenej v roku 1898 na vrchu Dobogókö neďaleko Budapešti, mu v roku 1926 odhalili pamätník, tatranská chata zase plným právom dostala jeho meno. Z Budapešti do Popradu prišli na toto podujatie plné dva vagóny turistov, ktorí si potom v Smokovci vypočuli osobné uznanie od spišského župana Zenona Csákyho (1840 - 1905), písomné zdravice prišli od princa Fridricha von Habsburga (1856 - 1936), korunného princa Jozefa Augusta (1 872 - 1962) a z iných turistických spolkov. V Smokovci padal dážď so snehom, doliny a štíty boli zasnežené. Napriek nečasu sa ráno 21. augusta vydalo do Malej Studenej doliny ku Piatim spišským plesám na otvorenie chaty až 83 turistov, asi 20 predstaviteľov obce Stará Lesná a miestna mládež, ktorá sa na chate starala o obsluhu a občerstvenie hostí. Keď prechádzali popri robotníckom domci pri Ohnisku, žartom ho nazvali ,,Edmundíkovou chalúpkou" podľa najmladšieho účastníka výpravy - Téryho osemročného syna. Hore všetci s úctou hľadeli na nenápadné mladé francúzske dievča, ktoré len pred pár dňami vykonalo v Tatrách niekoľko pozoruhodných horolezeckých výstupov. Bola to Marta Lavallé (1881 - 1959), ktorá so svojim priateľom, neskorším manželom Karolom Jordánom (1871 - 1959) z Budapešti uskutočnila 29. júla aj prvovýstup na Zlobivú (2 426 m). Napriek víchrici a snehu, čo v tomto ročnom období nikto nečakal, panovala na chate dobrá nálada. Z dvoch druhov pohľadníc, ktoré MTE vydal pri tejto príležitosti, sa ihneď predalo vyše 500 kusov, opatrených pamätnou pečiatkou. Keď sa prítomní po zahriatí opätovne zhromaždili pred chatou, predniesol zapisovateľ MTE Július Döri (1864 - 1918) aj oficiálne návrh, aby chatu nazvali Téryho menom. Staviteľ Majunke odovzdal kľúče od chaty predsedovi stavebného výboru Pfinnovi a ten zase výkonnému podpredsedovi Budapeštianskej sekcie MTE Ľudovítovi Petrikovi, ktorý ju slávnostne otvoril. Pri tejto príležitosti odhalili v ľavej hornej časti priečelia chaty vmurovanú čiernu mramorovú tabuľu, ktorej text veľkými zlatými písmenami turistom po maďarsky hlásal, v preklade: Téryho - chata - projektoval - a staval -Gedeon Majunke - umelecký staviteľ.

V dolnej ľavej časti priečelia bola ďalšia tabuľa s maďarsko - nemeckým textom s rôznymi pokynmi a upozorneniami pre návštevníkov, v strede priečelia bol veľký mosadzný emblém Maďarského turistického spolku a nad vchodom vítal hostí nápis Isten hozott, vo voľnom preklade: Pánboh vás priviedol. V jedálni chaty trochu neskôr pribudol Téryho portrét a na stene verandy pamätná tabuľa venovaná švédskemu botanikovi Göranovi Wahlenbergovi (1780 - 1851 ), ktorý toto miesto navštívil v septembri 1813 počas svojich tatranských výskumov. Na prízemí bola kuchyňa, komora, izba pre osadenstvo chaty a na poschodí bola v strede vkusná jedáleň, z ktorej sa vchádzalo do dvoch a dvoch izieb umiestnených po jej stranách, spolu so 16 lôžkami. Pôvodne boli aj jednotlivé izby chaty pomenované na počesť ďalších zaslúžilcov. Pocta sa ušla Eugenovi Szmrecsányimu, ktorý viedol zbierky na výstavbu chaty, ďalšími boli univerzitný profesor, lekár Teodor Kézmárszky (1842 - 1902), ktorý jednu izbu zariadil na vlastné náklady a priekopníčka ženského horolezectva a zimnej turistiky Terézia Egenhofferová (1855 - 1940). Poslednú izbu nazvali ,,univerzitnou" a vyzdvihovala priekopnícku horolezeckú činnosť Univerzitnej sekcie MTE, ktorá od svojho vzniku v roku 1892 presadzovala prvky moderného horolezectva bez horských vodcov.

Pri príležitosti otvorenia Téryho chaty alebo neskôr, v súvislosti s horolezeckými aktivitami v jej blízkosti sa nezabudlo ani na pamiatku ďalších, ktorí sa zaslúžili o jej vznik. Pnnovou kopou ešte v deň jej otvorenia nazvali dovtedy bezmennú vyvýšeninu (2 121 m), ktorá sa vypína priamo nad chatou. Keď Július Dőri vykonal 22. 8. 1900 prvovýstup na peknú zráznu vežu juhovýchodne nad Priečnym sedlom, nazval ju Majunkeho vežou. Keď v tom istom roku ako prvý vyliezol aj na Sokoliu vežu, pomenoval ju po ďalšom zaslúžilcovi a blízkom Téryho spolupracovníkovi Petrikovim štítom a Sokoliu štrbinu pod ňou Petrikovou štrbinou. Nezabudlo sa ani na samotného Dőriho a jeho meno niesla od roku 1901 Drobná veža (2 355 m). Napokon podľa Terézie Egenhofferovej v roku 1910 nazvali Strapatú vežu (2565 m). Pravdou však je, že nie všetky názvy sa všeobecne rozšírili. Väčšinou sa aj v čase ich vzniku používali iba v maďarskom a nemeckom názvosloví. Až na malé výnimky ich slovenská nomenklatúra nikdy neprijala. A tak keď dnes niekto vylezie na Priečnu vežu, sotva si spomenie na Gedeona Majunkeho, na vrchole Sokolej veže mu myšlienky nezaletia sto rokov dozadu za pamiatkou Ľudovíta Petrika, nepomyslí na Teréziu Egenhofferovú na vrchole Strapatej veže, ani na Júliusa Dőriho pri výstupe na Drobnú vežu. Zabudlo sa aj na Téryho sedlo (Baranie sedlo 2393 m) i Téryho štít (Malý Pyšný štít 2 592 m). Svojimi názvami iba Pfinnova kopa a Téryho žľab s Téryho kuloárom (pomenované Karolom Jordánom 6. júla 1900) na jednej výstupovej trase na Lomnický štít jeho západnou stenou, ktorou Téry vyliezol na vrchol ešte 1. augusta 1877 ako aj samotné meno chaty pripomínajú až doteraz dvoch jej zaslúžilcov.

V prvom roku navštívilo chatu 96 turistov. V nevykúrenej, vlhkej budove, vtedy ešte bez chatára, tu nikto z nich neprenocoval. No už v roku 1900, keď sa jej nájomcom stal Ján Adriányi z Veľkej, využilo nocľah z 868 návštevníkov chaty 88 turistov. V tom roku tu zavítal aj korunný princ Jozef August von Habsburg. Zrejme bol spokojný s atmosférou chaty aj s pohostinnosťou Majunkem starostlivo vybraného chatára. Po návšteve sa totiž rozhodol venovať 300 korún na úpravu chodníka vo vedľajšej Veľkej Studenej doline, ktorá bola následne uskutočnená v rokoch 1901 - 1902 až po Dlhé pleso. Do histórie chaty sa nezmazateľne zapísala aj chatárova dcérka Jolana, ktorá tu s otcom prišla ako 10-ročná a svojim milým zjavom spríjemňovala hosťom pobyt na chate. Ako dvanásťročná (!) uskutočnila 6. 9. 1902 s vodcom Jánom Glatzom prvovýstup na Ovčiarsku vežu (2 490 m), ktorá potom dostala meno Jolanin štít. Extrémne vysokohorské podmienky na chate zanechali však na jej mladom organizme trvalé následky. Ako dvadsaťročná odišla za manželom, prednostom železničnej stanice, najprv do Važca a potom do Batizoviec. Pomerne mladá, vo veku 40 rokov, Jolana Adriányiová – Borcsányiová zomrela vo Veľkej 8. septembra 1930 na ťažkú reumatickú chorobu.

Chata bola v zime zatvorená, otvárali ju iba v lete na 3 - 4 mesiace spravidla začiatkom júna. Ak niekto chcel na chatu prísť v inom čase, musel si kľúče od nej vyzdvihnúť u chatára priamo vo Veľkej. Okrem chatára - nájomcu bol za chatu a jej prevádzku zodpovedný tzv. správca, ktorým bol niektorý funkcionár MTE alebo iná poverená osoba. Prvým takýmto správcom bol v rokoch 1899-1901 Gedeon Majunke, v rokoch 1901-1906 Terézia Egenhofferová, ktorá v tom čase na chatu vychádzala často aj v zime na lyžiach. Nasledoval ju starosmokovský lekárnik Artur Csatádi, ktorého v roku 19l0 vystriedal kežmarský profesor telocviku, veľký propagátor horolezectva, lyžiarstva a mládežníckej turistiky Alfréd Grosz (1885 - 1973). Po prvej svetovej vojne na chatu dozeral kežmarský zubný lekár Eduard Kéhler a v rokoch 1922 - 1931 bol jej protektorom opäť Alfréd Grosz. Ján Adriányi v roku 1910 odišiel chatárčiť na chatu pri Zelenom plese a odtiaľ zase výmenou prišiel na Téryho chatu Alexander Barcs (1860 - 1920) s manželkou Amáliou. Tento pár, opäť k veľkej spokojnosti návštevníkov, odporučil vtedajší správca chaty Csatádi. ,,Pátračov" po tatranských dejinách upozorňujem, že dobová tlač uvádzala chatárove krstné meno často chybne ako Jozef, resp. Gustáv, čo automaticky prevzali aj niektorí súčasníci. Sezónu 1916 ukončil na chate Barcs a v roku 1917 sa sem zo Zeleného plesa opäť vrátil Ján Adriányi a pôsobil tu až do konca sezóny 1918. Chata v tomto vysokohorskom prostredí poskytovala nenahraditeľné služby aj počas záchranných akcií, vďaka nej navštívilo okolité štíty množstvo horolezcov. No ani tak nemohla byť zisková, to ani nebolo jej poslaním a uvedomovali si to už jej tvorcovia. Do roku 1913 vykázala hrubý zisk iba 4 900 korún, pričom náklady na jej výstavbu, následná údržba a prenájom pozemku si vyžiadali 20 834 korún. Napriek tomu však prekvapuje, že Maďarský turistický spolok vtedy paradoxne práve pod Téryho vedením sa v rokoch 1907 - 1910 zaoberal jej odpredajom štátu a zo získanej sumy chcel postaviť na vrchole Gerlachovského štítu tzv. Budapeštiansky dom - turistickú chatu s observatóriom. 15. marca 1909 spolok ponúkol ministrovi pôdohospodárstva Ignácovi Darányimu (1849 - 1927) chatu za 30 000 korún. Ten síce reagoval pozitívne, no nové vedenie MTE v roku 1911 uvážilo, že by nebolo rozumné vzdať sa pozícií v Malej Studenej doline a vstúpiť do nákladnej akcie na Gerlachu s iluzórnym praktickým využitím pre turistov. Aj preto, že ani Uhorský karpatský spolok sa ešte nevzdal myšlienky zriadiť lanovku a observatórium na Slavkovskom štíte. A tak mohlo byť do chaty opäť investované. Pričinili sa o to predovšetkým budapeštiansky obchodník so športovými potrebami Anton Plökl a správca chaty Alfréd Grosz. Pod ich vedením sa v júli 1911 prikročilo k prvej väčšej renovácii chaty, ktorá stála 2 265 korún. Boli osadené okenice a nové dvojité okná budovu zateplili izoláciou a vnútorným obložením stien, opravili kúrenie a na drevocementovú strechu dali namiesto šindľov pozinkovaný plech. Zistilo sa, že vlhnutie chaty nespôsobovala iba strecha, ale aj nevhodne použitý stavebný materiál a nedostatočná spodná izolácia, s čím v čase výstavby v takýchto extrémnych podmienkach nemal staviteľ Gedeon Majunke ešte žiadne praktické skúsenosti. Predovšetkým zásluhou ministerského lesného radcu Imricha Csíka (1857 - 1925) nechalo ministerstvo pôdohospodárstva v roku 1912 na náklady štátu opraviť alebo postaviť aj nové úseky chodníka pozdĺž celej Malej Studenej doliny až po Téryho chatu a v júni toho istého roku zaviedli do chaty na štátne náklady telefón. Plány na jej rozšírenie sa v roku 1912 síce nerealizovali, no ďalších 12 lôžok sa získalo novým usporiadaním vnútorných priestorov. V roku 1913 začali pri vstupe do chaty vyberať poplatok na podporu práve zriadeného Tatranského dobrovoľného záchranného zboru a nákup kuriva pre chatu. Aj horskí vodcovia boli požiadaní, aby pri túrach do doliny neobišli so svojimi klientami ani Téryho chatu.

 V roku 1903 pozemky v Malej Studenej doline a teda aj pod chatou odkúpil od obce Stará Lesná uhorský štát. Rešpektujúc pôvodné podmienky zmluvy o nájme z roku 1897, sa Štátna lesná správa v Liptovskom Hrádku ako zástupca štátu opäť zmluvne zaviazala, že ak sa pred uplynutím nájmu v roku 1927 s majiteľom chaty nedohodne na novom prenájme pozemku, štát chatu odkúpi za úradnú cenu platnú v čase uplynutia zmluvy. Toto vecné bremeno mal nový vlastník pozemku zaznamenané aj na liste vlastníctva v pozemkovej knihe. Rozpad monarchie a vznik Československa zasiahol po roku 1918 do ďalších osudov chaty, o ktorú sa začali viesť niekoľkoročné, doteraz nie celkom presne a objektívne interpretované spory. Novým vlastníkom pozemkov v doline sa stal československý štát zo zákona, no Téryho chata ako neštátny majetok zostala naďalej právoplatne majetkom Maďarského turistického spolku v Budapešti. Treba však popravde konštatovať, že nie vždy si túto skutočnosť uvedomovali nové sily v tatranskej turistike, reprezentované predstaviteľmi Klubu československých turistov. Maďarský turistický spolok v Budapešti v roku 1906 previedol dispozičné oprávnenia k Téryho chate zmluvne na Tatranskú sekciu spolku v Kežmarku a poveril, ju jej správcovstvom. Tá sa o chatu po celú dobu vzorne starala a investovala do nej viac, ako stála celá jej výstavba. Tatranská sekcia MTE v Kežmarku prijala medzičasom v roku 1912 názov Maďarský tatranský spolok (Ungarischer Tatraverein, Magyar Tátra Egylet), no naďalej, až do roku 1920 zostala sekciou Maďarského turistického spolku v Budapešti. Svoje právne postavenie v novom štáte vyriešila na valnom zhromaždení 1. decembra 1920, kde deklarovala svoje odlúčenie od MTE v Budapešti a konštituovala sa ako nový samostatný Tatranský spolok (Tatraverein, Tátraegylet) so sídlom v Kežmarku. Do výboru boli zvolení doterajší funkcionári sekcie. Predsedom sa opäť stal majiteľ textilky Karol Wein (†1935), výkonným podpredsedom A. Belóczy, za tajomníka zvolili A. Grosza. Tatranský spolok prevzal záväzky a pohľadávky svojej predchodkyne a aj Budapeštianska sekcia MTE mu ponechala dispozičné práva k Téryho chate. Napriek uvedeným skutočnostiam sa v roku 1922 snažili Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska aj Generálne finančné riaditeľstvo v Bratislave ako správca štátneho majetku na Slovensku prideliť Téryho chatu údajne ako štátny majetok do správy KČST. Od zámeru však upustili, keď si overili, že chata ani v minulosti nebola štátnym majetkom a teda nemohla prejsť do vlastníctva československého štátu, ale ako právoplatný vlastník je v pozemkovej knihe uvedený Maďarský turistický spolok. V praxi to potvrdila aj československo-poľská rozhraničovacia komisia, ktorá chatu po dočasnom obsadení vrátila koncom roku 1922 poverenému správcovi, teda kežmarskému Tatravereinu. Ten sa na svojom valnom zhromaždení 28. mája 1923 rozhodol pripojiť k silnejšiemu Karpatskému spolku a naďalej pracoval ako jeho odbočka, aj keď si ponechal názov Tatraverein. Pre úplnosť uvediem, že Tatraverein aj pôvodne vznikol na pôde niekdajšieho Uhorského karpatského spolku v roku 1886 ako jeho Tatranská sekcia a nový Karpatský spolok so sídlom v Kežmarku vznikol zase ako nástupca Uhorského karpatského spolku na Slovensku na valnom zhromaždení, ktoré sa konalo 4. decembra 1920 v Poprade. Odbočky Karpatského spolku pôsobili aj na Podkarpatskej Rusi, za jeho súčasť sa naďalej hlásila Sliezska sekcia vo Wroclawe a neskôr vznikli odbočky Karpatského spolku aj v Čechách, na Morave a v Nemecku.

Je nepochybné, že vlastníkom pozemku, kde stála Téryho chata, bol po štátoprávnych zmenách roku 1918 československý štát, vlastníkom chaty však ostal Maďarský turistický spolok v Budapešti, ktorý jej spravovaním poveril kežmarský Tatraverein. Tento právny a skutkový stav Štát od roku 1922 znovu rešpektoval a poverený správca riadne platil štátu nájomné za prenajatý pozemok. Tatraverein, už ako odbočka Karpatského spolku, preniesol roku 1926 svoje dispozičné oprávnenia k Téryho chate na centrálu spolku, aby tento mohol priamo vyjednávať o jej ďalšom osude. 15. júla l927 mal totiž vlastníkovi chaty uplynúť v zmysle zmluvy nájom pozemku a tým by fakticky Karpatský spolok o chatu prišiel. Ako z uvedeného vyplýva, je neobjektívne tvrdenie, že sa po roku 1918 zmocnil Téryho chaty Karpatský spolok protiprávne. On si iba riadne plnil svoje povinnosti a disponoval takými právami, aké mu prislúchali ako poverenému správcovi a neskôr ako majiteľovi chaty. V roku 1927 získal totiž Karpatský spolok chatu darovaním od pôvodného majiteľa a jeho vlastníctvo neskôr potvrdili aj príslušné súdy. O chatu sa ale naďalej zaujímal štátom podporovaný Klub československých turistov a predstaviteľom Karpatského spolku ako majiteľovi chaty bolo jasné, že Štát s ním po uplynutí pôvodnej zmluvy neuzavrie novú nájomnú zmluvu k pozemku. Tak sa aj stalo a Generálne riaditeľstvo štátnych lesov a majetkov v Liptovskom Hrádku chcelo chatu čo najskôr prenajať Klubu čs. turistov. Preto štátny prokurátor 27. decembra 1927 podal podnet na Generálne finančné riaditeľstvo do Bratislavy, aby Karpatský spolok chatu okamžite vydal štátu. To potvrdil aj rozsudok okresného súdu v Kežmarku 8. januára 1928. Odvolací súd v Levoči, však rozhodnutie súdu I. stupňa zamietol s tým, že v uvedenom spore ide o inštitút deleného vlastníctva nehnuteľností s rovnocennými právami oboch vlastníkov. V apríli 1929 podal prokurátor voči rozhodnutiu súdu v Levoči protest na vrchný súd do Brna. Ten 17. júna 1929 rozhodol vo veci definitívne tak, že stará nájomná zmluva k pozemku je síce neplatná, no zároveň prikázal štátu zaplatiť Karpatskému spolku úradnú hodnotu chaty a cenu vnútorného zariadenia. Tým súd jasne deklaroval, ze Karpatský spolok je právoplatným vlastníkom chaty. Jej faktické odovzdanie štátu sa malo uskutočniť v novembri 1929, no realizáciu odďaľovali obe Sporné strany až do roku 1931. Aj napriek súdnemu ukončeniu sporu sa totiž Karpatský spolok snažil zachovať pôvodný faktický stav a dosiahnuť so štátom uzatvorenie novej zmluvy o prenájme pozemku. V nevyhnutnom prípade sa Karpatský spolok dokonca zaviazal chatu darovať štátu s tým, že ďalej by tu pôsobil iba ako nájomca. Štát ani takéto veľkorysé návrhy neakceptoval, no zároveň sa ani neponáhľal s vyplatením finančnej čiastky majiteľovi chaty, ktorá sa pohybovala v rozmedzí 140 - 210 tisíc Kč. Do veci musel zasiahnuť až poslanec Národného zhromaždenia za Zipser Deutsche Partei a člen Výboru Karpatského spolku Andor Nitsch (1883 - 1976) z Veľkej Lomnice, ktorý v tejto veci apeloval u prezidenta Masaryka. Zdá sa, že to pomohlo a ľady sa pohli. Zástupcovia Karpatského spolku, jeho predseda a majiteľ Tatranskej Polianky MUDr. Michael Guhr (1873 - 1933), tajomník Július A. Hefty (1888 - 1957) a Karol Piovarcsy odovzdali Téryho chatu 1.júna 1931 zástupcom štátu, a tí ju vzápätí zmluvne odovzdali do správy KČST, ktorý tu zastupovali riaditeľ jeho ústrednej kancelárie v Prahe Josef Brož (1884 - 1943) a funkcionár Slovenskej komisie KČST štábny kapitán vo výslužbe Ferdinand Kozmík (1872 - 1947) zo Spišskej Novej Vsi. Prítomní sa dohodli, že KČST prevezme v plnej cene 10 000 Kč aj inventár chaty a ponechá na svojich miestach v jedálni Téryho obraz, v predsieni pamätnú tabuľu Wahlenberga a na čelnej stene chaty veľký emblém Maďarského turistického spolku, ako pamiatku na pôvodného majiteľa a zakladateľa tejto chaty. Nevedno presne, čo a dokedy bolo z toho dodržané. Mosadzný znak MTE - plesnivec na trojvrší - zakryl ešte v tom roku veľký okrúhly emblém KČST, na Wahlenbergovu pamätnú tabuľu si nepamätajú ani tunajší chatári z konca 50. a 60. rokov Miroslav Jílek st. a Michal Legutky. Iba Téryho obraz dodnes pripomína jeho podobizeň, aj keď ten pôvodný je už dávno v depozite Múzea TANAP-u. Ešte v 20. rokoch zmizla z čelnej steny veľká čierna tabuľa so spomienkovým textom na Téryho a Majunkeho a druhú tabuľu s pokynmi pre turistov v tom čase nahradila menšia aktualizovaná tabuľa. Keď sa 22. januára 1932 Generálne riaditeľstvo štátnych lesov a majetkov v Liptovskom Hrádku pod vedením riaditeľa Dr. Karla Šimana (1882 -1957) dohodlo s Karpatským spolkom o vyplatení chaty v hodnote 165 000 Kč, boli niekoľkoročné spory okolo nej ukončené. Týmto dátumom končí aj pátranie po poznaní skutočného pozadia a objektívnej pravdy okolo údajnej „protiprávnosti" prevádzkovania Téryho chaty Karpatským spolkom.

V neistých politických pomeroch po prvej svetovej vojne obsadilo Téryho chatu v roku 1919 československé vojsko. V lete na ňu dozerali vždy dvaja vojaci z jednotky v Tatranských Matliaroch, kde si mohli záujemcovia o pobyt na chate v čase ich neprítomnosti vyzdvihnúť kľúče. Zriedkaví povojnoví hostia ju však nachádzali väčšinou otvorenú a opustenú. V lete 1921 tu krátko pôsobil reštauratér z Tatranskej Lomnice Karol Danko, ktorý neskôr prevádzkoval turistickú jedáleň na Štrbskom Plese a po ňom český poručík Adolf Matoušek, vášnivý fotograf a horolezec. Ako prvý stály chatár od skončenia vojny sem 1.júna 1923 nastúpil kežmarský hostinský Vincent Tardík (1893 - 1958) s manželkou Emíliou, ktorého často chybne zamieňajú s bratom Júliusom, neskorším majiteľom chaty pri Šalviovom prameni. Vincent Tardík na chate pôsobil ako nájomca do konca roku 1929. Ako funkcionár Karpatského spolku často vypomáhal pri záchranných akciách a lyžiarskych podujatiach. V roku 1926 si prenajal aj chatu pri Zelenom plese pod Jastrabou vežou a striedal sa s manželkou raz na jednej inokedy na druhej chate. Už od toho času na Téryho chate vypomáhal jej neskorší nájomca Karol Kern z Bratislavy. Chatu prevádzkovali spravidla od mája do októbra, iba v sezóne 1924 - 25 ju Tardík obhospodaroval aj celoročne. V tých rokoch chatu za celú zimu navštívilo približne iba 200 horolezcov. V zime 1927 - 28 spálili jej ,,návštevníci" všetko drevené čo sa v nej nachádzalo, dokonca aj schody a okenné rámy. To všetko opravil poctivý chatár Tardík sám na vlastné náklady. V roku 1930 vzal chatu do prenájmu Karol Kern a Tardík mu tu vypomáhal až do konca leta 1931. Aj Kern bol výborný lyžiar a horolezec, často sa tiež zúčastňoval na záchranných akciách. Od sezóny 1932 – 33 zaviedol v chate už aj pravidelnú zimnú prevádzku a podmienky v roku 1935 vylepšil zavedením ústredného kúrenia. Bol funkcionárom odboru KČST v Starom Smokovci a v okolí chaty zabezpečoval lyžiarske podujatia v rámci každoročných Zimných tatranských týždňov. Na chate pôsobil až do konca letnej sezóny roku 1936, kedy odišiel chatárčiť do Malej Fatry. 15. októbra 1936 ho vystriedali známi tatranskí horolezci a lyžiari Štefan Zamkovský (1906 - 1961) a Ján Kacián. Tí v roku 1937 zaviedli do chaty teplú tečúcu vodu, opravili a rozšírili kamennú terasu pred chatou. V roku 1938 Jána Kaciána vystriedal jeho mladší brat Rudolf ( 1915 - 1989), ktorý tu vypomáhal už predtým. Keď si Zamkovský v roku 1943 otvoril v ústi Malej Studenej doliny vlastnú chatu, prišiel Rudolfovi Kaciánovi pomáhať Ondrej Krasuľa. V sezóne 1944 – 1945 bola chata otvorená nepravidelne, aj to iba vďaka bratislavským vysokoškolákom najčastejšie pod vedením Alexandra Hubu. V tom čase nachádzali v chate úkryt aj poľskí emigranti a príslušníci odboja. Po prechode frontu sa tu zase za pomoci profesora Grosza ukrývali pred deportáciou na Sibír jeho bývalí študenti kežmarského gymnázia, mladí spišskí Nemci. V rokoch 1945 - 48 tu opäť ako riadni chatári pôsobili Rudolf Kacián spolu s Rudolfom Mašlonkom, do leta 1949 už iba sám Mašlonka.

V slovenskej turistike nastali po zrušení KSTL v roku 1949 mnohé organizačné zmeny a chatu spravovali postupne rôzne inštitúcie. Od toho času až po súčasnosť sa tu vystriedalo ďalších 11 chatárov a 2 chatárky a každý tu zanechal svoj rukopis. Keď bol chatárom Jaroslav Sláma, pristavali k chate v roku 1955 krytú vstupnú verandu. Literárne činný, vo svojich poviedkach inšpirovaný často prostredím chaty, bol jej dlhoročný chatár Belo Kapolka (1935 - 1994). Za jeho éry tri roky trvajúce stavebné úpravy zmenili v roku 1982 opäť vonkajší vzhľad chaty, keď ku kamennému monobloku (alpský systém kyklop) bola vzadu pribudovaná kamenná prístavba a podstatne rozšírená aj vstupná veranda. Celkový vonkajší ráz chaty tým však neutrpel, značne sa vylepšili jej technické parametre. V súčasnosti ju spravuje spoločnosť Karpaty, posledným chatárom od roku 1994 je Ing. Miroslav Jílek mladší. 12. júna 1999 sa na chate pri oslavách storočnice zišlo mnoho jej priateľov, horolezcov i bývalých chatárov. Vo vstupnej časti odhalili Belovi Kapolkovi jeho priatelia - literáti pamätnú tabuľu.

Vytlačiť