Historia
Niekoľko údajov k histórii Tatranskej Polianky
Napísal Dr. Michal Guhr
Tatranská Polianka vznikla v roku 1888 na území obce Gerlachov, na južnom svahu Krížneho kopca (nemecky Kreuzhübel)*. Za jej založenie vďačíme trom spišským občanom, Pavlovi Weszterovi, Michalovi Guhrovi a Samuelovi Nitschovi, ktorí boli vzájomne švagrovia. Na tento účel si vyhliadli lúku s názvom Polianka pri Velickom potoku, uprostred obrovských lesov. Prvý obytný dom sa nazýval Marianna, mal 12 hosťovských izieb, jedáleň, bazár a kuchyňu.
Pre zriadenie osady boli prvým podnetom rozvoj turizmu a rozmach letných dovoleniek. Prvými hosťami boli turisti a dovolenkári, preto sa charakter osady prispôsobil ich požiadavkám. Jej miesto sa prispôsobilo práve budovanej Klotildinej ceste, ktorá kopírovala trasu starého pašeráckeho chodníka zo Smokovca k Štrbskému plesu. Jej stavba sa začala súčasne s výstavbou osady a na pokrytie nákladov novopostavenej cesty sa v prvých 4-5 rokoch vyberalo mýto. Mýtna závora bola postavená priamo pred Mariannou.
Prvým hosťom osady bol prešovský učiteľ Ján Csink, emigrant z rokov 1848-49. On preložil pomenovanie „Polianka“ na „Schönau“.
V auguste 1888 navštívilo novú osadu vedenie Uhorského karpatského spolku, medzi nimi konateľ-podpredseda Mikuláš Fischer, týmto berúc oficiálne na vedomie vznik novej osady, ktorej pomenovanie sa zo „Schönau“ zmenilo na „Tátraszéplak“ (doslovne: Tatranský pekný príbytok)*.
V 70-tych až 80-tych rokoch minulého storočia vzbudil rozmach cestovného ruchu v Nemecku chuť k výstavbe aj v oblasti Tatier. K menám Husz a Loisch sa pripája aj meno Pavla Wesztera, ktorý založil vo Veľkom Slavkove Weszterov park, obľúbené pobytové miesto nemeckých hostí. Nemeckí turisti videli v oblasti Tatier terra incognitu – nespoznanú zem, ktorú si želali prejsť a spoznať, ale tam sa odvážili iba v skupinách a s miestnym vodcom. Meno tohto vodcu, Roberta Bartscha musíme pochvalne spomenúť, hoci svoju prácu vykonával ako profesionál, za peniaze. V jeho skupinách výletníkov sme videli všetkých tých nemeckých mužov, ktorí boli zakladateľmi a váženými členmi slávneho Sliezskeho odboru (Uhorského karpatského spolku)*. Robert Bartsch, ktorý viedol v našej domovine každé leto 8-12 skupín výletníkov, si čoskoro všimol Polianku!
Odvtedy viedol tatranské exkurzie odtiaľ a osadu v prvých časoch nazýval „Hotel im Walde“, následne „Schlesierheim“ (Sliezsky domov)*. Priekopnícka práca Bartscha mu nepriniesla ani hmotný, ani etický úspech, a hoci mal mimoriadny talent, nemohol ho ďalej rozvíjať. Nateraz opustil Európu, žije v Chicagu ako manažér akciovej spoločnosti hľadajúcej aljašské zlato. Pomenovanie Tátraszéplak sa stalo zaužívaným a maďarskí ctitelia Pavla Wesztera zmenili „Schlesierheim“ na „Weszterheim“. Odtiaľ pochádza dvojaké pomenovanie osady. Ani meno „Schlesierheim“ nezaniklo úplne, v roku 1895 znova ožilo, keď Sliezsky odbor na území Tatranskej Polianky vystaval s podporou Wesztera, Guhra a Nitscha Sliezsku horskú chatu, teda Sliezsky dom -„Schlesierhaus“.
Medzi zakladateľmi Tatranskej Polianky nachádzame aj verného priateľa vlastníkov, Júliusa Posewitza, inžiniera zo Spišskej Novej Vsi, ktorý bol nielen iniciátorom myšlienky cesty od Štrbského plesa k Tatranskej Kotline, ale aj oduševneným vodcom jej výstavby a trasovania. Hlavnú úlohu Uhorského karpatského spolku, teda objavovanie a odhaľovanie Tatier nikto neplnil oddanejšie a horlivejšie ako Július Posewitz. V každom roku venoval týždne ba mesiace tejto myšlienke a práci. Svoje letá strávil v domoch hájnikov v biednych pomeroch, od rána do večera meral, trápil sa s robotníkmi, kým sa veľká cesta nevytvorila. On bol tým, kto objavil Polianku, keď sa usalašil na pokraji čistiny v hájnikovom dome postavenom Weszterovcami (poľovnícka chata z roku 1884)*. On bol tým, kto sa s uspokojením díval na výstavbu turistickej cesty a najmä Tatranskej Polianky. Osud mu nedoprial, aby si mohol užívať neskoršie požehnania tohto rozvoja a Tatry v zime s ich sviežou klímou (Július Posewitz zomrel v roku 1912)*. Jeho pamiatku zvečňujeme aj na tomto mieste s úctou a uznaním. Rozvoj osady nemal hneď také nasmerovanie, ako teraz.
V roku 1888 bolo využívanie liečivých účinkov horských miest ešte len v začiatkoch. V tomto ohľade sa pozornosť upriamila na tieto liečebné postupy iba v posledných desaťročiach, hoci ich poznali už aj starí Gréci a Rimania, ale v stredoveku a novoveku sa na nich zabudlo. Gréci už mali poznatky o liečebnom účinku vysokohorského vzduchu, a to najmä o ich vplyve na dospievajúci organizmus. Dnes je už verejne známe, že vysokohorský vzduch je najväčším fyziologickým impulzom pre kosti a kostnú dreň a keďže vieme, akú dôležitú úlohu zohráva kostná dreň v tvorbe červených krviniek, ani nás neprekvapí skúsenosť, že vysokohorská klíma odstraňuje aj vážnu chudokrvnosť. Gréci, menovite Asklepieion a jeho druhovia úspešne aplikovali vysokohorskú klímu pre dospievajúci organizmus asi tisícročie a svoje ústavy pre výchovu chlapcov radi stavali na vysoko postavených miestach. Tieto ústavy boli veľmi populárne a vo svojom mene, Asklepieion, zachovali pre neskorých potomkov aj meno svojho zakladateľa.
U Rimanov bol lekár Galenus jedným z najvýznamnejších pozorovateľov ktorých vôbec poznáme. Odporúčal vysokohorskú klímu pre tisícky svojich pacientov a za faktor účinnosti vzduchu považoval to, že vzduch na horách je neustále svieži. My vieme viac len kvôli tomu, že medzitým bol objavený barometer a taktiež sa zistilo, že v preriedenom vzduchu organizmus zápasí s nedostatkom kyslíka, tento boj je príčinou, ktorá vyvoláva priaznivú reakciu organizmu a je zároveň aj kritériom vyliečenia. Galenus odporúča vysokohorský vzduch na suchotiny, nervové ochorenia a podobné choroby a je zaujímavé, že medzi popísanými nervovými ochoreniami sa nachádza aj také, ktoré svojimi vlastnosťami nápadne pripomína príznaky Basedowovej choroby.
V Tatranskej Polianke sa s terapeutickým liečením začalo v 90-tych rokoch, keď osada nadobudla charakter liečebných kúpeľov: zariadila sa pre celoročnú prevádzku, poskytuje starostlivosť pacientom aj vysokohorským rekreantom, a aj tým, ktorí hľadajú otužovanie tela aj telesné cvičenia.
Z pozemku dedičov rodiny Máriássy, ponúkaného na predaj si zvolili zakladatelia tú parcelu, na ktorej sa nachádza Tatranská Polianka a o ktorej musíme uznať, že bola najvhodnejšia pre zriadenie liečebných kúpeľov. Na tomto mieste vyviera 12 prameňov, čo nemožno nájsť hocikde na južnej strane Tatier. Veď pozdĺž Klotildinej cesty dlhé kilometre nenájdeme ani jeden potok. Miesto je úplne chránené pred severným vetrom.
Aj terén je veľmi priaznivý: zvažuje sa 10-15 % na juh, čo s vodorovnou plochou v smere východ-západ umožnilo hojnú a rozmanitú výstavbu prechádzkových ciest, veľmi potrebných pre liečebné kúry s pobytom a pohybom na vzduchu. Priaznivý svah najnovšie umožnil aj výstavbu prvotriednych zimných športových dráh.
Aj klimatické pomery Tatranskej Polianky sú veľmi priaznivé. Leží 200 metrov nad úrovňou zimnej hmly spojenou s vertikálnou tepelnou inverziou, čo mimoriadne predlžuje trvanie slnečného žiarenia. Obyvatelia obce Gerlachov pod Tatranskou Poliankou využívali túto okolnosť už stáročia na bielenie plátna. Nevieme iste, čo je dôležitejšie pri bielení plátna, či slnečné žiarenie alebo voda, ale je faktom, že na Spiši nikde nevedia tak krásne bieliť ako v Gerlachove. Pri bielení plátna zohrávajú úlohu ultrafialové lúče s chemickým účinkom, čo spôsobuje vlhkosť vzduchu. Gerlachov, ktorý svojou nadmorskou výškou 791 metrov patrí medzi najvyššie položené obce našej domoviny, leží nad stálymi jesennými a zimnými hmlami a v hojnosti sa mu dostáva ultrafialového žiarenia. Tatranská Polianka ho dostáva ešte viac. Vďaka hojnosti týchto lúčov mohla Tatranská Polianka využiť okrem vysokohorského vzduchu aj helioterapiu a liečenie kožnej choroby psoriasis bolo po prvý krát realizované práve v Tatranskej Polianke.
Najvýnimočnejšia je však hospodárska jasnozrivosť zakladateľov a ich výnimočný cit pre rozvoj, ktorý sa prejavil pri výbere miesta, a to v expanzívnej sile Tatranskej Polianky. Návštevnosť najľahšieho priechodu Tatier, Poľského hrebeňa a najvyššieho štítu, Gerlachovského, narástla do takých rozmerov, že vlastníci Tatranskej Polianky dali vybudovať vozovú cestu až po Velické pleso. Cesta vedie do nadmorskej výšky 1680 metrov, týmto je najvyššie ležiacou cestou pre vozy v Tatrách, lebo stáročia používaná vozová cesta pri Zelenom plese vedie iba do výšky 1530 metrov. Na najvyššom bode cesty, na brehu Velického plesa Sliezsky odbor Uhorského karpatského spolku, medzičasom posilnený, vybudoval v roku 1895 Sliezsky dom, s mimoriadne obetavou podporou vlastníkov Tatranskej Polianky.
Tatranská Polianka dosiahla nový rozmach v rokoch 1896/97, keď sa otvorila nová kúpeľná budova, v ktorej sa mohli aplikovať pravidelné vodné kúry. Bola to prvá budova vo Vysokých Tatrách s centrálnym vykurovaním teplou vodou. V roku 1898 prišla do Tatranskej Polianky spolu s tými, ktorí sa zaujímali o vodoliečbu aj prvá skupina pacientov hľadajúca skutočné uzdravenie.
V roku 1900 má osada už charakter liečebných kúpeľov. Zakrátko získa poštu, telefón a vykoná prípravy k otvoreniu zimnej sezóny. Ak pri založení osady, ktoré platilo iba pre letnú sezónu, aj tu sa myslí predovšetkým na požiadavky turistov a zimnú sezónu mienili založiť predovšetkým na zimných športoch. V Tatranskej Polianke sme v prvú zimu videli ojedinelých športovcov, na prvom mieste pani Teréziu Eggenhoffer, Dr. Karola Jordána, rytiera Dr. Karola Englischa a iných, s lyžami a horolezeckým cepínom. V roku 1907 bola hotová obytná budova s centrálnym vykurovaním, s osobitnou kuchyňou a jedálňou; svoje brány otvorila pre prvú zimnú sezónu 1. decembra. Prvé Vianoce bolo pri vianočnom stromčeku iba 7 hostí. Horlivosti našich nemeckých priateľov možno vďačiť za to, že najväčší počet hostí bol v tejto sezóne 28.
Pre pestovanie zimných športov, a teda pre sánkovanie bola veľmi vhodná vozová cesta od Sliezskeho domu, ktorá má sklon 10 percent a dĺžku 7 km. Už v prvom roku bola dostupná nielen pre malé sane, ale aj pre boby. Lyžiarsky šport, dovtedy takmer neznámy v Tatrách, sa začal pestovať tiež tu. Najprv sa používala alpská metóda lyžovania a správca osady bol poslaný na lyžiarsky kurz Zdarskeho, aby mali hostia k dispozícii školeného trénera. Neskôr sme však dospeli k presvedčeniu, že nórska technika je zaujímavejšia a viac vhodná aj pre túry, takže odvtedy uprednostňujeme túto metódu. Spolu s hosťami sme sa venovali behu na lyžiach, v spoločnostiach sme prebrázdili južné svahy a doliny Tatier a dospeli sme k presvedčeniu, že Tatranská Polianka, hoci z diaľky to nevidno, je vynikajúcim lyžiarskym strediskom. V jej okolí sú cvičné lúky pod osadou vo výške 800 metrov (Gerlachovská lúka), v osade vo výške 1010 metrov a nad ňou vo výškach 1300 a 1600 metrov, ktoré svojimi rôznymi stupňami obtiažnosti vyhovujú akýmkoľvek požiadavkám bežcov na lyžiach.
Stredisko vedieme vo vlastnej réžii, ako aj vlečenie saní na vrchol cesty a samotné zjazdy, tieto činnosti aj spoločné výlety a zábavy vytvárajú úzky vzťah a srdečný styk s našimi hosťami. V druhom roku sa návštevnosť zdvojnásobila a mali sme o to bohatšie možnosti na spoznávanie toho, akým požehnaním je šport pre duševne unavených. Začali sme s individualizáciou zimných športov pre pacientov, spájajúc ich s oddychom na čerstvom vzduchu, na slnku a v tieni, ako aj s diétnym stravovaním. V roku 1900 nás pomery primkli k vytvoreniu spojitosti medzi zimnou a letnou sezónou a odvtedy je kúpeľná prevádzka Tatranskej Polianky celoročná.
V roku 1911 bola sprevádzkovaná aj elektrická železnica z Popradu-Veľkej po Tatranskú Polianku, čo zvýšilo dostupnosť našej osady a v zimnej sezóne toho istého roka sa tu organizovala prvá maďarská medzinárodná lyžiarska súťaž, ktorá bola najvýznamnejším momentom sezóny. Organizátorom bol Maďarský lyžiarsky klub. Bežeckú a zjazdovú časť súťaže absolvovali zo svahov pod Batizovským plesom až k Tatranskej Polianke, na skoky na lyžiach a „umelecké lyžovanie“ sa pozeralo početné obecenstvo z okolitých osád a podtatranských miest na gerlachovskom svahu. Odvtedy sme postavili vo vynikajúcich snehových podmienkach dva obrovské skokanské mostíky na svahoch, z nich možno vykonať skoky v dĺžke 30-45 metrov. Lyžiarske preteky sa odvtedy usporadúvali v každom roku a zimné obecenstvo našej osady sa stalo čoraz početnejším a taktiež aj tieto súťaže získavajú čoraz viac prívržencov pre tento krásny šport.
()* poznámka prekladateľa
Turistaság és Alpinizmus 1913-1914, 4.évfolyam., str.206-212,
