História Tatranskej Lomnice

Článok z časopisu Tatry č.6/2002

Kedy teda oslavovať? /Ján Gašpar/

Dobové aj súčasné práce venované historii alebo okrúhlym výročiam Tatranskej Lomnice uvádzajú ako dátum založenia osady rok 1892, čo doteraz aj oficiálne platí. Dosvedčujú to aj tohtoročné oslavy 110. výročia vzniku tejto tatranskej osady. Či je to skutočne tak, nech posúdia čitatelia týchto riadkov.


Samotná osada je nepomerne mladšia, ako prvé dotyky civilizácie s územím, na ktorom bola založená. Keď sa v polovici ll. storočia expanziou jazdeckých družín Maďarov stávala tatranská oblasť dovtedy riedko osídlená Slovákmi postupne súčasťou ranofeudálneho uhorského kráľovstva, zaujaté územia sa stávali dedičným vlastníctvom kráľa.


V snahe čeliť expanzii Poliakov spoza severných hrebeňov Tatier osídľoval toto územie maďarskými vojenskými družinami a nemeckými roľníkmi, baníkmi, remeselníkmi a kupcami. Príslušníci vojenských družín dostávali od panovníka za verné služby rozsiahle pozemkové majetky. A práve najstaršia známa tatranská donácia z roku 1209 sa vzťahuje aj na teritorium dnešnej Tatranskej Lomnice. Vtedy uhorský kráľ Ondrej II. daroval okrem iných území na podhorí Tatier spišskému prepoštovi Adolfovi a jeho sestre, manželke comesa Rudigera aj lesy a horské hrebene v oblasti Lomnického štítu a Skalnatej doliny. Tento panovnícky dar potvrdil kráľ Béla IV. po tatárskom vpáde roku 1246 aj Rudigerovým synom Hermanovi a Rikolfovi. Rikolfovými dedičmi bol rod Berzeviczyovcov, popri kráľovi vlastník najrozsiahlejších tatranských majetkov, od roku 1257 s rodovým sídlom vo Veľkej Lomnici.


Takéto súkromné vlastníctvo tunajších lesov sa zachovalo v podstate do konca 19. storočia, aj keď bolo rozdrobené neskoršími dedičskými podielmi, predajom i výmenou niektorých menších celkov. Časť niekdajšieho berzeviczyovského komposesorátu dostali po roku 1848 do vlastníctva bývalí urbarialisti z Veľkej Lomnice. Podstatnú časť lomnického panstva však v 70. rokoch 19. storočia už vlastnil zemepán Andor Spóner (1842 - 1917) z Veľkej Lomnice. Zvyšky tatranskeho majetku Egida Berzeviczyho (1835 - 1906), ktorý sa v roku 1878 presťahoval do Barce ku Košiciam za svojou manželkou, získala v roku 1880 Kežmarská banka. Ten sa však onedlho stal vlastnictvom Gustáva Szelényiho (1842 - 1920) z Kežmarku. Približne také boli majetkové pomery územia, na ktorom sa v roku 1892 začalo oficialne hovoriť o založení Štátnych klimatických kúpeľov Tatranská Lomnica.


Aj obývané však bolo už podstatne skôr. V 14. storočí stála v blízkosti Skalnatého potoka pastierska usadlosť uvádzaná ako Martyrumfalua. Tento majer lomnického veľkostatku obývaný tirolskými kolonistami zanikol okolo roku 1360. Nemožno ho teda pokladať za počiatok či už Tatranských Matliarov, alebo blízkej Tatranskej Lomnice, podobne ako praveké stopy osídlenia v prípade Smokovcov, či Tatranskej Polianky. Po niekoľko staročí tu totiž ďalej neexistovala žiadna kontinuita trvalého a časovo neprerušeného ľudského sídla.


Určite už v 18. storočí až do 80. rokov 19. storočia, stál v priestore ako sa dnešná štátna cesta z Veľkej Lomnice rozvetvuje do Tatranských Matliarov a Tatranskej Lomnice tzv. Lomnický majer, na starých mapách označený ako Lujza major, resp. Luisanenhof. Aj keď dnes v týchto miestach stoja vodárenské objekty patriace už ku Tatranskej Lomnici, niekdajšiu existenciu tejto usadlosti, pokiaľ ide o vznik samotnej Tatranskej Lomnice, nebudeme pokladať za smerodajnú aj vzhľadom na jej značnú vzdialenosť južne od terajšieho


centra osady. Z tohto majera však lesná cesta viedla nahor ku Sponerovským. resp. Lomnickým Matliarom ležiacim južne pod Skalnatou dolinou. Tento bývalý berzeviczyovský neskôr spónerovský statok na mieste dnešnej Tatranskej Lomnice bol v dávnejšej minulosti pravdepodobne len neobývaným majerom s hospodárskymi staviskami, no celkom určite v jeho blízkosti v nadmorskej výške okolo 850 metrov už v roku 1881 stála hájovňa, ktorú vo svojich sprievodcoch po Vysokých Tatrách z rokov 1882 až 1888 spomínajú Karl Kolbenheyer i Mikuláš Szontagh. V hájovni v Lomnických Matliaroch mohol turista dostať studené jedlá i nápoje a tunajší hájnik ako znalec okolia bol dobrým sprievodcom pri výstupe ku Skalnatému plesu.


Vznik Lomnickej horárne v roku 1881 v blízkosti niekdajšej pašeráckej cesty (teraz Cesta slobody) vedúcej od Starého Smokovca, spomína na strane l03 aj nemecká verzia ročenky Uhorského karpatského spolku na rok 1894. Ide o horáreň, známu aj z dobových pohľadníc, ktorej časť dodnes stojí v intraviláne osady neďaleko vily Beatrice na tzv. Barčovej lúke v blízkosti Chotárneho potoka. Donedávna bola známa pod názvom ,,stará horáreň" a dnes patrí Státnym lesom TANAPu ako stolárska dielňa.


Asi 200 metrov severne nad urbárskou hájovňou postavila obec Veľká Lomnica na svojich pozemkoch v roku 1883 ďalšiu budovu, zvanú Lomnická lesná vila, ktorá slúžila aj na ubytovanie turistov a už v roku 1890 je známa ako Lomnický Turistický dom (Karl Kolbenheyer: Die Hohe Tatra, 8. Vydanie, Tešín. január 1891, str. 55). V roku 1892, teda v čase, keď štát odkúpil časť pozemkov Lomnických Matliarov v terajšom intraviláne Tatranskej Lomnice s úmyslom postaviť tu rekreačnú klimatickú osadu, tu už teda určite stáli minimálne dve budovy, z ktorých jedna dokonca existuje doposiaľ. Za vznik osady Štrbské Pleso sa pokladá v roku 1872 postavená Szentiványiho poľovnícka chatka, ktorá bola dokonca iba príležitostným úkrytom poľovníkov a nemala dlhé trvanie. Vznik Starého Smokovca sa až do polovice 50. rokov 20. storočia oficiálne datoval rokom 1797, kedy tu stálo už 5 objektov, pokiaľ tatranský historik Ivan Bohuš nepreukázal, že Csákyho prvá poľovnícka chata pri prameňoch pod Slavkovským štítom vznikla už v roku 1793, čo sa dnes oficiálne uznáva za založenie tejto osady. V obidvoch prípadoch postavenie prvého objektu samozrejme ešte nie je vznikom osady v pravom slova zmysle. Jednoznačne a správne však ide o jej počiatočné štádium, z ktorého sa postupne ešte počas existencie prvého objektu vytvorila výstavbou ďalších budov v jeho blízkosti. Je preto paradoxné, že pri stanovení dátumu vzniku Tatranskej Lomnice sa analogicky neprihliada na dve obytné budovy z rokov 1881, resp. 1883, ktoré kontinuálne existovali aj v čase ,,poštátnenia" osady v roku 1892 a jej následného stavebného rozvoja. Snáď by bolo potrebné pouvažovať nad týmito skutočnosťami, veď Tatranská Lomnica nie je starnúca deva, ktorej treba z veku uberať 11 rokov.


Doterajšia „oficiálna" história Tatranskej Lomnice nerešpektujúc uvedené skutočnosti začína však až rokom 1892, kedy štát a zámožná maďarská šľachta väčšinou z Budapešti, začali na odkúpených pozemkoch v blízkosti dvoch už existujúcich starších objektov s rozsiahlou stavebnou činnosťou. Zásluhou ministra pôdohospodárstva, grófa Andreja Bethlena (1847 - 1898), odkúpil uhorský lesný erár od Andora Spónera z Veľkej Lomnice časť niekdajšieho berzeviczyovského komposesorátu s úmyslom založiť na tomto mieste klimatickú osadu, ako aj priľahlú časť lesa od Gustáva Szelényiho z Kežmarku, dohromady o výmere 408 hektárov za 110 tisíc forintov. Išlo tu aj o snahu čeliť majetovej rozpínavosti majiteľa javorinského panstva, pruského kniežaťa Hohenloheho, ako aj vzorným lesným hospodárstvom zveľadiť spustošené a zanedbané lesy a holoruby bývalých vlastníkov. Ako uvádzajú dobové pramene, pri Lomnickom Turistickom dome tak začala vznikať so všetkým komfortom vybavená štátna osada, ktorej prvou (no v celkovom poradí však až treťou) budovou v roku 1892 bola štátna horáreň, dodnes taktiež stojaca pod cestou vedúcou do Tatranských Matliarov.


V snahe zabezpečiť potrebný kapitál pre ďalší rozvoj osady, uzavrelo ministerstvo pôdohospodárstva zmluvu so Spišskou úverovou bankou z Levoče, ktorá úspešne podnikaĺa aj ako nájomkýňa Starého Smokovca. Už v roku 1893 banka ako prvý, v hodnote 85 000 forintov, postavila hotel Tatranská Lomnica (Tátra Lomnitz szálloda), dnešnú Lomnicu, ktorý dal osade aj nový oficiálny názov. Poschodovú trojpodlažnú stavbu dlhú 55 metrov a širokú 30 metrov s eklektickými prvkami španielsko-maurskej a nemeckej hrazdenej architektúry projektoval Gedeon Majunke (1854 - 1921) zo Spišskej Soboty. V hoteli bolo 28 izieb a veľká reštaurácia, ktorú mal v prenájme Ján May z Kežmarku. Predpokladaný intravilán osady bol rozdelený na 96 stavebných parciel, ktoré štát postupne rozpredaval zámožným záujemcom.


O odpredaj parciel a koordináciu výstavby súkromných letohrádkov sa najviac zaslúžil budapeštianský hlavný župan, člen poslaneckej snemovne a právnik, barón Vojtech Lipthay (1827 - 1899), ktorý si tu už v roku 1893 aj sám postavil svoj nádherný letohrádok. Projektoval ho známy budapeštiansky architekt Alexander Fellner (1857 - 1944). Okrem pozoruhodnej architektúry sú technickou pamiatkou aj slnečné hodiny vsadené do steny budovy. Po roku 1945 objekt zoštátnili a dlhé roky slúži ako Škola v prírode Janka Jesenského. V tom istom roku si tu postavila letohrádok aj Lipthayova sestra, vdova Agáta Orczyová. Je dodnes jednou z najkrajších víl v osade, po roku 1945 známa pod menom Alpinka. Aj ďalšie tri letohrádky vznikli roku 1893 a ich pôvodnými majiteľmi boli slavónsko-chorvátske grófky, sestry Katarína (nar. 1848) a Jolana (nar. 1859) Pejacsevichové (dnes staršia časť penziónu Bělín), rodina Cornidesz (donedávna reštaurácia Slalom, dnes v rozsiahlej prestavbe), staviteľ Henrich Hermann (dnes Škola v prírode 1. máj na južnom konci osady). V roku 1894 postavili vilu budapeštianskeho prokurátora Ladislava Magyara (dnes vila Práca v severnej časti osady) a Kúpeľný dom. Jeho projektantom bol Gedeon Majunke. V eklektickej budove s prvkami gotiky, renesancie i švajčiarskeho štýlu boli kedysi parné a uhličité kúpele, masážne kabíny, telocvičňa, čitáreň, elektroliečba, dve izby pre pacientov a byt kúpeľného lekára Arpáda Hammersberga. Cez ,,maurskú" vstupnú halu s dekoratívnou výzdobou sa vstupovalo do krytého bazénu, ktorý bol prvým vo Vysokých Tatrách. Po roku 1945 Kúpeľný dom slúžil na rôzne, len nie pôvodné účely a postupne schátral do takého stavu, že ho nezachránili ani snahy viacerých nových majiteľov v posledných rokoch a ako sa zdá, je jeho nepriaznivý osud spečatený. Pred rokom 1900 vznikli ešte letohrádky Gejzu Beniczkého - dnes Tri Duby, kuriálneho sudcu z Budapešti Františka Fabinyiho (1854 - 1916) - dnes Limba, grofa Ladislava Hunyadyho - dnes hudobná škola v blízkosti stanice električky a teraz už neexistujúce vily riaditeľa Gerevicha, dedičného člena panskej snemovne, grófa Jána Königszegga a budapeštianskej operetnej speváčky Júlie Kopácsy-Karczagovej (1871 - 1957). Letohrádky boli pospájané chodnikmi uprostred parkových úprav, o ktoré sa zaslúžil vedúci záhradnik košickej Poľnohospodárskej akadémie Ján Böllmann (1829 - 1907).


V blízkosti bazáru Júliusa Kuszmanna (1861 - 1937) z roku 1896 postavili v roku 1902 secesný hudobný altánok dovezený z niekdajšej milenárnej výstavy v Budapešti. V roku 1898 obec Veľká Lomnica pribudovala z východnej strany ku svojmu turistickému domu z roku 1883 poschodový trakt so 16 izbami čím vznikol Turistický hotel, ktorého dlhoročným nájomcom bol Henrich Metzger. Zrubová prístavba hotela úplne zhorela pri požiari 18. mája 1925. Zachovala sa iba staršia časť budovy, ktorá však už ďalej neslúžila svojmu pôvodnému


účelu. V malej prízemnej budove, v medzivojnovom období známej pod menom „Tizian", mal svoj fotoateliér Michael Szabo. V roku 1946 ako konfiškát obce Veľká Lomnica budovu prevzala Štátna lesná správa, no zakrátko zhorela. Na mieste niekdajšieho Turistického hotela stojí od roku 1970 zotavovňa, resp. hotel Urán.
V roku 1903 dal postaviť svoj letohrádok podľa Majunkeho projektov budapeštiansky urológ Pavol Haberern (1855 - 1936) - teraz budova Zorka v severozápadnej časti osady (sídlo Správy TANAPu). V roku 1906 vznikla vila gróky Eleonóry Bissingenovej. Zakrátko ju však asanovali a v roku 1909 na jej mieste postavili podľa projektu profesora budapeštianskej umelecko-priemyselnej školy Loranta Balogha-Almássiho (1869 - 1945) vilu gróke Ilone Zichyovej (dnes tzv. Stará Morava). V tom čase vznikla aj vila architekta Rimanóczyho (dnes Stále zdravie) a o niečo skôr vila Dessewffy, dnešná Jelena. Po požiari predošlého si v roku 1904 postavil nový bazár Július Kuszmann (dnes hotel Tatry) a naproti nemu pod cestou do Tatranských Matliar v roku 1912 vznikla vila Tulipán (dnes Borovica), ktorej majiteľom bol Schmidbauer, neskôr pracovník tatranskej elektrickej dráhy Július Turák.


Pričinenim pravidelných návštevníkov osady postavili podľa projektov Gedeona Majunkeho aj dva kostolíky. Rímskokatolícky z roku 1900, zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie za svoj vznik vďačí hlavne arcikňažnej Izabele (1856 - 1931). Evanjelický a kalvínsky kostol postavený v neorománskom štýle vysvätili biskupi oboch cirkví Pavol Zelenka (1839 - 1910) a Bartolomej Kún (1817 - 1910) 3. augusta 1902. O tento kostol sa pričinil stavebný výbor na čele s Katarínou a Jolanou Pejacsevichovými. Treťou investíciou Spišskej úverovej banky bola výstavba 63-izbového Bethlenovho domu, ktorý stál južne od hotela Lomnica v priestore medzi terajším nákupným strediskom a základnou školou. Dokončili ho v roku 1896 a svojho času bol najväčším hotelom v Tatrách. Nemal však vlastnú jedáleň a hostia sa museli stravovať v hoteli Lomnica. Bethlenov dom (asanovaný v roku 1975 už ako Slovenský dom) pomenovali na počesť ministra, grofa Andreja Bethlena, ktorý sa zaslúžil o vyprofilovanie Tatranskej Lomnice ako štátnej klimatickej a rekreačnej osady. V snahe zabezpečiť výstavbu reprezentatívneho hotela na úrovni zahraničných prímorských letovísk prenajal štát v roku 1903 kúpeľnú osadu belgickej spoločnosti Wagons Lits Cook. Ešte v tom roku spoločnosť pristúpila k stavbe elegantného 150-izbového hotela Palace (Palota), vybaveného elektrickým osvetlením a ústredným kúrením. Výstavba sa neobišla bez ťažkostí spôsobených hlavne zosuvom pôdy na návrší kde hotel stavali a s tým súvisiacim praskaním stien. Hlavnými dodávateľmi stavebných prác boli košická stavebná rma bratov Arpáda a Gejzu Jakabovcov a Žigmund Kornhäuser zo Spišskej Novej Vsi. Projektantmi hotela boli budapeštianski architekti Quido Hoepfner (1868 - 1945), rodák zo Spišského Podhradia a Gejza Györgyi (1851 - 1934). Slávnostné otvorenie hotela sa uskutočnilo 30. júna 1905 a svojich prvých návštevníkov prijal dnešný Grand hotel Praha o dva dni neskôr. Jeho sprevádzkovaním v Tatranskej Lomnici aj oficiálne zaviedli zimné kúpeľné sezóny.


Pre menej náročnú klientelu postavilo Riaditeľstvo štátnych kúpeľov v Tatranskej Lomnici v roku 1914 hotel Lomnička. K dispozicii tu bolo 24 izieb a garáže, predovšetkým pre hostí hotela Lomnica a Bethlenovho domu. Posledným veľkolepým dielom tesne na začiatku 1. svetovej vojny bola výstavba prekrásneho letohrádku, ktorý vznikol v rokoch 1913 - 1915 podľa projektu Vojtecha Takácha, architekta a maliara maďarského pôvodu, žijúceho v New Yorku. Jeho majiteľom bol gróf Bartolomej Széchenyi (1866 - 1943) s manželkou Natáliou. Tehlovú budovu v modernom poňatí interpretujúcu anglickú tudorovskú gotiku situovali do pekného parku, vedľa cesty vedúcej do Veľkej Lomnice. Objekt poskytoval vysoký komfort s ústredným kúrením, elektrinou, vodovodom, množstvom kúpeľní a krbov. Na prízemí bola vstupná hala, salón, jedáleň, pánska izba a dve hosťovské spálne s kúpeľňou. Na poschodí bola spoločenská hala, pánska a dámska spálňa, dve detské izby a terasa. Vo vedľajšej samostatnej budove bol byt správcu a kuchyňa, ako aj priestory pre služobníctvo. Po konškácii sa do bývalej Széchenyiho vily v roku 1946 nasťahovala Správa Štátnych lesov Vysoké Tatry a v rokoch 1949 - 1959 tu bolo sídlo Správy TANAPu. V súčasnosti sa chystá rekonštrukcia budovy na reprezentačné účely.


Riaditeľstvo kúpeľov sa snažilo všemožne pritiahnuť náročných návštevníkov a následne im aj spestriť pobyt zavádzaním rôznych druhov letných a zimných športov. Príslušenstvom osady bola aj konská dostihová dráha 7 km južne od osady pri ceste do Veľkej Lomnice, ktorú uhorský erár v spolupráci s Uhorským Jockey clubom zriadil už v roku 1894. Tá od 30. rokov začínala pustnúť, ked' v roku 1931 vznikol dostihový parkúr priamo na južnom okraji Tatranskej Lomnice, až bola plocha dráhy po roku 1948 zmenená na družstevné polia. V roku 1894 zriadili, dodnes existujúci, tenisový kurt v strede osady a na jej južnom konci pri ceste do Veľkej Lomnice aj strelnicu na vtedy obľúbené tzv. hlinené holuby. V roku 1908 V priestoroch dnešného hotela Odborár, pod cestou do Tatranských Matliar zriadili golfové ihrisko, ako prvé v celom Uhorsku. Záujemcom o kúpanie a člnkovanie slúžilo v severnej časti osady od roku 1899 umelé Lipthayovo jazierko, pomenované na počesť svojho mecéna.


Po otvorení hotela Palace, kde bola aj požičovňa lyží a rôznych typov saní, sa začali v osade rozvíjať zimné športy. V zimnej sezóne 1905/06 upravili svah pod hotelom pre lyžiarov a pre sánkárov zriadili čiastočnou úpravou lesnej cesty prírodnú sánkarskú dráhu. Nový šport sa zapáčil a preto roku 1907 tu založili špeciálny sánkársky Tatra club. Správa kúpeľov roku 1908 zakúpila zo švajčiarskeho Davosu 60 saní, 5 bobov a 2 skeletony. V roku 1909 vybudovali súbežne so sánkarskou dráhou aj umelú bobovú dráhu s drevenými bariérami. Bola dlhá 3,4 km, mala 12 zákrut a jej projektantom bol lesný inžinier Zenón Szántó. Dopravu saní ku štartu umožňoval 3 km dlhý mechanický výťah s dreveným koridorom, ktorý demontovali v roku 1933. V roku 1977 doslúžila aj bobová dráha (obnovená medzičasom v roku 1936), ktorú v roku 1982 nahradili súčasnou, čiastočne na trase pôvodnej. Bohatí hoteloví hostia obľubovali skijöring - jazdu na lyžiach ťahaných koňom, alebo vo vleku za saňami ťahanými záprahom. Kúpele mali k dispozícii 12 párov sedmohradských koní a ten istý počet špeciálnych saní vyrobených pre tento účel V Budapešti. Na zamrznutej hladine jazierka sa hostia venovali korčuľovaniu a už pred rokom 1910 sa tu objavujú aj hráči tzv. bandy hokeja (zahnuté palice, namiesto puku tenisová loptička), ktorý bol u nás predchodcom dnešného ľadového hokeja. Prvý provizórny lyžiarsky mostík v osade postavili už v roku 1923 a v roku 1931 ďalší pri umelom jazierku. Vtom istom roku zriadili aj futbalové ihrisko.


Štát sa postaral o dobré komunikačné prepojenie s okolitým svetom. Už predtým, od roku 1883 sa vďaka Uhorskému karpatskému spolku postupne vybudovalo prepojenie Spónerovských (Lomnických) Matliarov so Smokovcami a Tatranskou Kotlinou zriadením jazdeckej cesty, ktorá v týchto miestach čiastočne sledovala bývalý Zbojnícky, vlastne však pašerácky chodník, ktorý začínal na kráľovskej ceste v Štrbe a viedol popod úpätie Tatier cez Ždiar a Jurgov do Haliče. V roku 1892 ho rozšírili na 4 m širokú vozovú cestu a nazvali na počesť arcikňažnej Márie Terézie (1855-1944). Postupne vylepšovanú vozovku roku 1919 premenovali na Cestu slobody. Od Veľkej Lomnice cez Lujzin majer viedla po západnom brehu Skalnatého potoka od nepamäti k Berzevicziho majeru na mieste dnešnej Tatranskej Lomnice vozovka, ktorú dal minister Bethlen na štátne náklady prebudovať a vylepšiť už v roku 1892. Bola to v poradí tretia cestná komunikácia vedúca pod úpätie Vysokých Tatier z Popradskej kotliny.


Ako prvá tatranská osada získala Tatranská Lomnica priame železničné spojenie s Popradom, o čo sa zaslúžil predovšetkým štát ako majiteľ podstatnej časti osady. Trať dlhú 9,2 km stavali od odbočky na novozriadenej železničnej stanici Studený Potok v blízkosti Veľkej Lomnice, ležiacej na trati Poprad - Kežmarok. Výstavbu financoval Uhorský kráľovský lesný úrad v Liptovskom Hrádku a do užívania ju odovzdali 1. septembra 1895. Prevádzku zabezpečovala Košicko-bohumínska železnica spočiatku dvoma parnými rušňami sezónne od 15. júna do 15. septembra. Až od začiatku 20. storočia fungovala táto železnica nepretržite. 16. decembra 1911 bola osada spojená so Starým Smokovcom aj 6 km dlhou električkovou traťou.


V priebehu prvej svetovej vojny bola časť hotelových kapacít Tatranskej Lomnice využitá pre potreby rekonvalescencie príslušníkov armády a jej návštevnosť značne poklesla.

Vytlačiť