Zsedenyiho pavilon
Zsedényiho pavilón /pamätník/.
Zanikol potichu a nenápadne. Ako úplne zbytočná a rozvoju mesta brániaca stavba. Kto, kedy a prečo ho postavil?
Obr.1-a. Zsedényiho pavilón júl 2010.
Vznikol so zámerom pripomínať jednu významnú osobnosť Spiša, levočského rodáka, Eduarda Zsedényiho, vplyvného politika, poslanca parlamentu, univerzálneho hlavného inšpektora evanjelickej cirkvi. Po skončení štúdií, ktoré absolvoval v Levoči, Prešove, Kežmarku a Pešti, si vybral politickú kariéru. V roku 1833 bol zvolený za poslanca, na sneme v rokoch 1839-40 bol už vodcom vládnej strany. Jeho pôvodné meno bolo Pfannschmidt. Od roku 1836 používal šľachtické prímenie Zsedényi. Od 30-tych rokov bol vedúcou osobnosťou politického života Uhorska. Celý jeho život spočíval na dvoch základoch: biblia a právny poriadok. V roku 1848 bol ministerským radcom. Neskôr v mnohom upustil od svojho extrémneho konzervativizmu a v 50-tych rokoch to bol on, ktorý voči vláde razantne hájil autonómiu protestantov, za tento postoj ho odsúdili na niekoľko mesiacov väzenia v Košiciach. Pri provizóriu v roku 1860 zastával funkciu radcu pri dvornej kancelárii, ale zostal v tejto funkcii iba dovtedy, kým bol kancelárom Miklós Vay (1802-1894). Od roku 1867 bol členom strany Ferenca Deáka (1803-1876), neskôr členom liberálnej strany. Svoj značný majetok zanechal pre evanjelické cirkevné a školské účely. Mal také zásluhy v oblasti parlamentnej a cirkevnej činnosti, že ho vtipne nazývali „luteránsky pápež“ a pre jeho umenie sporovlivosti, hraničiace až s lakotou ho nazývali „národný držgroš“. Práve táto jeho vlastnosť ho robila výnimočným, a o ňom ako „držgrošovi“ sa zachovalo veľa anekdot.
*
Zsedényi mal klobúk, aký nemal obdoby. Raz sa ho niekto spýtal: „Milý ujo, ako môžete nosiť takýto klobúk?“ Zsedényi vravel. „A prečo by som nemohol? Veď ma tu aj tak pozná každý.“
Raz sa ten istý človek stretol so Zsedényim v Paríži a ten mal na hlave zase ten istý hrozný klobúk. „Aj tu nosíte ten klobúk, ujo?“ Zsedényi sa usmial: „A prečo nie? Veď ma tu nikto nepozná!“
*
Vo finančnej komisii mal ako predseda právo rozhodnúť sa, ak bol počet hlasov rovnaký. Vždy hlasoval za nižšie výdavky. Ak niekto podal návrh na zvýšenie nákladov, starý pán sa tváril, že to nepočuje. Dal to na hlasovanie iba vtedy, ak sa tomu už vôbec nemohol vyhnúť. Jeho sluch sa však ihneď zlepšil, ak niekto navrhol zníženie nákladov.
*
Možno že práve lakota spôsobila, že v archívnych dokumentoch sa nachádzajú tri rôzne dátumy jeho narodenia: 26. marec 1802 /Samuel Weber Ehrenhalle.../, 21. marec 1804 /prezentovaný najčastejšie/, a 18.marec 1805. Pritom posledne uvedený dátum bol publikovaný ešte za jeho života. Tento významný muž Spiša zomiera 20. februára 1879 v Budapešti. Posledná úcta zomrelému sa konala 22. februára o 2. hodine popoludní v Budapešti na Jozefovom námestí. Pozostatky zosnulého potom previezli do Levoče, kde ho uložili na večný odpočinok 24. februára o 3. hodine popoludní.
Štyridsať rokov, až do svojej smrti bol pravidelným návštevníkom najprv Schmeksu, potom Tátrafüredu a napokon Ó-Tátrafüredu – Starého Smokovca. S obľubou využíval primitívne vodoliečebné zariadenie ešte z čias Rainerovej éry, vybudované podľa Priessnitzovej metódy. Podľa dostupných historických podkladov, všetko nasvedčuje tomu, že toto zariadenie /obyčajná sprcha studenej vody z Piatich prameňov/ v ročenke MKE za rok 1879 pomenované ako stará sprcha – régi zuhany, bola Lesná sprcha /Erdei zuhany – Waldduche/, ktorú v roku 1857 vybudoval vtedajší lekár kúpeľov, Dr. Karol Frommhold. Zanikla v roku 1880.
Podľa mapy v sprievodcovi MAGAS TÁTRA autorov Karola Kolbenheyera a Pavla Kovácsa z roku 1882 sa nachádzala niekde nad terajším objektom Kamzík /Vila Klotilda/.
Obr.2-a. Eduard Zsedényi
Obr.2-b. Priessnitzova lesná sprcha v kúpeľoch Jeseník v roku 1845.
Obr.2-c. Mapka Starého Smokovca a okolia z roku 1882. /Kolbenheyer/
Obr.2-d. Slávnostné odhalenie Zsedényiho pavilónu v roku 1887.
Už v roku úmrtia Eduarda Zsedényiho, na zasadnutí valného zhromaždenia MKE / Magyarországi Kárpát-Egyesület / dňa 3. augusta 1879 v bode č.18., člen spolku József Kármán podal návrh vo veci zachovania mena Zsedényiho a odporúča, aby sa niektorý pekný bod okolia Smokovca (napr. výhľad pod Chatou Róza) nazval ako Výhľad Zsedényi. Po tom, čo jeho excelencia Šalamon Gajzágó (1830-1898) predložil správu, že komisia kúpeľných hostí už v tomto ohľade vykonala potrebné kroky a plánuje postaviť na mieste starej sprchy pamiatku, valné zhromaždenie prikazuje výboru, aby sa ohľadom tejto veci skontaktoval s touto komisiou.
A tak 8. júna 1882 v Karpathen Post referuje Anton Döller (1831-1912) že: Nad oboma Smokovcami stavia slávny mladý architekt Majunke pamätník venovaný Zsedenyimu, ktorý sám navrhol. Podstavec a stĺpy sú vyhotovené z opracovaného gánovského vápenca, okrúhla strecha je z pozinkovaného plechu.
Stavba sa realizovala z peňažných darov kúpeľných hostí, ktoré sa vyberali formou dobročinných koncertov, lotérií alebo tombol. Hlavnými organizátorkami týchto dobročinných akcií na podporu výstavby pamätníka boli barónka Róza Gräfl-Györffy (1838-1911) a manželka jeho excelencie Šalamona Gajzagó.
Aktívnym podporovateľom výstavby bol aj Dr. Mikuláš Szontagh (1843-1899). V jeho novinách Tátravidék z roku 1883 vyšiel oznam, že: 18. júla 1883 Béla Gosztonyi (žiak Ferenca Liszta) usporiada za ochotnej účasti viacerých kúpeľných hostí koncert v prospech Zsedényiho pamätníka.
Z dostupných historických prameňov sa zatiaľ nedá vypátrať, ako napredovala výstavba pamätníka. Pretože v roku 1885 prichádza do Starého Smokovca arcivojvodkyňa Klotilda a očarená krásou okolitej prírody si zaumienila tu vybudovať stály letný domov. Ako miesto pre výstavbu si vybrala práve to miesto, kde sa staval pamätník Zsedényiho. Vlastník pozemkov, obec Mlynica ochotne prenechalo tieto pozemky vo výmere troch jutár arcivojvodkyni. Uhorský karpatský spolok zase pristúpil na to, že vybuduje pamätník na novom mieste. Arcivojvodkyňa ako odpoveď na ústretovosť pamätnej komisie spolku sa zaviazala k tomu, že dá dokončiť Zsedényiho pamätník, dá vytvoriť aj bustu tohto velikána Spišskej župy významným sochárom Györgyom Zalom z krasového mramoru a zabezpečí tak zachovanie jeho pamiatky a ako aj skrášlenie okolitého parku.
V roku 1887 noviny Vasárnapi Ujság písali, že:
Pamätník bol pôvodne plánovaný ako otvorený pavilón, ktorý mal stáť na lúke obklopenej lesom a poskytujúcej krásny výhľad, ba dokonca z obetavosti kúpeľnej verejnosti sa aj staval a mal blízko k dokončeniu, keď vznikol nový plán. Komisia zložená z členov Šalamon Gajzágó, Dr. Ladislav Jármay (1850-1932), Dr. Mikuláš Szontagh, Dr. Ábrahám Szontagh (1830-1902), Anton Döller, Pavoll Rakodczay a Alexander Pekár čoskoro zistila, že pamätník podľa nového plánu bude aj svojou formou oveľa dôstojnejší pre toho výnimočného muža, ale aj umiestnenie tohto pamätníka bude výhodnejšie. Vďaka tomu sa pamätník postavil Gedeonom Majunkem (1854-1921) za pomerne krátky čas a už v roku 1887 sa mohol odhaliť. Slávnostné odhalenie pamätníka spolu s bustou sa konalo v nedeľu ráno 28. augusta 1887.
Tak za monarchie a s výdatným prispením členov panovníckeho domu vznikla rozkošná malebná stavba, ktorá sa stala miestom pietneho stretávania sa kúpeľných hostí Starého Smokovca. Koniec monarchie pamätník prežil, no neprežila ju jeho busta. Pamätník prežil aj totalitu. Až v demokracii začal prekážať. Niečo tušil už Bohuš, keď v roku 2009 v čísle 6. časopisu Tatry napísal: Ak prekáža, mal by sa bezpodmienečne odborne premiestniť na vhodné perspektívne miesto, lebo jeho likvidácia by bola neodpustiteľným a barbarským činom. Ani Bohušova autorita nezabránila, aby sa barbarský čin vykonal.
Obr.3-a. Zsedényiho pavilón za prvej republiky.
Obr.3-b. Zsedényiho pavilón v júli 2012.
Obr.3-c. Zsedényiho pavilón v júni 2013.
Obr.3-d. Zsedényiho pavilón už neexistuje. September 2014.
Obr.3-e. Najstaršia budova Starého Smokovca.
A na asanáciu čaká ďalšia budova, najstarší objekt v Starom Smokovci z roku 1850. Budova nazývaná Obydlie víly, resp. Alpská víla (Tündérlak, Alpenfee, Feenheim) a po roku 1918 Bellevue (Pekný výhľad). A nikomu to nevadí...
Pramene:
Ellenőr 1879, roč.11., čís.94.,str.2.
Samuel Weber Ehrenhalle verdienstvoller Zipser des XIX. Jahrhunderts 1800-1900, Igló 1901
Dr. Szontagh Miklós Képes kalauz Tátraalji fürdökbe és a Magas Tátra hegyvidékre, Iglón 1885
Kolbenheyer Károly, Kovács Pál, MAGAS TÁTRA, Teschen 1883
MKE évkönyve 1880, roč.7.
Karpathen Post 1882., roč.3., čís.23., str.3.
Vasárnapi Ujság 1887, roč.34., čís.42., str.697.
TATRY 2009., čís.6.
