Tatranská Polianka

V roku 1881 kúpil podnikatel' a majitel' turistickej základne vo Veľkom Slavkove Pavol Weszter (1843-1921) časť Mariássyho majetku pod úpätím Slavkovského štítu v chotári obce Gerlachov, asi 1 km východne od Velického potoka. Spolumajitelom získaných pozemkov bol jeho švagor Michal Guhr st. (1845-1921) a Guhrov švagor Samuel Nitsch z Velkej Lomnice. Kúsok povyše obecnej gerlachovskej horárne ešte zo 70. rokov (tá v osade dodnes existuje pod nazvom Sosna), si na lúke zvanej Polianka vo výške približne 1000 metrov postavili v roku 1884 vlastnú poľovnícku chatu, ktorú prenajímali aj rôznym záujemcom. Počas vymeriavania budúcej vozovej cesty zo Starého Smokovca na Štrbské Pleso (dnešná Cesta slobody), v chatke vela času strávil aj inžinier Július Posewitz (1847-1912) zo Spišskej Novej Vsi. Ocenil peknú polohu chaty v blízkosti budúcej komunikácie, všimol si aj veľkú turistickú návštevnosť blízkej gerlachovskej horárne a trom spolumajiteľom dal podnet na postavenie ďalšieho väčšieho objektu pre návštevníkov. Tak vedla polovníckej chaty vznikla v roku 1888 aj poschodová 12 izbová vila Marianna s jedálňou, obchodom a kuchyňou. Bola pomenovaná podľa Weszterovej manželky.

Polianke so vznikajúcou osadou Nemci spočiatku vraveli ,,Schönau", no už pred rokom 1890 osadu oficiálne volali Weszterheim (Weszterov domov), Maďari zasa Széplak (Pekný domov), respektíve Tátraszéplak. To bolo ovplyvnené peknou polohou osady i jej vzornou parkovou úpravou. Terajší názov osady Tatranská Polianka vychádzajúci z pôvodného názvu ešte nezastavanej lokality, zaviedli v roku 1919. Bývalú poľovnícku chatu zmenili na mliekareň, kde sa podávalo mlieko a mliečna strava.

Západne od vily Marianna v roku 1890 postavili 10 izbovú vilu Themis, ktorú pomenovali podľa starogréckej bohyne poriadku a spravodlivosti. Okrem izieb pre turistov bola vo vile spočiatku aj kaviareň. Budova bola odstránená v polovici 70. rokov a na jej mieste nad Cestou slobody i na mieste bývalej Weszterovej poľovníckej chaty postavili V roku 1986 Dom služieb s kaviarňou Kamzík.

V juhovýchodnej časti osady pod cestou arcikňažnej Klotildy, pri odbočke vozovej cesty do Gerlachova, postavili v roku 1892 hotel Weszterheim (Széplak).Pekný hrazdený hotel Weszterheim (Széplak), ktorého priečelie bolo na rozdiel od ostatných budov situované západným smerom, projektoval spolu s ďalšími objektami architekt Gedeon Majunke zo Spišskej Soboty. V prízemnej časti bola priestranná kaviareň a reštaurácia, ktoré mal dlhé roky k spokojnosti zákazníkov prenajaté Ján Greisiger (1847-1915) z Veľkého Slavkova a priestranný sezónny bazár Jána Quirsfelda (1862-1928) z Košíc.

V roku 1901 zo severnej a západnej strany hotela pribudovali presklenú verandu. Tá nielenže zmenila vzhľad budovy, ale zväčšili sa aj priestory kaviarne. Na prelome 19. a 20. storočia bolo v osade, ktorá sa postupne menila na klimatické kúpele v 6 budovách k dispozícii už 125 postelí. To vtedajšej návštevnosti postačovalo a bývalý hotel preto zmenil svoj charakter. Stala sa z neho iba veľká kaviareň s reštauráciou, bazárom a kanceláriami kúpeľnej dministratívy. 

Asi 150 m juhozápadne od kaviarne V roku 1896 majitelia osady postavili 19 izbovú vilu Millenium. Jej meno pripomínalo v tom roku prebiehajúce oslavy tisícročia príchodu Maďarov do karpatskej kotliny. Budova bola rozšírená v roku 1915 a jej kapacita sa zvýšila na 49 elektricky osvetlených a ústredným kúrením vyhrievaných izieb. Po vzniku Československa preniesli naň meno bývalej vily Marianna, ktorá zanikla pri požiari v roku 1918. Po roku 1948 budovu nazvali Dukla (podla miesta oslobodzovacích bojov z roku 1944) a po roku 1990 jej vrátili meno Marianna. je využitá ako ubytovňa kúpeľných zamestnancov.

Ďalších 100 m na juhozápad od vily Millenium postavili v roku 1902 veľkú pozdlžnu vilu Tivoli, ktorej meno pripomínalo známe talianske kúpele. V budove vybavenej ústredným kúrením bolo 45 izieb a niekolko kúpeľní. Tu počas liečby plúcnej tuberkulózy v roku 1925 býval mladý český básnik Jiří Wolker (1900-1924). Vila Tivoli po roku 1948 dostala meno Orava a s týmto názvom ako ubytovňa zamestnancov existuje dodnes.

Liečebné úspechy neďalekého Nového Smokovca podnietili majiteľov premeniť aj Tatranskú Polianku na kúpeľnú osadu. Syn jedného z nich, Michal Guhr mladší (1875-1955) vyštudoval medicínu a po krátkej praxi mimo Vysokých Tatier sa v roku 1897 usadil v Tatranskej Polianke, aby položil základy tunajšiemu sanatóriu. Ešte vtom roku tu pod masívom Gerlachovského štítu (2655 m) postavili aj veľký Kúpeľný dom. Aj jeho projektantom bol Gedeon Majunke. Pod vedením doktora Guhra osada stratila výletnícky charakter a preorientovala sa na liečbu plúcnej tuberkulózy prostredníctvom klimatoterapie a vodoliečby. Zakrátko získala dobrú povesť nielen ako liečebňa, ale aj ako významné stredisko zimných športov, turistiky a horolezectva.

Najvyššie položenou, vo výške 1010 m na severnej strane osady stojacou budovou je objekt bývalého Guhrovho sanatória, ktorý začali stavať v roku 1906 a do prevádzky ho odovzdali 2. decembra 1907. Týmto dňom v Tatranskej Polianke začala aj prvá zimná kúpeľná sezóna, ktorú vtedy využilo len sedem, na tuberkulózu pľúc chorých pacientov. Zakrátko sa Sanatórium začalo úspešne orientovať aj na liečbu Basedowovej choroby. Peknú murovanú budovu sanatória umožňujúcu celoročnú klimatoterapiu staval podľa projektu Gedeona Majunkeho stavebný majster Pavol Krausz z Veľkej Lomnice. V dvojposchodovom objekte so secesnými prvkami v hrazdení bolo 55 izieb s ústredným kúrením, vodovodom a elektrickým osvetlením. Na prízemí bola hala, lekárska izba, kúpeľne, laboratóriá a hudobný salón. Izby priečelím obrátené na juh mali balkóny s loggiami.

VytlačiťOdoslať e-mailom