Skokanske mostíky

Skokanské mostíky v Tatrách, autor: Oszkár Zuber, Kežmarok, 1934

Pred dvadsiatimi piatimi rokmi sa po prvýkrát zišiel Medzinárodný lyžiarsky kongres, ktorý bol základom Medzinárodnej lyžiarskej federácie, dnešnej FIS, a takmer v tom istom čase zorganizoval Maďarský lyžiarsky klub prvé medzinárodné lyžiarske preteky vo Vysokých Tatrách. Odvtedy sa štíhla lata, ktorá sa dovtedy používala len na turistiku, stala v Tatrách športovým náradím a podľa severského vzoru sa začali organizovať súťaže v behu na dlhé vzdialenosti, na umelých bežeckých tratiach a v skokoch. Na tento účel bol potrebný skokanský mostík a náš športový vedúci, blahej pamäti, Dr. Michal Guhr, ktorého kúpeľná osada Tatranská Polianka bola miestom konania súťaže, postavil prvý skokanský mostík v Tatrách, pričom využil svoje škandinávske skúsenosti.

Obr.10-a. Mapa Tatranskej Polianky a okolia s vyznačením približných miest, kde sa nachádzali skokanské mostíky, číselné označenie na mape korešponduje s číselným označením v texte.

1. Skokanský mostík, na ktorom sa v roku 1911 konali prvé medzinárodné preteky v skokoch na lyžiach, bol postavený v údolí Červeného potoka, v nadmorskej výške 900 m pod osadou. O súťaži, ktorá sa konala 5. februára, informoval Dr. Jenő Serényi v časopise "Turistaság és Alpinizmus", kde napísal, že "skokanská dráha nespĺňala úplne požiadavky; z tohto dôvodu a kvôli lepkavému snehu mohol Bruno Weiss skočiť v skokanskej súťaži iba 9,5 metra, zatiaľ čo na normálnej dráhe jeho skoky zriedkavo klesli pod 18 metrov".

2. Tieto skúsenosti podnietili Dr. Michala Guhra k postaveniu vhodnejšieho mostíka na pestovanie lyžiarskeho športu, ktorý s takým apoštolským nadšením propagoval. V roku 1912 postavil dodnes existujúci skokanský mostík na Malom Krížnom kopci so sklonom 27° v nadmorskej výške 1150 m nad obcou Tatranská Polianka. Najtalentovanejší účastníci povojnových medzinárodných súťaží dosiahli na tomto mostíku skoky dlhé 28 metrov. V rokoch 1912, 1913, 1914 a 1918 sa tu konali majstrovstvá Maďarska v lyžovaní, ako aj medzinárodné lyžiarske súťaže v rokoch 1920, 1921, 1922 a 1923 v Tatrách.

3. V roku 1913 bol pri Tatranskej Polianke, oproti Žltej stene, postavený nový skokanský mostík so strmším svahom, ktorý však mal kvôli južnej orientácii zriedka dostatočnú snehovú pokrývku. Tento skokanský mostík sa nachádzal vo výške 1050 m nad morom a bol ľahko dostupný, ale nikdy sa na ňom nekonali žiadne preteky, pretože vypukla svetová vojna a nedokončený skokanský mostík už nebol potrebný. Jeho výstavba nebola po vojne nikdy dokončená.

Všetky doteraz uvedené mostíky boli postavené s relatívne nízkymi nákladmi a neuvažovalo sa o rozsiahlych zemných prácach, takže sa použili len prirodzené svahy.

4. To však neumožnilo rozvoj súťažného športu, pretože bez vhodného skokanského mostíka nebolo možné trénovať skokanov na lyžiach. Opäť to bol Dr. Guhr, ktorý pocítil paralyzujúci vplyv chýbajúceho veľkého skokanského mostíka na rozvoj tohto športu a v lete 1923 sa rozhodol postaviť skokanský mostík na strmom svahu oproti Veľkému Krížnemu kopcu v prielome Velického potoka, ktorý vyhovoval vtedajšiemu stavu poznania skokanského športu. Predmetný svah sa nachádza sčasti na štátnej pôde (lesný urbár)* a sčasti na pôde obce Žakovce. Získal súhlas oboch majiteľov pozemkov, vyčistil svah vyrúbaním 15 až 20 m širokého pruhu lesa a vyťažené drevo použil čiastočne na premostenie skalnatých svahov a čiastočne na výstavbu potrebných stavieb. Dr. Guhr a jeho kolegovia sa však v tom čase mohli spoliehať len na empirické skúsenosti a za najdôležitejší faktor dobrého mostíka považovali dostatočnú strmosť nájazdu. Následkom toho bol odrazový stôl príliš vpredu a víťaz úvodnej súťaže, lyžiarsky majster Vysokých Tatier z roku 1924 Kurt Endler, nemohol skočiť viac ako 37 m. Už na túto vzdialenosť opísal pomerne vysokú trajektóriu a padal neprimerane hlboko. V pôvodnom úseku dojazdu zodpovedal skok dlhý 37 m horizontálnej vzdialenosti 30 m a hĺbke 20 m, čo výrazne prekračovalo limit stanovený teoretikom zjazdoviek FIS, inžinierom Straumannom, ktorý vypočítal pomer hĺbky a vzdialenosti ako hodnotu 0,667, namiesto maximálneho 0,6. Po týchto úvodných pretekoch sme zistili, že musíme odrazový stôl posunúť výrazne dozadu. V rokoch 1925 a 1926 sa na takto upravenom mostíku konali tatranské medzinárodné majstrovstvá v lyžovaní a víťaz týchto majstrovstiev Rudolf Burkert vytvoril nový rekord mostíka skokom dlhým 49 metrov. Pomer dosiahnutej vzdialenosti klesol na 0,62 pri hĺbke 26 m a horizontálnej vzdialenosti 42 m. Preto nebolo možné výrazne zlepšiť rekord mostíka, keďže Nór Sigmund Ruud dosiahol najdlhší skok iba 52 m a viac s rýchlosťou nájazdu 18 m/s nemohol dosiahnuť. Medzitým sa konštrukcia skokanského mostíka na základe teoretických poznatkov Švajčiara Straumanna natoľko zdokonalila, že sme už nemuseli ďalej experimentovať, ale mohli sme na základe pevného plánu prepracovať profil skokanského mostíka a nájazd, určiť presnú polohu odrazového stola a postaviť tak skokanský mostík, ktorý spĺňal moderné požiadavky veľkých medzinárodných súťaží. Keďže sme však naraz nemali potrebné finančné prostriedky, renovačné práce sa mohli realizovať len postupne počas niekoľkých rokov, v rokoch 1930, 1932 a 1933. Pri týchto prácach nám pomáhali vyslané vojenské pracovné čaty a finančné prostriedky opäť obetavo poskytla kúpeľná osada Tatranská Polianka.

Hlavné rozmery konečne prestavaného skokanského mostíka Dr. Guhra sú nasledovné: nájazd je dlhý 80 m a má priemerný sklon 30°, čo znamená rýchlosť nájazdu 24 m/s pri súčasnom výškovom rozdiele 34,92 m. Kritický bod sa však nachádza až vo vzdialenosti 61 m, kde je pomer hĺbky doskoku k vodorovnej vzdialenosti 0,576 a sklon svahu je 35° 40", takže aj dlhšie skoky sa dajú vykonať úplne bezpečne. Polomery prechodových oblúkov sú 80 a 60 m. Súčasný rekord vytvoril Nór Hening Thoensberg v roku 1934 skokom 59 m, ktorý skočil aj 61 m na nekvalitnom snehu, čím potvrdil správnosť teoretických údajov.

Obr.10-b. Illustrierte Sportblatt 26. marca 1914, zábery z pretekov v Tatranskej Polianke. Ny fotografii vpravo hore skok na mostíku na Malom Krížnom kopci 2.

Obr.10-c. Profil Guhrovho veľkého skokanského mostíka 4.

Obr.10-d-f. Guhrov skokanský mostík.

5.Za zmienku stojí aj tréningový mostík v Starom Smokovci z roku 1929, ktorý sa v rokoch 1930 a 1931 používal na skokanské súťaže mládeže a odvtedy sa používa ako cvičný mostík. Jeho veľkou výhodou je, že je postavený v nadmorskej výške 1050 metrov nad prameňmi Castor a Pollux, v bezprostrednej blízkosti kúpeľov, ale bohužiaľ, kvôli južnej orientácii nemá vždy dostatok snehu. Na tomto mostíku boli doteraz dosiahnuté skoky dlhé 22 m.

Obr.10-g. Orientačný plán Starého Smokovca s vyznačením polohy cvičného skokanského mostíka 5.

6. Lyžiarsky skokanský mostík na úpätí Tatier v Matejovskom lese, postavený v roku 1932, má tiež charakter tréningového skokanského mostíka pre mládež, leží vo výške 670 m n. m., ale vďaka severnej expozícii má zvyčajne dobré snehové podmienky.

7. Okrem týchto skokanských mostíkov bol na južnej strane Vysokých Tatier pri Štrbskom plese v Mlynickej doline vybudovaný aj veľký skokanský mostík, ktorý nesie meno svojho projektanta, pražského architekta Jarolímka, a je vo vlastníctve Š. K. Vysoké Tatry. Pozemok, na ktorom stojí, patrí Lesnému eráru. Bol postavený v roku 1928 a prestavaný v roku 1933. Rekord mostíka tu vytvoril Nór Hening Thoensberg v roku 1934 skokom dlhým 64 m.

Práve na tomto mostíku sa vo februári 1935 uskutočnia jubilejné preteky FIS, a preto teraz prebiehajú rozsiahle rekonštrukčné práce. Jarolimek naplánoval radikálnu zmenu profilu, vďaka ktorej bude skokanský mostík po odstránení takmer 5.000 metrov kubických zeminy vhodný na skoky dlhé 70 metrov. V kritickom bode je pomer hĺbky doskoku a vzdialenosti 36:60, čo zodpovedá presne hodnote 0,6, takže body odrazu a doskoku sú na priamke so sklonom 31°. Maximálny sklon skokanského mostíka je 36°. Prechodový oblúk dráhy má polomer 72 m. Upravuje sa však nielen nájazdová a doskoková dráha. Existujúca nájazdová rampa, ktorá vyrástla nad borovicovým lesom v podobe pomerne neforemnej veže, nepostačuje na dosiahnutie požadovaných nájazdových rýchlostí, keďže v dĺžke nájazdu 70 m je výškový rozdiel len 26 m. Veža sa preto zvýši tak, aby bol horný nájazdový bod o 12 m vyššie. Prestavaná veža sa vzhľadom na sklon terénu zdvihne do veľmi značnej výšky až 43,5 m a samotný nájazd bude mať výškový rozdiel 38 m a maximálny sklon 40° na dĺžke 80 m, pričom rýchlosť nájazdu bude 25 m/s.

Obrovské tribúny, tribúny pre rozhodcov a novinárov sú tiež vo výstavbe a celá stavba je ako živé mravenisko, čomu sa nemožno čudovať, keďže v Tatrách je jeseň a pred príchodom zimy je potrebné urobiť ešte veľa práce. 500 metrov kubických kúpeného dreva potrebného na stavbu poskytla Lesná správa za režijnú cenu a náklady na stavbu, ktoré predstavujú približne 200 000 Kč, z veľkej časti zabezpečil výbor pre prípravu pretekov FIS.

Obr.10-h. Jarolímkov skokanský mostík v podobe z roku 1928.

Obr.10-i-j. Jarolímkov skokanský mostík po prestavbe nájazdovej veže z roku 1933-34.

8. Aj v miestach ďalej od Vysokých Tatier nechýbajú vhodné skokanské mostíky. Už viac ako dve desaťročia víta "lyžiarske mestečko" Kremnica davy lyžiarov z Budapešti, Bratislavy, Tešína, Moravskej Ostravy a okolia, ktorí tu chodia na túry, tréningy a preteky na nádherných svahoch. Po vojne sa mládež z Kremnice veľmi úspešne zúčastňovala na mnohých súťažiach vďaka praxi, ktorú nadobudla doma. Svoje zručnosti a vedomosti si mohli zdokonaliť na cvičných mostíkoch pomenovaných po maliarovi a propagátorovi lyžovania Gézovi Angyalovi a na veľkom skokanskom mostíku pomenovanom po Dr. Tiborovi Eleődovi. Oba skokanské mostíky sú vo výške 740 m nad morom. Od roku 1923 je Kremnica dejiskom Majstrovstiev tatranského regiónu HDW ( Hauptverband der deutschen Wintersportvereine - Hlavného výboru nemeckých spolkov zimných športov)* v lyžovaní a oba mostíky sú pre tieto súťaže veľmi vyhľadávané. Doteraz bolo na Angyalovom mostíku prekonaných 20 m a na mostíku Eleőd 36 m. Jeho profil by bolo potrebné upraviť, pretože odrazový stôl je príliš vysunutý dopredu a skokan dopadá neúmerne ďaleko. Nedá sa však vylúčiť, že k tejto úprave nedôjde, pretože plány na nový skokanský mostík, ktorý bude spĺňať aj požiadavky veľkých súťaží, sú už hotové a je pravdepodobné, že šport milujúce a obetavé zastupiteľstvo Kremnice tento krásny plán v Bystrickej doline v blízkej budúcnosti zrealizuje.

9. V rokoch 1930 a 1931 košickí lyžiari v spolupráci so všetkými športovými organizáciami v meste a miestnou políciou zriadili v Čermeľskom údolí dva skokanské mostíky. Tieto mostíky sú v nadmorskej výške len 400 m a snehová pokrývka nie je stála. Väčší, pomenovaný po generálovi Šnejdárkovi, bol postavený pre skoky dlhé 50 m a hneď vedľa neho sa nachádza cvičný skokanský mostík, na ktorom sa v roku 1932 na úvodnej súťaži skákalo 25 m. Veľký mostík však ešte nikdy nemal dostatok snehu.

10. Neďaleko Košíc, na kopci Jahodná, v nadmorskej výške 600 m, sa nachádza ďalší cvičný skokanský mostík, ktorý vybudoval košický odbor Klubu československých turistov. Môžete na ňom skočiť 25 m. Športuchtivá verejnosť v Banskej Bystrici vybudovala už tri skokanské mostíky. Prvý v roku 1926 na Rákocziho kopci, kde sa skákalo 35 m, druhý v roku 1931 na Urpíne, o ktorom nemám podrobnejšie informácie, a napokon Štefánikov skokanský mostík, postavený pre majstrovstvá republiky v lyžovaní v roku 1934, ktorý je najväčším skokanským mostíkom v celom Slovenskom regione. Väčší ako tento skokanský mostík bude po jeho rekonštrukcii len skokanský mostík Jarolímek na Štrbskom plese. Štefánikov skokanský mostík vlastní Ski Klub B. Bystrica. Leží v nadmorskej výške 430 m a jeho teoretická maximálna dĺžka skoku je 68 m. Poliak Stanislaw Marusarz v skutočnosti dosiahol dĺžku 67 m, čo potvrdzuje výpočty inžiniera Reisza, ktorý skokanský mostík postavil. Poľsko, ktoré už pred vojnou, ale najmä po oslobodení krajiny, rozvíjalo veľmi intenzívny športový život, prirodzene vybudovalo svoje prvé skokanské mostíky vo Vysokých Tatrách. Úplne prvým, postaveným hneď po vojne, bol skokanský mostík na svahoch Doliny Jaworzynky, na ktorom sa od roku 1921 konali poľské majstrovstvá v lyžovaní. Skokanský mostík, ktorý sa nachádza v nadmorskej výške 1.095 m neďaleko Kužnic pri Zakopanom, sa v posledných rokoch využíval len na tréningové účely.

V roku 1928 bol nad Zakopaným postavený skokanský mostík na svahoch Krokiew, ktorý je vhodný na skoky dlhé 70 m. Jeho nájazdová a doskoková dráha je dlhá 94 m a má sklon 30° . Súťaže FIS sa na tomto mostíku začali konať v roku 1929 a odvtedy sa tu konajú všetky medzinárodné skokanské súťaže. Jeho rozloha, profil a dostupnosť sú vynikajúce.

V tom istom roku bol v poľskej Krynici postavený veľký skokanský mostík určený na 60-metrové skoky, ktorý sa odvtedy stal dejiskom mnohých významných súťaží. Profil tohto skokanského mostíka, ktorý navrhol kapitán Roman Loteczki, bol vybudovaný s veľkými nákladmi, s kritickým bodom s pomerom hĺbky doskoku a vzdialenosti presne 0,6.

Obr.10-k.

Pre porovnanie uvádzam na Obr.10-k profily mostíka Guhr, mostíka Jarolimek, mostíka Štefánik v Banskej Bystrici a mostíka v Krynici, pričom profil mostíka na svahoch Krokiew v Zakopanom sa mi nepodarilo získať. Všetky boli postavené podľa pokynov FIS s rôznymi nákladmi a sú vhodné pre skoky 60 - 70 m. V Tatrách teda nie je núdza o veľké skokanské mostíky.

Naliehavo však potrebujeme malé a stredne veľké tréningové skokanské mostíky, pretože skoky na lyžiach sa môžu stať masovým športom len vtedy, ak vytvoríme vhodné tréningové zariadenia pre našich mladých ľudí, pričom si treba uvedomiť, že len málokedy sa nájdu talentovaní skokani, ktorí by boli naozaj vhodní na veľké skokanské mostíky. Je totiž možné, že na stredne veľkom mostíku dosiahne výborný športovec dobré výsledky, ale na veľkom mostíku nedokáže ani pri najlepšom pokuse dosiahnuť svoj výkonnostný potenciál. Programom do budúcnosti je preto budovanie stredne veľkých mostíkov pre kombinačné súťaže popri existujúcich veľkých mostíkoch, ako to už urobili Nemci pre zimné olympijské hry v Garmisch-Partenkirchene. Vysoká úroveň športovej kultúry v Tatrách je už teraz nespochybniteľná a predurčená na organizovanie významných medzinárodných súťaží. A my, ktorí už desaťročia pracujeme pre šport v tomto regióne, úprimne dúfame, že súťaže FIS v roku 1935 o tom presvedčia lyžiarov z celého sveta.

()* poznámka prekladateľa