Dr. Michal Guhr

Dr. Michal Guhr

 

Chladné jesenné počasie vo Vysokých Tatrách prišlo tento rok neobvykle skoro. Hore už v druhej polovici augusta panovalo kruté zimné počasie, kde čerstvý sneh siahal nad kolená a zakrýval všetko, a dokonca aj šikmé skalné steny vybielil zamrznutý sneh. Ak bol oblačný koberec na vrcholoch občas prerušený, pred ľuďmi z údolia sa odhalil úžasný obraz: medzi vždyzelenými lesmi a rozkvitnutými lúkami sa rozvodnené potoky rútili z ľadovej skaly za neobvykle hlasného revu, zatiaľ čo všetky vrcholy, hrebene a priesmyky vysoko žiarili pod oslnivým slnečným svitom /žiarením/. Bez ohľadu na to, koľko vrcholov vyzeralo ako pravý Montblanc, horolezec sa krásy mohol len ťažko nabažiť.

Obr.9. Dr. Michal Guhr

A potom zaznel nečakaný ničivý smútok po Vysokých Tatrách, po celom Spiši, za hranicami a dokonca aj za morom: Michal Guhr, horolezec, lyžiar, prezident mnohých športových a kultúrnych združení, priateľ a ochotný radca mladej horolezeckej gardy, pomocník chudobných, veľký nepriateľ chorôb, záchranca pacientov, hlavný lekár Tatranskej Polianky už nie je medzi živými! Táto správa sa zdala nepredstaviteľná, neuveriteľná, lebo zosnulý bol vždy plný života a energie, mohol slúžiť ako vzor silného a zdravého človeka a celý jeho životný štýl ho predurčoval na dlhý, požehnaný, aktívny život. V minulosti Mu len málokto dokázal konkurovať rýchlosťou na jeho túrach. Ešte pred výstavbou električky na Štrbské Pleso napr. za jeden deň prešiel peši cestou z Tatranskej Polianky k Popradskému plesu, odtiaľ na vrchol Rysov, potom späť k plesu, rýchle bez prestávky pokračoval po strmej hadovitej serpentíne na Ostrvu a odtiaľ do Tatranskej Polianky. Aké srdce a aké pľúca na to boli potrebné! Koľkým tisícom chorým vrátil zdravie a život, ktorí vyhľadali Jeho a Vysoké Tatry s dôverou a s vierou v duši, a teraz skonal On ako obeť svojho poslania a povolania, v plnej sile a činorodosti? Správa bola neuveriteľná, hlboko skormucujúca a skľučujúca, ale potom sa do očí tisli slzy. Srdcia horko zaplakali, smútiace hlavy sa odovzdane sklonili a pery nemo zašepkali zbohom...

Ako potomok starobylej spišskej rodiny sa narodil vo Veľkom Slavkove 17. marca 1873. Jeho otec bol zámožný roľník. Rozumel preto poľnohospodárstvu, na ktoré bol vždy hrdý. Prvé štyri triedy gymnázia absolvoval v Kežmarku, odkiaľ sa každú sobotu vracal peši späť do Veľkého Slavkova. Boli to jeho prvé turistické výlety. Vyššie triedy absolvoval v Rimavskej Sobote, aby si osvojil maďarský jazyk. Vždy vynikajúci študent potom pokračoval v štúdiu na univerzite v Budapešti ako študent medicíny, odkiaľ sa raz vrátil pešo domov cez Matru a Bükk. Medzitým jeho otec Michal Guhr a jeho strýko Pavol Weszter kúpili lesné panstvo nad Gerlachovom, ktoré sa tiahlo až po Poľský hrebeň vo Velickej doline a založili rekreačné stredisko Tatranskú Polianku. V roku 1893 ako študent tretieho ročníka medicíny prevzal počas letných prázdnin vedenie osady, ktorú v tom čase tvorili iba tri malé budovy, z ktorých dnes už existuje iba „Themis“. Vtedy som sa s ním zoznámil, spolu sme sa prechádzali lesmi a horami, kynožili sme zmije. Raz sme boli pod valom Žltej steny vo Velickej doline. Vtedy bola stena ešte strmšia, pod ňou sa rozprestieral skutočne nepreniknuteľný prales, po chodníku alebo nejakom živom tvorovi nebolo ani stopy. Dvadsaťročný mladík si tu s veľkým elánom zaumienil, že tento val odkryje, vytvorí prechádzkové trasy a vybuduje sieť ciest po celom okolí. Potom ten mladík, ktorý bol ináč uzavretej povahy, pomaly odkryl svoje smelé plány plné ušľachtilého idealizmu. Pred očami sa mu premietlo oživenie Tatier, oživenie horolezectva a turistiky, výstavba pľúcneho sanatória, boj proti chorobám. Neskôr musel svoje plány trochu zrevidovať podľa reality života, ale dosiahnuté výsledky boli stále veľmi významné.

Vysokoškolské štúdium ukončil v roku 1895, potom si splnil svoje vojenské povinnosti ako jednoročný dobrovoľník vo Viedni, potom bol rok lekárom v Berehove, aby sa týmto spôsobom pripravil natrvalo zasvätiť svoj život Tatrám.

Polianka sa stále viac rozvíjala a On ako lekár všetok svoj čas venoval svojim pacientom so vzácnou oddanosťou a dôkladnosťou. Spočiatku, ako to bolo vtedy v móde, liečil pacientov len studenou vodoliečbou a neskôr začal využívať jedinečné klimatické podmienky Tatier.

Medzitým riaditeľ kúpeľov (Starý Smokovec)* Dezider Reichart po svojich zahraničných skúsenostiach zaviedol tiež zimné pobyty v Tatrách, spojené so zimnými športami. Dr. Guhr okamžite poznal veľký význam zimných pobytov v Tatrách jak pre šport tak aj pre liečbu a v roku 1906 odcestoval do Nórska, aby sa tam naučil techniku lyžovania a potom presadzoval lyžovanie v Tatrách. Potom absolvoval dlhšiu cestu do USA, a po svojom návrate v roku 1907 postavil po ňom pomenované sanatórium zariadené pre celoročnú prevádzku. Jeho ostrý pozorovací talent a jeho lekársky génius spôsobili že našiel nové liečebné postupy, hlavne na liečbu Basedowovej choroby. Nie je možné na tomto mieste hlbšie charakterizovať Dr. Michala Guhra ako lekára, to je vyhradené povolanejším, pre nás je dôležitejší ako horolezec a lyžiar, ale je potrebné podotknúť že jeho rozsiahle znalosti mu priniesli európsku reputáciu, udržiaval stály kontakt so zahraničnými lekárskymi vedeckými kruhmi a lekárskymi časopismi, bol korešpondentom Maďarskej akadémie vied, a v roku 1931 Americká spoločnosť pre štúdium strumatických chorôb ho pozvala na svoj kongres ako jediného účastníka z Európy, kde prednášal. Vtedy Ho sprevádzali vo víťaznom pochode mnohými letoviskami Ameriky a zvolali šesť veľkolepých kongresov, aby sa jeho zozbierané skúsenosti mohli stať verejnými lekárskymi poznatkami. V Jeho živote to bolo obdobie obrovského, celosvetového uznania, obdobie najvzrušujúcejšieho úspechu.

Obr.9-a. Michal Guhr ako gymnazista.

Obr.9-b.-d. Dr. Michal Guhr

Jeho lekárske povinnosti mu nebránili v tom, aby sa venoval ďalekosiahlym aktivitám v oblasti cestovného ruchu, turistiky, horolezectva a lyžovania. Mal porozumenie a kamarátsky vzťah pre členov Budapeštianskeho univerzitného turistického spolku (BETE)*, ktorí ako nastupujúca mladá garda maďarských horolezcov mali v úmysle ako prví spoznávať skalný svet Vysokých Tatier. Dr. Guhr túto myšlienku vrelo prijal, s láskou sa o nich staral, bol im neúnavným a ochotným radcom a sprievodcom a poskytol im domov Tatranskej Polianke. V roku 1911 usporiadal v Tatranskej Polianke prvé medzinárodné lyžiarske preteky v Uhorsku, po ktorých odvtedy nasledovalo množstvo lyžiarskych pretekov a lyžiarskych kurzov, a následne dal postaviť aj skokanské mostíky. S jeho pomocou sa založil aj tento časopis (Turistaság és Alpinizmus)*, ktorého bol až do svojej smrti obetavý priateľ a spolupracovník. Podieľal sa na vydávaní ďalších našich publikácií, najmä Sprievodcu Vysokými Tatrami a bol samozrejme podporovateľom oficiálnych novín Karpathenvereinu „Turistik und Alpinismus“ vydávaných v Kežmarku. Viedol záchranné výpravy pri niekoľkých horolezeckých nehodách, na tento účel pokusne používal psov plemena Bernardín. Bol zakladateľom a prvým predsedom Tatranského dobrovoľného záchranného zboru (TÖMB)*, založeného v roku 1913. Samozrejme, aktívne sa zapájal do všetkých činností týkajúcich sa cestovného ruchu, stál pri založení Maďarského turistického zväzu a Maďarského lyžiarskeho zväzu. Na počesť jeho zásluh bol v roku 1918 v Starom Smokovci zvolený za spolupredsedu Maďarského turistického zväzu a zároveň Uhorského karpatského spolku, najstaršieho turistického spolku v Uhorsku. V roku 1920 sa stal predsedom Karpathenvereinu (Karpatského spolku – nástupcu Uhorského karpatského spolku na Slovensku)*. Sliezsky dom bol okrem iného postavený aj s jeho obetavosťou a finančným prispením. Keď to všetko v skratke vymenúvame, sotva dokážeme vykresliť celistvý obraz jeho činnosti, ktorá bola vykonávaná s najväčšou starostlivosťou, odbornosťou, obetavosťou a láskou.  

Turistický ruch vo Vysokých Tatrách bol náhle paralyzovaný jedným veľkým svetovým požiarom keď sa uprostred leta 1914 celé Tatry vyprázdnili za tri dni. Doktor Guhr si aj potom zachoval svoju úžasnú rozvahu a chladnú hlavu, V Tatranskej Polianke založil vojenskú nemocnicu, tiež skúšal nové liečebné postupy s dobrými výsledkami, potom s nekonečnou trpezlivosťou a zanietením organizoval vojenské lyžiarske kurzy.

Chladnokrvnosť si zachoval aj po prevrate (28. október 1918 vznik ČSR)*, keď začal ťažkú prácu rekonštrukcie Tatranskej Polianky s múdrym sebaovládaním a aj odvtedy bol až do smrti vedúcim dobrým duchom, ochranným anjelom Tatier, využívajúc svoju obrovskú autoritu.

Obr.9-e. Guhrov bernardín Bari.

Obr.9-f. Lyžiarsky výcvik na lúke v Tatranskej Polianke. Vľavo dre. Michal Guhr, vpravo Hermína Guhrová.

Obr.9.-g. V kaviarni. Vľavo Dr. Didi Reichart, Gyula Andor Hefty a Dr. Michal Guhr /archív Miki Lipták/

Obr.9-h. Preukaz Karpathenvereinu dr. Guhra.

Je veľmi dobre známe že mal heslo: „Der Felsen Welt mein Arbeitsfeld.“ Naposledy som sa s ním stretol vo februári tohto roku, na pohrebe Dezidera Reicharta, riaditeľa Starého Smokovca, kde ešte v plnej sile chvíľu niesol jeho rakvu. Kto by to bol vtedy povedal, že tak skoro príde rad aj na Neho. Teraz spolu na cintoríne odpočívajú v jednej zemi...

Jeho smrťou nastala v živote Tatier obrovská prázdnota a na jeho pohrebe stál zmätený zástup smútiacich: ako a kým ho nahradia? Ale aj keď nás opustil, zostali tu po ňom v pamäti Jeho duch a neutíchajúce zásluhy, a v srdciach tých, čo tu zostali, sa prebudil silný sľub, že tí, ktorí boli povolaní, by mali všetci držať pohromade a spolupracovať, plece pri pleci, aby vyplnili veľký prázdny priestor, udržali všetko, čo doteraz vytvoril, a pokračovali v duchu veľkého diela zosnulého, ktoré náhle zastavilo ...

23. augusta 1933 ho opustila jeho vznešená duša v nemocnici v Spišskej Sobote v dôsledku sepsi (otravi krvi)* vyvolanej infekciou, z ktorej sa liečil mesiace a opakovane podstúpil neúspešný lekársky zákrok. 26. augusta sme ho sprevádzali na jeho poslednej ceste. Od rána bol v Tatranskej Polianke uložený na katafalku vo vile Themis. Po ceremónii, ktorá sa tu začala, sa lúčil s veľkým mŕtvym Tatier jeho oddaný kolega Dr. Pavol Kunsch, potom bol prevezený do rodnej dediny Veľký Slavkov a pochovaný v evanjelickom kostole. Pred príbuznými v preplnenom kostole bola prítomná vznešená spoločnosť celého Spiša, zastúpené boli ministerstvá, niekoľko domácich a zahraničných združení, maďarská a nemecká tlač atď. Po modlitbe arcibiskupa Michala Faixa z Veľkého Slavkova predniesol popradský arcibiskup Imrich Varga rozsiahly spomienkový prejav v ktorom zdôraznil, že hlboká viera zosnulého mu dodávala silu na dosiahnutie veľkých cieľov, ktoré boli pred ním stanovené. Rozlúčkové prejavy vo viacerých jazykoch - čiastočne v maďarčine - trvali viac ako dve hodiny. Tridsaťšesť členov spišského evanjelického duchovenstva, ktorí sa zúčastnili na kňazských obradoch, mali tiež smútočné reči, po ktorých nasledovali okrem iných aj delegáti z ministerstiev a lekárskych združení. Dr. Mikuláš Szontagh v mene Združenia tatranských kúpeľov poukázal na veľké zásluhy zosnulého o rozkvet Tatier. Za Karpathenverein vyjadril smútok spolupredseda Dr. Karol Florián. S predsedom združenia sa rozlúčil jednoduchými, ale srdečnými slovami, a zdôraznil, že po prevrate nielen zachránil spolok pred rozpustením, ale vďačí mu aj dnes za jeho veľkú vážnosť a význam. V mene maďarskej pobočky Karpathenverein v Košiciach sa rozlúčil doktor Róbert Kreisz. Dr. Ján Vigyázó v mene Maďarského turistického zväzu, Maďarského lyžiarskeho zväzu a ďalších maďarských turistických a zahraničných organizácií tlmočil posledné pozdravy maďarských horolezcov, turistov a lyžiarov do Tatier z Bükku a Matry: „Stojíme tu hrdo a skalopevne, lebo je naším pevným presvedčením, že pochovávame iba tvoj pominuteľný popol, ale tvoja duša a tvoj duch tu žije medzi nami aj naďalej a sme skalopevne rozhodnutí pracovať ďalej v tvojom duchu za tvoje Tatry, za naše Tatry!...“

Učiteľ Milczewski zo Zakopaného odovzdal posledné pozdravy poľských turistov v poľštine. Dojemný prejav učiteľa Antala Vargu z Gerlachova bol sprevádzaný hlasitým vzlykotom. S podporou doktora Guhra bola v Gerlachove postavená ľudová škola, ktorá je z hľadiska vybavenia a vzhľadu jedinečná v celej krajine. Slávnosť ukončili príhovory delegátov zo škôl, farností a zahraniční hostia. Rakvu odviezli k hrobu kňazi vykonávajúci obrad, tatranskí lekári a riaditelia kúpeľov, ako aj zástupcovia Karpathenvereinu a zahraničných turistických združení a nakoniec tatranskí horskí vodcovia. Pri hrobe okrem iného dojímavo vystúpil generálny sekretár Karpathenverein Július Andor Hefty. „Prinášam pozdrav hôr, – povedal medzi inými – pozdrav horolezcov, lyžiarov, horských vodcov a všetkých tých, ktorí s tebou spolupracovali počas štyridsiatich rokov.“ Pokračoval takto: „Jeho smrťou vznikla taká prázdnota, ktorá sa môže zaplniť iba vtedy, ak budeme všetci súdržní a v plnom pochopení si zachováme a budeme ďalej zveľaďovať to, čo on vytvoril.“

Keď ho ukladali do drahej zeme, rakvu obklopili stovky kvetinových vencov, na ktorých boli farby mnohých národov, v neposlednom rade modro-žlté farby Uhorského karpatského spolku, Karpathenvereinu a jeho pobočiek. Osirelo, skromne, ale upokojujúco okrem iných aj zelený veniec Združenia maďarských horolezcov, zdobený stužkou maďarskej národnej farby s červenými a bielymi kvetmi ...

Vysoké Tatry, zahalené v pochmúrnych oblakoch, oplakávali svojho veľkého syna, a posledné lúče zapadajúceho slnka prelomili závoj smútku a mierne svetlo zasypalo tichý a napriek tomu veľavravný náhrobok veľkého zosnulého ...

Turistaság és Alpinizmus 1933, Reichart Géza

Dodatky k životopisu:

Pester Lloyd 20. decembra 1915 oznamoval, že Arcivojvoda Franz Salvator ocenil vojenské zdravotné služby za vynikajúce zásluhy radom cti Červeného kríža II. triedy s dekoráciou. Jedným z oceneným bol aj Dr. Michal Guhr.

Ťažkáhospodárska situácia Uhorska počas vojny nútila vládu žiadať od obyvateľstva pôžičky formou upisovania vojnových obligácií. V Pešťskej Maďarskej komerčnej banke v máji roku 1917 mal obligáciu na sumu 10 tis. korún aj Dr. Michal Guhr. Pravdepodobne po skončení vojny o tieto peniaze prišiel.

V nedeľu, 9. augusta 1925 od 11-tej hodiny sa v kaviarni v Starom Smokovci konala 53. výročná schôdza Karpathenvereinu, ktorú otvoril Dr. Michal Guhr svojou úvodnou vetou: „Der Felsen Welt mein Arbeitsfeld“ (Svet skál je mojím poľom pôsobnosti)* a výročná schôdza si ju zvolila za slogan Karpathenvereinu. Od tohto dňa sa tento slogan objavoval na úvodnej strane časopisu Turistik, Alpinismus, Wintersport čísla 1-3, roku 1925.

 

()* Poznámka autora

 

Dr. Mihály Guhr

Keď je telo zahalené v truhle, v podstate sa odokrýva duša a teda hrob vo Veľkom Slavkove sa stal miestom mierumilovnej vízie, kde sme začali konečne aj vidieť to, čo sme dovtedy iba tušili. Iba pri tomto hrobe vidíme to, že Dr. Michal Guhr bol skutočne jedinečnou, vínimočnou osobnosťou, a bol samotárom nie iba preto, že nebol ženatý, ale bol samotárom aj kvôli svojej vynikajúcej a jedinečnej duši. Horské štíty sú vždy samotármi, a to preto, že sú privysoké. A vynikajúce osobnosti, tie osobitné, obrovské individuality, sú tiež štíty, výšiny. Iba pri tomto hrobe skutočne vidíme, kým bol Dr. Michal Guhr. Iba teraz vidíme, že po ňom zostala prázdnota v rôznych vrstvách spoločnosti, ktorú môže zaplniť iba zopár ľudí. Iba teraz vidíme, že smrťou Dr. Michala Guhra zasiahla celý kultúrny svet nenahraditeľná strata. Stratu má lekárska veda, ktorá nosí smútok za najvýznamnejším vedcom; stratu má trpiace ľudstvo, ktoré nosí smútok za zázračným a šťastlivým liečiteľom a lekárom ľudských chorôb a neduhov; stratu má láska ničiaca núdzu a biedu, lebo On chcel a vedel dávať aj dával; stratu má najmä jeho cirkevná obec, pre ktorú staval kostoly a školy, ale stratu má aj veľa tých svetských kultúrnych a sociálnych inštitúcií, ktorým bol zakladateľom, predsedom, vedúcim, zriaďovateľom a predovšetkým prvým a neúnavným pracovníkom.

Nenahraditeľnú stratu však pociťuje predovšetkým náš spolok Karpathenverein, lebo s Dr. Michalom Guhrom stratil svoju dušu. Osobnosť a život Dr. Michala Guhra bola tým oživujúcim a tlejúcim plameňom, z ktorého vždy sálala živá a úrodná sila pre krásnu činnosť spolku Karpathenverein. Lebo sú také ľudské životy, pri pominutí ktorých nezostáva v ľudskej spoločnosti prázdnota, sú životy, ktorých pominutie neznamená stratu pre celé ľudstvo alebo pre jeho jednotlivé skupiny, lebo pri ich pominutí vidí človek uplatnenie zákona prírody, že kto sa raz narodil, musí raz aj zomrieť. Ba sú aj životy, ktoré sú pre ľudskú spoločnosť záťažou a ktoré nielenže neprinášajú ľudstvu úžitok, ale sú podobné dymiacim knôtom, ktoré zaplnia svoje okolie dusivým dymom a neznesiteľným pachom. Ale sú aj drahocenné, sladké a obetavé životy, ktoré žiaria, ligocú a svietia ako vonné sviečky v kandelábri, pri svetle ktorých mnohí vidia, mnohí sa učia, mnohí kráčajú a mnohí napredujú. Sú životy, ktoré nás hrejú, podporujú, utrú nám slzy a podávajú biede chlieb; sú životy, ktoré vytrhnú burinu a zlobu, ktoré šliapu po malichernosti a pudovosti, ktoré drvia skaly po ceste vedúcej k výšinám, odstraňujú prekážky z cesty za ideami, životy, ktoré sa žijú pre ideály a realizujú také idey, ktoré sa často zdajú byť neuskutočniteľnými. Sú životy, ktoré dokážu vniesť skutočný život aj do neživých skalísk a nehybných brál, dokážu do nich vniesť svoju dušu, od ktorej sa títo kamenní obri zobúdzajú, skrášlia, spriatelia sa a stanú sa príťažlivými a sympatickými a primknú človeka bližšie k najväčšiemu ideálu: k Stvoriteľovi, k Bohu. Sú životy, ktoré sú milovníkmi prírody, v dušiach ktorých skala, skromný kvietok v údolí, plesnivec, žblnkotajúci potok a spievajúci vtáčik sa stávajú skutočnými hudobnými nástrojmi, na ktorých sa zahrá najkrajší žalm Stvoriteľovi, v ozvene ktorej počujú najsladšie slová Tvorcu a priťahujú tisíce ľudí do jemného lona prírody, aby si ich vypočuli aj oni, porozumeli im a kochali sa božskými sladkými slovami.

Takým životom, takou dušou boli život a duša Dr. Michala Guhra, čo sa týka turistov a milovníkov prírody. On bral idey nie ako mŕtve myšlienky, ale videl v nich živé mocnosti, ktoré musia zvíťaziť! Nemal rád malichernosť, ale mieril k výšinám ako orol skalný a hľadal veľké perspektívy ako veľhory. A zhaslo práve svetlo tohto života smrťou Dr. Michala Guhra, nad jeho životom sa uzatvoril tichý hrob vo Veľkom Slavkove dňa 26. augusta tohto roku.        

Pri tomto hrobe sa máme na chvíľu zastaviť a spomínať si na tvorivého ducha Michala Guhra. Na tento hrob má každý člen nášho odboru položiť vždyzelené kvety vďaky, piety, úcty a spomienok. V mene nášho odboru sme vykonali pietny akt, symboly spomienok sme položili na hrob a vzdali tým posledný hold, vrátili sme sa odtiaľ s pocitom, že sme stratili všetko a nevieme, ako pokračovať v práci. Hoci jeho pamiatku si zachováme práve vtedy, keď ho budeme nasledovať v jeho diele a tvorbe, lebo jeho pamiatku nemôžeme zvečniť ani slávnosťami, lebo tie uplynú, ani kameňom, lebo kameň sa rozpadne, ale iba charita a láska bdejúca nad hrobom je to, čo nepominie, lebo je večná.

Nech je teda požehnaná jeho pamiatka, nech jeho veľký duch svieti aj naďalej, aby sme videli tie chodníky, ktoré On vyšliapal.

Msgr. Michal Palyó, kanonik, pápežský komorník

predseda košického odboru Karpathenvereinu

Turistik, Alpinismus, Wintersport 1933

Vytlačiť