Reichartovci

Prelom storočí znamenal pre Starý Smokovec začiatok vzostupu na ceste k moderným kúpeľom. Táto cesta je neoddeliteľne spätá s menom Dezidera Reicharta, ktorý kúpele v Starom Smokovci viedol celých 30 rokov a okrem toho bol zdrojom cenných podnetov aj pre ostatné kúpeľné miesta. Pevnou oporou mu bola manželka Viktória. Svoju stopu v Tatrách zanechali aj ich deti, syn Dezider a dcéra Margitka. Dnes túto rodinu pripomína už len Tatranský domov v Tatranskej Polianke, kde dlhé roky bývali a náhrobný kameň na cintoríne vo Veľkom Slavkove. A postupne sa na nich zabúda. Nezaslúžia si to.

Obr1. Dezider Reichart /archív ŠL TANAP/

Jedna vetva rodiny Reichart, pôvodom rytieri von Scharrenhausen, šľachta pochádzajúca z 13. storočia, ruiny hradu sa nachádzajú v Bavorsku, sa v 19. storočí dostala aj do Uhorska. Otec Dezidera Reicharta, Emil Reichart (1840-1909), bol generálnym riaditeľom Rakúskej poisťovacej spoločnosti Dunaj v Pešti. Bol častým návštevníkom Tatranských Mlynčekov /Tátraháza/. V roku 1891 spolu s Dr. Gedeonom Petzom, univerzitným profesorom, vystúpil na Slavkovský štít. Dezider sa narodil v roku 1871 ako najstarší zo siedmich súrodencov, študoval na obchodnej akadémii a do života dospelých vstúpil už ako 16-ročný, najprv v službách u svojho strýka Geittnera vo firme Geithner a Rausch, neskôr u svojho druhého strýka Edmunda Moireta v centrále Harmaneckej papierne. Nezvyčajne schopný, rečiznalý, sčítaný a hudobne nadaný mladý muž si veľmi rýchlo osvojil aj zručnosti obchodníka a už ako 22-ročný sa stal zástupcom riaditeľa Kammermeyerových vínnych pivníc, ako 24-ročný bol riaditeľom pradiarne konope a ľanu „Michels" v Báčskej Palanke /Ó-Palánka/, (mesto na brehu Dunaja v Srbsku, na hranici s Chorvátskom)*. Tu si už mohol založiť aj rodinu. Do svojho domu si ako nevestu priviedol Viktóriu Rosenbergovú. Sobáš mali v apríli 1898 v Budapešti. V Báčskej Palanke sa im narodilo 23. februára 1899 aj ich prvé dieťa, syn Dezider Emil Viktor (1899-1945). Veľmi náročná práca a prašné prostredie vo fabrike nalomili zdravie mladého riaditeľa, a tak ho v roku 1898 poslali na liečenie do Davosu.


Tu sa Reichart zoznámil s vysokohorským kúpeľníctvom, zimnými športami a turizmom. Jemu vlastným dôvtipným a pozorným spôsobom sa zaujímal o všetky podrobnosti svojho uzdravovania, klimatického liečenia a turizmu, sám vyskúšal všetky zimné športy a keď mu ani rok strávený v kúpeľoch nepriniesol celkové uzdravenie, odstúpil zo svojej pozície riaditeľa v Báčskej Palanke a odišiel do Tatier, ktoré poznal od svojej mladosti. Veď v neďalekých Mlynčekoch spoznal svoju manželku a stále tu rád pobýval. Jeseň trávil v Ľubovnianskych kúpeľoch, na zimu odišiel do Nového Smokovca, kde mu vdova po Dr. Szontaghovi ochotne poskytla ubytovanie, stravu a liečenie podľa jeho vlastných predstáv. Keďže jej počas pobytu veľmi rád pomáhal s riaditeľskou agendou, pani Szontaghová využila nedávne Reichartove skúsenosti z Davosu aj pre svoje kúpele.


V tom čase sa Reichartov osud pevne zviazal s Tatrami. Začiatkom roku 1901 utrpel správca Starého Smokovca, strýko Július /Gyula/ Gabos (1838-1901), na poľovačke smrteľné zranenie a Spišská úverová banka vypísala konkurz na jeho miesto. Zo 42 uchádzačov vybrali Reicharta. Keď sa prišiel predstaviť do Spišskej úverovej banky v Levoči, predseda predstavenstva a zároveň posledný spišský gróf Breuer ponúkol tomuto schopnému, reprezentatívnemu a distingvovanému mladému mužovi aj pozíciu riaditeľa banky. Reichart to ale odmietol. V Starom Smokovci nakoniec neprebral miesto správcu, ale riaditeľa, a síce s celoročným pôsobením. Dovtedy bol Smokovec otvorený len v lete. A už 4. augusta 1901 je ako člen prítomný na 28. zasadnutí Valného zhromaždenia Uhorského karpatského spolku.


Tento veľmi skúsený a schopný nový riaditeľ skoro spoznal, v čom je problém všetkých tatranských kúpeľov. Sezóna trvala len dva mesiace, počas ktorých sa muselo zarobiť na celú réžiu. Z tohto dôvodu bol pobyt v Tatrách veľmi drahý, dovoliť si ho mohli len dobre situovaný hostia. Z tohto dôvodu bolo potrebné predĺžiť sezónu a predovšetkým podporiť zimnú dovolenku a zimné športy, ktoré sa začínali tešiť veľkej obľube. Presne o to sa už celé desaťročia pokúšal aj Dr. Szontagh, avšak nie všetky jeho budovy na to boli vhodné, pretože boli prevažne stavané na letnú prevádzku. Priestranné izby pohltili v zime priveľa paliva, chodby a schodiská sa nedali vykurovať – aj kvôli tomu sa pobyty v zimnom období dali len ťažko presadiť. Okrem toho bola zima bez športu príliš dlhá a nudná. K zimným športom však neodmysliteľne patria pohodlné priestory na oddych a relax. Reichart využil svoje skúsenosti z pobytu v Davose a tiež skúsenosti miestnych lekárov, Dr. Szontagha a Dr. Guhra, a počas osamelých jesenných, zimných a jarných mesiacov rokov 1901 a 1902 sa pustil do plánov na stavbu nového Grandhotela. Mal šťastie, že jeho lekárom v Starom Smokovci bol skúsený a uznávaný Dr. Ladislav Jármay (1850-1932), ktorý jeho plánom rozumel a v rámci svojich možností ich aj podporoval. Celý rok venoval Jármay propagande Starého Smokovca v Budapešti, nakoniec sa mu pre rok 1903 podarilo zorganizovať študijnú cestu Budapeštianskeho lekárskeho spolku do Tatier, ktorú viedol docent Dr. Gejza /Géza/ Hainiss.


Starý Smokovec v tých časoch mohol hosťom ponúknuť ubytovanie v 400 izbách so 600 posteľami v 19-tich budovách. Na využitie aj cez zimnú sezónu vyhovoval vtedy len Csákyho dom, poschodová murovaná budova, bez elektriny a vodovodu. V lete 1902 už v ňom inštalovali elektrické osvetlenie, tečúcu vodu a sociálne zariadenia. V tom istom roku prebral vedenie banky po svojom nebohom otcovi Gustáv Hoepfner ml. (1872-1932). Inšpiráciu pre návrh nového hotela čerpal Reichart v Davose, aby presvedčil konzervatívne vedenie Spišskej úverovej banky. Banka poverila vypracovaním projektu architekta Quida Hoepfnera(1868-1945), staršieho brata riaditeľa banky, Gustáva Hoepfnera. A tak myšlienku na reprezentatívny Grandhotel začala realizovať táto trojica mladých, vzdelaných a ambicióznych mužov.


Reichart pripravoval miesto pre nový hotel, odstránil budovu Poľovnícky roh /Vadászkürt/, premiestnil vilu Röser (teraz Ilona)*, začal pracovať na kúpeľnej promenáde nad hotelom. Práce na výstavbe hotela začali na jeseň roku 1903, pracovalo na ňom 300 robotníkov. Hotel otvorili v júni 1904. Vo svojej dobe to bola jedinečná budova, ktorá nemala obdobu v monarchii. Nový Grand Hotel, majstrovské dielo podľa vtedy módneho vzoru luxusných prímorských a alpských hotelov, bol zariadený aj na ubytovanie kniežacích hostí. Jeho veľké apartmány, nádherné jedálne, salóniky a vynikajúca kuchyňa na seba nenechali dlho čakať. Aristokratická spoločnosť v Uhorsku prejavila okamžite záujem o služby nového hotela a Reichart mohol realizovať ďalšie plány.



Obr2-a. Vľavo hotel Poľovnícky roh, ktorý musel ustúpiť výstavbe Grandhotela.
Obr2-b. Grandhotel v podobe z roku 1904.
Obr2-c-d-e. Hoteloví hostia na terase Grandhotela.

Aby mohol naplno rozvinúť myšlienku zimných športov počas celej zimnej sezóny, čoskoro Reichart zaobstaral sane z Rakúska a Krkonoš, boby a tobogány (kanadské sane s plochým dnom)* z Davosu a St. Moritzu, stolkjaere a lyže z Nórska spolu s učiteľom lyžovania Smissom Hansenom. A ten, aby predviedol možnosti lyžovania, vystúpil v jeden slnečný zimný deň na vrchol Slavkovského štítu, čím vzbudil veľký rozruch nielen v Tatrách ale v celom Uhorsku. Veľká plocha nad promenádou sa v zime využívala ako klzisko a v lete ako tenisové kurty. V marci 1905 Dezider Reichart patril medzi zakladajúcich členov Starosmokoveckého klubu zimných športov /Tátrafüredi Téli Sport-Club/. Cieľom klubu bolo pestovať a propagovať zimné športy, ako boli najmä cürling, hokej, sánkovanie, boby a lyžovanie



Obr3-a. Úprava zasnežených ciest valcovaním pre zimné športy.
Obr3-b. Stolkjaere.
Obr3-c. Päťmiestny bob s volantom.
Obr3-d. Päťmiestny bob s lankovým ovládaním v Tatranskej Lomnici.

Bol to Dezider Reichart, kto v novinách objavil inžiniera z Drážďan, ktorý prevádzkoval „elektrický autobus bez koľají" a pre svoju myšlienku takejto dopravy v Tatrách získal dvoch popradských podnikateľov, Vincenta Matejku a Wiliama Kriegera (1842-1920). Dnes by sme nazvali Dezidera Reicharta ako „vizionára". On pochopil, že spolu s výstavbou Grandhotela musí zabezpečiť aj dopravu z Popradu do Starého Smokovca, poplatnú tej dobe. Vzdialenosť to bola len 14 km, ale predstava, že aristokracia bude musieť presadať z rýchlika I. triedy do kočov aby sa mohli dostať do prvotriedneho hotela, bola pre Reicharta asi neprijateľná. Bol to zase aj jeho nápad, začať už od mája roku 1904, teda ešte počas realizácie záverečných prác na výstavbe Grandhotela, uverejňovať pravidelné reklamy v najčítanejších periodikách monarchie. V uhorskom týždenníku Vasárnapi Ujság, v denníku Budapesti Hírlap, či dokonca aj v prestížnom rakúskom aristokratickom týždenníku Wiener Salonblatt.



Obr4-a. Reklama vo Vasárnapi Ujság
Obr4-b. Reklama v Budapesti Hírlap.
Obr4-c. Reklama vo Wiener Salonblatt.
Obr4-d. „Elektrický autobus" v Starom Smokovci.

Okrem oznamu o plánovanom otvorení hotela bola uvedená aj informácia o začatí prevádzky elektrického dopravného prostriedku. Prevádzka „elektrického autobusu" bola realizovaná len v priebehu rokov 1904 až 1906 a aj to len počas krátkej letnej sezóny. Teda počas zimných sezón, pre ktoré Reichart postavil Grandhotel, ostala doprava z Popradu do Starého Smokovca znova na konských záprahoch. A bol to znova Reichart, ktorý aj počas tohto krátkeho obdobia prevádzky pochopil, že nový dopravný prostriedok si cestujúci obľúbili, a preto presvedčil Matejku a Kriegera na založenie novej akciovej spoločnosti pre výstavbu elektrifikovanej železnice aj napriek tomu, že v tomto období žiadna adhézna železnica nedokázala prekonať taký veľký sklon ako bol na trase Poprad a Starý Smokovec. A aby dokončil svoju víziu, presadil Reichart aj výstavbu pozemnej lanovej dráhy na Hrebienok, ktorá bola vyvrcholením jeho snahy o najmodernejšie a najatraktívnejšie využitie okolia Starého Smokovca pre zimné športy. Spočiatku len on a Gustáv Hoepfner verili v úspech a rentabilitu tohto projektu. Na začiatok predpokladali, že pre úspešnú prevádzku lanovky budú potrebovať previesť ročne 10 tisíc cestujúcich, pričom väčšina ostatných zainteresovaných predpovedala, že to bude sotva 2 tisíc. V prvom roku prevádzky lanovky sa ňou previezlo 25 tisíc cestujúcich, a to bol nevídaný úspech. Z lanovky sa tak stal najvýnosnejší podnik Tatranských elektrických železníc so zárukou stabilného zdroja peňazí aj pre horšie roky.



Obr5-a-b-c. Konečná stanica elektrickej železnice v Starom Smokovci v roku 1908.
Obr5-d. Pozostatok pôvodnej stanice niekedy po roku 1911.


Obr6-a-b. Vozy pozemnej lanovej dráhy na Hrebienok.
Obr6-c. Vrcholová stanica lanovky a kiosk na Hrebienku.
Obr6-d. Údolná stanica lanovky v Starom Smokovci.

V zime roku 1908 utrpel Dezider Reichart pri pretekoch bobov na ceste zo Starého Smokovca do Novej Lesnej vážny úraz, ktorý mu spôsobil dlhodobú práceneschopnosť. Celé leto ako aj zimu na prelome rokov 1908-09 strávil opäť v Davose na liečení. Do Smokovca sa vrátil až v lete 1909.


V roku 1911 Reichart kúpil pozemok medzi Novým Smokovcom a Tatranskou Poliankou, na ktorom plánoval postaviť penzión. Lenže staviteľom a majiteľom nového objektu hotelového typu bola spoločnosť Tátra Otthon z Budapešti, ktorú založili významní budapeštiansky bankoví riaditelia 6. februára 1912 ako hotelovú spoločnosť bankových manažérov, akciovú spoločnosť. Základný kapitál spoločnosti predstavoval 150 tis. korún. Zakladajúcimi členmi boli Leó Lánczy, Henrik Fellner, bývalý riaditeľ Obchodnej banky, Dr. Aurél Dobay, generálny riaditeľ Centrálnej obchodnej a priemyselnej banky, Miksa Madarassy-Beck a mnoho ďalších excelencií vo finančnom svete Uhorska. Táto spoločnosť po splatení základného kapitálu začala s výstavbou nového hotela v Tatranskej Polianke. V hoteli mal mať každý hlavný akcionár vlastný samostatný malý apartmán. Hotel bol pomenovaný podľa spoločnosti, Tátra Otthon – Tatranský domov (ako hotel je uvádzaný v článku, z ktorého som čerpal, nakoniec bol prevádzkovaný ako penzión)*. V predstavenstve spoločnosti boli: Ján /János/ N. Reichart predseda, Dr. Eugen /Jenö/ Zsigmondy podpredseda, Dr. Ladislav Jármay, Ferencz Reischl, Samuel Stern, Dr. Aladár Szelényi. Jedným z členov dozornej rady bol Teodor Kertész (1834-1921). Administratívu mala na starosti manželka Dezidera Reicharta. Ján N. Reichart bol bratom Emila Reicharta (1840-1909). Začiatkom roka 1913 už bol nový penzión v prevádzke, určený hlavne pre rodiny a mladé dievčatá, ktoré tam mohli stráviť pobyt aj bez doprovodu, nakoľko vzornú opateru im poskytovala jeho riaditeľka, pani Viktória Reichartová.


Vojnové roky 1914 až 1918 strávil Dezider Reichart ako správca kúpeľov Starý Smokovec. V poslednom roku vojny, 20. júla 1918, sa uskutočnilo ustanovujúce zhromaždenie Zväzu tatranských kúpeľov /A Magas Tátra Fürdőinek Szövetsége/. Cieľom zväzu bolo nadviazať spoluprácu medzi kúpeľnými strediskami vo Vysokých Tatrách a v ich okolí, zastupovať ich záujmy, zvýšiť turistický ruch a prosperitu tatranského regiónu. Zväz chcel presadiť rozvoj tatranských osád s dôrazom na zlepšenie železničnej dopravy vo verejnom záujme, spravodlivé dopravné tarify, čo najdlhšie oslobodenie od daní pre novopostavené stavby, stály hasičský zbor a pod. Na ustanovujúcom zhromaždení boli zastúpené všetky kúpeľné strediská. Po prijatí stanov bol gróf Alexander /Sándor/ Teleki (1861-1919) jednomyseľne zvolený za patróna zväzu. Do jeho výboru boli zvolený, za predsedu Dezider Reichart, za podpredsedu Dr. Michal Guhr (1873-1933), tajomníkom Ľudovít H. Vágh.


Jeho odborné kvality boli dôvodom, že po skončení vojny a po štátoprávnych zmenách, ostal naďalej vo funkcii riaditeľa kúpeľov. V tejto funkcii sa v marci 1923 zúčastnil porady v Bratislave na Čsl. cudzineckom úrade pre Slovensko, ktorý bol podriadený Slovenskému oddeleniu Ministerstva obchodu, priemyslu a živnosti. Za ministerstvo boli prítomní Dr. Burda, vedúci oddelenia, a Dr. Jelínek, ministerský radca. Karpatský spolok /Karpathenverein/, ako zástupcu Zväzu tatranských kúpeľov okrem Reicharta na porade zastupovali Dr. Michal Guhr a Dr. Mikuláš Szontagh (1882-1963). Na porade boli prítomní ešte zástupcovia kúpeľov z Piešťan, Trenčianskych Teplíc, Turčianskych Teplíc a Rajca. Na porade chýbal pre chorobu Ľudovít Winter z Piešťan. Porada trvala od 10-tej do 16-tej hodiny a zaoberala sa problémami jednotlivých kúpeľov a ich liečebnými metódami. Závery porady boli zhrnuté v memorande Spolku tatranských kúpeľov, ktoré predniesol predseda zväzu, Dezider Reichart, riaditeľ kúpeľov Starý Smokovec.


V apríly 1926 sa v Tatra-Sanatóriu v Starom Smokovci konala oslava na počesť 25-ročného pôsobenia Dezidera Reicharta vo funkcii riaditeľa kúpeľov. Oslavu zorganizovala Spišská úverová banka. Na oslave sa zúčastnilo predsedníctvo banky na čele s jej riaditeľom Wielandom, rodina Dezidera Reicharta, všetci lekári kúpeľov a početní Reichartovi priatelia. Gustáv Hoepfner vo svojom príhovore ocenil nadčasové zásluhy oslávenca. Ako výraz vďaky oslávencovi podarovali umelecký portrét od mníchovského maliara Stohandela.

Po 30-tich rokoch pôsobenia ako riaditeľ kúpeľov, odišiel v roku 1932 do dôchodku. Pri tejto príležitosti bol zvolený za čestného člena Zväzu tatranských kúpeľov a sanatórií. Menovanie mu osobne odovzdali Dr. Mikuláš Sztontagh ako prezident zväzu, Albert Hunfalvi a Dr. Michal Guhr. Deziderov brat, Gejza Reichart (1880-1964), šéfredaktor časopisu Turistaság és Alpinizmus, v čísle 10 v roku 1932 vo svojom článku pri príležitosti jeho odchodu do dôchodku znova zdôraznil Deziderovu zásluhu na rozvoji Starého Smokovca, jeho podiel na výstavbe Grandhotela, elektrifikácie osady, na zavedení prevádzky trolejbusu, tatranskej elektrickej železnice, pozemnej lanovky na Hrebienok ako aj rozvoju zimných športov.

Obr7-a. Tatranský domov.
Obr7-b. Gejza Reichart.
Obr7-c. Okolie Tatranského domova po ničivej víchrici z 18. novembra 1915. Fotografovala Mauer Irén, dlhoročná blízka spolupracovníčka Dr. Michala Guhra v Tatranskej Polianke.
Obr7-d. Didiho karikatúra od Ing. J. Bethlenfalvyho

Dezider Reichart zomiera v pondelok, 6. februára roku 1933 o ôsmej hodine ráno v 62. roku svojho plodného života po ťažkej chorobe. Pohreb sa konal na cintoríne vo Veľkom Slavkove v stredu, 8. februára o pol štvrtej popoludní. Smútočný obrad celebroval Karol Hudács, dekan - farár z Veľkého Slavkova, za účasti početného smútočného zhromaždenia z celého Spiša. Ceremónia na nádvorí starého kostola vo Veľkom Slavkove lemovanom šindľovými domami poskytla obraz skutočného horského pohrebu, ktorého atmosféru umocňovali aj smútočné piesne zboru z Veľkého Slavkova. Po smútočnom obrade bol zosnulý odprevadený na cintorín nad obcou smerom na Tatry, pričom rakvu niesli miestni priatelia zosnulého, ktorých viedol Dr. Michal Guhr, hlavný lekár v Tatranskej Polianke. Pri hrobe sa rozlúčil v mene banky a zamestnancov kúpeľov najskôr Arthur Polnisch, riaditeľ Spišskej úverovej banky, a potom Dr. Mikuláš Szontagh v mene Zväzu tatranských kúpeľov a sanatórií, ktorý ocenil nezmazateľné zásluhy zosnulého ako jedného zo zakladateľov zväzu. Nakoniec sa zo zosnulým v mene Karpathenvereinu rozlúčil Dr. Michal Guhr.


Ešte v roku jeho úmrtia, mu Karpathenverein umiestnil pamätnú tabuľu na južnom priečelí Grandhotela. Slávnostné odhalenie sa uskutočnilo v nedeľu, 6. augusta 1933 o deviatej hodine. Za nádherného počasia sa slávnosti zúčastnilo početné a významné publikum. Ceremoniál otvoril spolupredseda spolku, Dr. Karol Florián, ktorý privítal rodinu zosnulého, zástupcov kúpeľov a všetkých hostí a niekoľkými trefnými slovami popísal Dezidera Reicharta. Hlavnú reč mal Dr. Mikuláš Szontagh, ktorý opísal životné osudy Dezidera Reicharta, jeho pôsobenie ako kúpeľného špecialistu v Starom Smokovci, jeho obrovské zásluhy pre zavedenie zimných športov vo Vysokých Tatrách a rozvoja samotného Starého Smokovca, výstavby elektrickej železnice a pozemnej lanovky na Hrebienok. Potom ho opísal ako človeka, ktorý neustále presadzoval kolegiálnu spoluprácu, ktorej vyvrcholením bolo založenie Zväzu tatranských kúpeľov v roku 1918. Potom odhalil pamätnú tabuľu osadenú v stene vľavo od vchodu do hotela, a na ktorej bol nápis v slovenčine, nemčine a maďarčine:
1901 – 1931. Desiderius Reichart, narodený 24. januára 1871, zomrel 6. februára 1933, 30 rokov bol priekopníkom v oblasti cestovného ruchu, zimných športov a rozvoja tohto miesta vo Vysokých Tatrách
Potom riaditeľ Artur Polish prevzal pamätnú tabuľu v mene kúpeľov Starý Smokovec a jeho majiteľky, Levočskej Kreditnej Banky, a spomenul si na nádherný triumvirát, ktorého spolupráca bola dôvodom výstavby Grandhotel a pomohla tak rozkvetu zimných športov a zavedeniu celoročnej sezóny vo Vysokých Tatrách: Gustav Hoepfner, Desider Reichart a architekt Quido Hoepfner, ktorý bol na slávnosti osobne prítomný. Poďakoval Karpathenvereinu za česť, ktorú prejavil Deziderovi Reichartovi prostredníctvom tejto pamätnej tabule a prevzal ju do opatrovania.


Po prevzatí funkcie riaditeľa kúpeľov Starý Smokovec začiatkom roka 1901 do svojich plánov určite zasvätil aj svoju manželku, Viktóriu. A ona zase určite podporovala jeho snahy. Pretože už od roku 1903 je Viktória Reichartová členkou Uhorského karpatského spolku. V roku 1907 je dokonca uvedená vo výsledkovej listine sánkarských pretekov na tobogánoch, ktoré v Starom Smokovci usporiadal Starosmokovecký klub zimných športov, Viktória sa umiestnila na 2. mieste. Ale po krátkej dobe sa pani Viktória sťahuje do hlavného mesta Uhorska. Pretože v roku 1909 otvorila a prevádzkovala v Budapešti Penzión Reichart na ulici Szobi č.4, blízko západnej budapeštianskej stanice železnice /nyugati pályaudvar/. Penzión poskytoval výhodnejšie ceny ako drahé a luxusné hotely, pričom však krásne veľké izby boli zariadené s potrebným komfortom. Okrem toho poskytoval aj plnú penziu a výbornú kuchyňu. Pani Viktoria spojila svoj pobyt v Budapešti so starostlivosťou o svoje školopovinné deti. V školskom roku 1911-12 je totiž Margitka Reichartová vedená ako súkromná žiačka I. triedy na Dievčenskej škole Veres Pálné v Budapešti, s výborným prospechom. (Takisto sa mi zatiaľ nepodarilo z dostupných zdrojov zistiť, kedy a kde sa Margitka narodila)*. Pani Viktória určite nebola v Budapešti odkázaná sama na seba. Jej manžel tam mal početné príbuzenstvo. Svoj pobyt v hlavnom meste ukončila 14. júna 1912, kedy vyšiel v úradnom vestníku oznam, že Viktória Reichartová ukončila svoje podnikanie v Budapešti. To zase určite malo súvis so vznikom akciovej spoločnosti Tátra Otthon, pretože od roku 1916 je Viktória Reichartová menovaná ako administratívna riaditeľka tejto spoločnosti. Po svojom návrate do Tatier sa venovala riadeniu novovybudovaného penziónu Tatranský domov v Tatranskej Polianke, kde rodina bývala, a výchove svojich detí. Malý Dezider v tom čase už navštevoval Štátnu základnú školu v Levoči. V roku 1912 nastúpil do IV. Triedy. (Predpokladám, že nižšie triedy absolvoval v Budapešti, keď tam bol spolu so svojou matkou)*. Školský rok 1912-13 ukončil s výborným prospechom (čisté jedničky)* , za čo obdržal od školy odmenu v podobe knihy od Jánosa Aranyho, Toldi. Počas nasledujúcich školských rokov mal trochu problémy s jazykmi, nemčinou a francúzštinou, chémiou, kreslením a napodiv aj telocvikom. Z týchto predmetov mával dvojky. Ale maturitnú triedu ukončil opäť s výborným prospechom, všetkých 14 známok boli jedničky. Jeho maturitná skúška bola ohodnotená s „pozoruhodným výsledkom". Margitka počas tohto obdobia sa už začína venovať športu. Starosmokovecký klub zimných športov zorganizoval 30. januára 1914 tzv. „Zábavné preteky", na ktorých bolo prihlásených až 50 súťažiacich. V slalome na saniach v kategórií detí súťažila aj Margitka a skončila na treťom mieste. Margitka už od mladého veku zrástla s vysokohorským prostredím a citlivo vnímala všetky negatívne dopady na tatranskú prírodu. V decembrovom vydaní roku 1916 časopisu Turisták Lapja jej vyšiel krátky článok, ako spomienka na neblahú udalosť spred roka, na strašné účinky víchrice z 18. novembra roku 1915, ktorá sa prehnala Tatrami. Fotografiu k tomuto článku, na ktorej je zničený les pod Slavkovským štítom prevzala od svojho brata. Svoju prvú spoločnú vysokohorskú túru vykonali Margitka spolu s bratom 31. augusta 1917. Jej trasa viedla zo Štrbského plesa cez Kriváň na Tri studničky. Prvé zdokumentované lyžiarske preteky, na ktorých sa zúčastnila Margitka spolu s Deziderom, sa konali 3. februára 1918 vo Veľkej Studenej doline v rámci celoštátnych lyžiarskych pretekov vo Vysokých Tatrách, ktoré organizovala Maďarská lyžiarska asociácia. Dezider Reichart mladší, familiárne nazývaný Didi, na pretekoch reprezentoval Budapeštiansky univerzitný turistický spolok /Budapesti Egyetemi Turista Egyesület BETE/. Margitka bola členkou BETE od roku 1920. Didi už v tom čase prispieval svojimi článkami a fotografiami do časopisov Turisták Lapja a Turistaság és Alpinizmus, neskoršie do Turistik und Alpinismus a Turistik, Alpinismus, Wintersport. Intenzívne sa venoval aj turistike, tenisu, horolezectvu, propagácii lyžovania a pomáhal pri záchranných prácach v Tatrách. Pri horolezeckých výstupoch mu najčastejšími spolulezcami boli: Gyula Komarnicki (1885-1975), Alfréd Grosz (1885-1973), Gyula Andor Hefty (1888-1957), Gertrúda Kalivodová (1899-1985).


Didi spolu s Margitkou 19. augusta 1920 hľadali stopy po nezvestnom Imre Teschlerovi (1896-1919) vo Velickej doline v okolí Litvorovej veže. Prešli až do Kačacej doliny ale žiadne stopy po nezvestnom nenašli. Spolok BETE Didi reprezentoval v januári 1923 na Majstrovstvách Maďarska v lyžovaní v Dolnej Hute /Gállya-tetö/ v pohorí Mátra. Štúdium medicíny úspešne ukončil 19. mája 1923, kedy bol promovaný za doktora medicíny na Lekárskej univerzite Pétera Pázmána. V januári 1925 v Starom Smokovci na medzinárodných pretekoch, ktoré organizoval Košický športový klub /Kassai sport club - KSC/, Margitka reprezentovala Karpathenverein v behu na lyžiach na 5 km, v pretekoch v sánkovaní v kategórii žien prvé miesto získala Jenny Angyalossy (1895-1928). Dvanásteho septembra 1926 v Starom Smokovci tenisový turnaj organizoval KSC, Margitka súťažila v dvojhre žien, Didi pomáhal s organizáciou turnaja Vojtechovi Feketemu /Fekete Béla Zsigmond(1887-?)/, predsedovi KSC. V rámci týždňa zimných športov ktoré organizoval KSC sa 5 a 6 januára 1927 konali v Tatrách lyžiarske preteky, kde v kategórii žien súťažila Margitka spolu s Annou Eleödovou /Eleöd Anikó/ (1908-2003) z Kremnice (všestranná športovkyňa, v roku 1948 reprezentovala Maďarsko na ZOH v St. Moritzi)*. Okrem zimných športov sa Margitka venovala aj tenisu. Koncom júna 1927 sa v Starom Smokovci konal pravidelný tenisový turnaj organizovaný Karpathenvereinom. Margitka Reichartová sa umiestnila na 3. mieste v kategórii dvojhry žien. V mužskej štvorhre obsadil pár Reichart-Móry tiež 3.miesto. Reichartovci boli častými partnermi pána Jána Móryho (majiteľa Nového Štrbského Plesa)*, Didi vo štvorhre mužov a Margitka v zmiešanej štvorhre.


V auguste 1927 sa konal Starom Smokovci pravidelný Deň Karpathenvereinu /Karpathenvereinstag/. Dr. Michal Guhr otvoril výročné zasadnutie, hlavnú správu o činnosti predniesol profesor Július Andreas Hefty /Gyula Andor Hefty/. Potom sa všetci účastníci výročnej schôdze stretli na spoločnom obede. Za slávnostne prestretú tabuľu, ktorú pripravil hostinský Pollitzer, zasadlo okolo 100 osôb. Ako prvý sa hosťom prihovoril predseda spolku Dr. Guhr. Privítal nových čestných členov, predovšetkým generálneho riaditeľa Hoepfnera, ten na oplátku preniesol srdečný prípitok na zdravie spolku i jeho predsedu. Z tejto vzrušenej a nadšenej atmosféry nakoniec vzišlo viacero prípitkov. Po spoločnom obede sa účastníci presunuli na kúpeľnú promenádu v Starom Smokovci. Čo sa dialo tam, popisuje farbisto sám Hefty:
Medzitým naši usilovní priatelia, na čele s tajomníkom Albertom Hunfalvym a Dr. Deziderom Reichartom, pripravili slávnosť na promenáde, kam sa všetci začali hrnúť. Medzi stánkami, za ktoré vďačíme obetavosti tatranských kúpeľných miest a hlavnému mestu Popradskej kotliny – Kežmarku, sa čoskoro rozprúdil dav veselých ľudí rôzneho druhu a veku, pripravený potešiť svoje zmysly všakovakým spôsobom. V stánku „Csarda" sa podávali spišské klobásky, pivo a víno (pod vedením Dr. Hellera), v kežmarskom stánku likér a sladkosti (pani Heléne Kéhler), Tatranská Polianka vo svojom stánku ponúkala ovocie, medovníky a studené jedlá (pani Ila Kunsch), stánok Nového Smokovca mal v ponuke zmrzlinu a cukrovinky (pani Mary Szonagh), stánok „Champagner" zas nápoje a drobnosti na zahryznutie (pani Lilienthal). V stánku s konfetami (pani Margit Hunfalvy) bola v ponuke obľúbená zbraň žien, papierové dáždniky a rôzne ozdoby. Najkrajší zo všetkých bol však stánok „Holandský mlyn" (pani Viktoria Reichart), v ktorom sa podávali káva, čokoláda a pečivo. Nad všetkým sa vznášali vojenské melódie (kapela levočského regimentu) a na javisku predvádzali svoje veselé kúsky umelci z Tatranskej Polianky. Nesmieme zabudnúť ani na ukážkovú tombolu (pán Geza Bányász), hod obručou (pán Paul Demko), rybačku (pán Alexander Ranezay) a ďalšie hry. V publiku sa pohybovali aj Holanďania a Holanďanky z Holandského mlyna, Japonec, viacerí cigáni, veštica (slečna Hilde Duscha) a iné zamaskované osoby, boli tu aj balóny (Hugo Dvorák), konfety, guľovačka, atď. Pod skúseným vedením Tibora Kissa sa uskutočnil aj kvetinový sprievod, ktorého sa zúčastnil asi tucet cyklistov z Polianky, Starého a Nového Smokovca, ako aj viacerí motorkári a automobily. Najkrajšie vyzdobená bola motorka Dr. Reyera, pokiaľ ide o automobily, potlesk publika si ich vyslúžilo hneď niekoľko: „Hanomag" – malý zázrak vo farbách karpatského spolku (Richard Jelinek), auto Dr. Guhra vyzdobené margarétami, ďalej Szontaghov krásne zdobený „Slovenský vlak" (Dr. Mikuláš Szontagh vlastnil osobný automobil značky BUICK)* v sprievode štyroch cyklistov, v ktorom sa viezli jeho rodinní príslušníci, oblečení v nádherných slovenských krojoch, ako aj originálna „Jedľová loď" doktora Kissa, s veselými deťmi na palube, či Geruskov „List viniča" a iné. Tiež tu bola pekná promenáda s dáždnikmi a iné atrakcie. O štvrtej hodine, v tom najlepšom, však podujatie a jeho viac ako tisíc účastníkov vyrušil krátky, ľahký dážď. O šiestej zábavu nadobro ukončila búrka so silným dažďom. So súhlasom publika bol kvetinový sprievod vyhodnotený nasledovne: Prvú cenu získal Dr. Guhr, druhú Dr. Szontagh a tretiu cenu Dr. Kiss. V súťaži dáždnikov obsadila prvé miesto slečna Aranka Stangl zo Starého Smokovca a druhé miesto slečna Baba Szinnay z Nového Smokovca.
I keď búrka naštrbila úspech samotnej slávnosti, udalosť to bola vydarená. Samotnému spolku pre jeho prvý budúcoročný zámer, ktorým bolo vybudovanie chodníka zo Starého Smokovca do Tatranskej Polianky, vyniesla peknú sumu a zároveň si spolok za svoju činnosť vyslúžil aj morálne ocenenie, ktoré si spolok nateraz pripíše na svoj účet, aby ho neskôr mohol pretaviť do tvorivej práce, tak ako vždy. Všetkým, ktorí k úspešnej činnosti karpatského spolku prispeli svojou prácou či darmi, patrí srdečná „tatranská" vďaka!

Obr8-a. Margitka, vpravo, na pretekoch Karpathenvereinu.
Obr8-b. Stánok „Holandský mlyn" v auguste 1927 na Dni Karpathenvereinu.
Obr8-c-d. Starosmokovecká kúpeľná promenáda.

Na Obr8-b. je pohľadnica neznámeho autora, na ktorom je stánok „Holandský mlyn" z osláv Karpathenvereinu v auguste 1927. Pohľadnica bola odoslaná 16. augusta 1927 z Tatranskej Polianky do Szegedu, pani Reichartovej /Reichart Vilmosné/ (rodená Muskó Margit (1883-1940), manželka Deziderovho mladšieho brata Viliama)* , ako odosielateľ je podpísaný jej syn Zoltán (bratranec Dr. Dezidera Reicharta mladšieho)*. Svojej matke predstavuje osoby na pohľadnici, ktoré tvorili osadenstvo stánku na oslave. Zľava: Búbú (asi niekto blízky z rodiny)*, madame Weigel, francúzska tanečnica, Dr. Béla Fekete (doktor práv, predseda KSC-Košického športového klubu)*, Dr. Dezider Reichart (v pozadí v okuliaroch a s neodmysliteľnou fajkou)*, Vera Hoepfner, Lacika Fekete (syn Bélu)*, Margitka Reichart, Paulette von Velkel, holandská kňažná, Zoltán Reichart (odosielateľ pohľadnice)*.



Obr9-a. Účastníci tenisového turnaja v Starom Smokovci v septembri 1929.
Obr9-b. Starý Smokovec, neurčený dátum, na lavičke v okuliaroch Dr. Kunsch, v saku na ľavom ramene stojí Didi Reichart.
Obr9-c. Starý Smokovec, neurčený dátum, hlavný rozhodca Dr. Michal Guhr, pred ním Didi Reichart.
Obr9-d. Lyžiarska súťaž Karpathenvereinu. Na štartovacej čiare Gyula Andor Hefty.

Dr. Dezider Reichart od roku 1928 ordinoval Tatranskom domove. V roku 1929 prepracoval a spolu s Heftym znovu vydal lyžiarskeho sprievodcu, ktorého ešte pred vojnou vydal Dr. Eugen /Jenö/ Serényi (1884-1915). V septembri 1929 bol spoluorganizátorom a zároveň aj súťažiacim na veľkom tenisovom turnaji v Starom Smokovci. Mužskú štvorhru hral spolu s Jánom Mórym (1892-1978). Na Obr9-a. je fotografia časti zúčastnených hráčov turnaja. Niektoré známe mená, ktoré majú súvislosť s Vysokými Tatrami:
8- Anikó Eleöd všestranná športovkyňa z Kremnice, 10- Béla Fekete predseda KSC z Košíc, 11- Imre Perhács, riaditeľ banky v Šahách, aktívny športový funkcionár, hlavný rozhodca nielen na tomto turnaji. 40- Ján Móry majiteľ Nového Štrbského Plesa. Pri číslach 1. a 2. chýba popis. Už sa asi nedozvieme, kto označoval osoby na fotografii a práve tieto osoby nepoznal. Podľa mňa je 1- Didi Reichart, ktorý turnaj organizoval a aj na ňom hral, a 2- by mohol byť Felix Hoepfner (1908-1983), ktorý tiež na turnaji hral a jeho otec Gustáv Hoepfner bol jeden zo spoluorganizátorov turnaja. (Originál fotografie v plnom rozlíšení je voľne prístupný na stránke fortepan.hu pod číslom 151213)*.


V rámci propagácie lyžovania a Karpathenvereinu mal Dr. Dezider Reichart v piatok 13. januára roku 1932 v Košickom rozhlase v relácii Rádiožurnál prednášku v maďarskom jazyku pod názvom „Lyžovanie medzi štítmi Vysokých Tatier". V tom istom rádiu 7. februára zase v nemeckom jazyku reportáž o Medzinárodných lyžiarskych pretekoch vo Vysokých Tatrách.



Obr10-a. Súťaž Karpathenvereinu.
Obr10-b. Súťaž Karpathenvereinu, v bielom plášti Dr. Michal Guhr, oproti nemu Gyula Andor Hefty.
Obr10-c. Rok cca. 1935. Sedia na zemi: G.A.Hefty, Dr. Nemenyi, na lavičke zľava: prvý Otto Bruckner, tretí Karol Bruckner, piata Gertrúda Kalivodová, siedma Margitka Reichart, stoja zľava: druhý Karol Piovarcsy, s čiernou páskou na rukáve Didi Reichart. /archív Miki Lipták/

Veľkolepé IX. Lyžiarske preteky H.D.W. /Hlavného zväzu nemeckých spolkov pre zimné športy- Hauptverband deutscher Wintersportvereine/ a zároveň XV. Medzinárodné tatranské lyžiarske preteky organizované Karpatským spolkom uskutočnili počas 10-tich dní od 20. februára 1929 v Tatranskej Polianke. Patronát a organizáciu pretekov prevzal Dr. Michal Guhr, jeho rodina a priatelia z Karpatského spolku. Stravovanie počas trvania závodov zabezpečovala k všeobecnej spokojnosti pani Hermína Borúthová. Samotnú organizáciu a technickú prípravu pretekov mala na starosti pani Viktória Reichartová, ktorej neoceniteľnými pomocníkmi boli: pani Gertrúda Kalivodová-Scholtzová, pani Aranka Weinová, slečna Margitka Reichartová, Ing. Oskar Zuber (1896-1945), Karol Piovarcsy (1883-1951), Ľudovít Rokfalussy (1887-1974), Dr. Ladislav Zsedényi (1899-1945), Gyula Andor Hefty a mnoho ďalších. Margitka sa na tejto akcii nezúčastnila ako pretekárka, ale pomáhala s organizáciou svojej matke. A od tohto dátumu sa totiž akékoľvek informácie o Margitke Reichartovej v žiadnej regionálnej tlači neobjavujú. Stalo sa niečo vážne, čo vyústilo až do jej predčasnej smrti. Čo presne sa stalo, to sa dozvedáme len z nekrológu, ktorý vyšiel v Karpathen Post 9. marca 1940 v čísle 10.

Margarete Reichart †
Z juhozápadu sa naprieč Popradskou rovinou ženie hrozná búrka, ktorá zaháňa mračná ťažkého mokrého snehu ponad polia. Na vetrom obkľúčenom cintoríne vo Veľkom Slavkove však, tvárou v tvár tatranským veľhorám, malá skupinka žien a mužov, odolných voči nepriazni počasia, stojí nad otvoreným hrobom. Jedno z radostných detí Tatier sa privčas navracia do útrob vernej matky Zeme. Horolezci a lyžiari Vysokých Tatier prišli o kamarátku, ktorú mali tak radi.
Pri kolíske mladej Margaréty (Margarete) Reichart iste nikto ani len netušil, že sa so svojím životom bude musieť rozlúčiť tak skoro, v plnom rozkvete. Pre malú rodinu v útulnom tatranskom domove bola žiarivým slniečkom, ktoré rozdávalo radosť, bola čulým a veselým dievčaťom, obklopeným múdrou a oddanou starostlivosťou rodičov, príbuzných a svojho vážneho a rozumného brata. K láske a starostlivosti rodičov sa pridružila jej druhá matka – Tatry: Ich zoceľujúci vzduch, žiariace slnko, vôňa lesov a lúk dodali dieťaťu silu i zdravie, stali sa nádherným miestom pre jeho hry. Malá Margaréta bola už od detstva v úzkom spojení s prírodou, milovala kvety, les, načúvala bzukotu hmyzu, pozorovala let vtákov, a keď podrástla, vyhľadávala aj vysokú zver a kamzíky v ich revíri. Stala sa z nej zdatná horolezkyňa i nadšená lyžiarka. Od prevratových rokov vyhrávala najprv súťaže v behu na lyžiach dievčat, potom v behu i zjazde žien, pričom bola neúnavnou spolupracovníčkou pri každom športovom podujatí v Tatrách, keďže každou bunkou svojho tela bola pravým dieťaťom svojej rodiny a bezpochyby zdedila vážnosť, svedomitosť a spoľahlivosť vlastnú Reichartovcom. Na potulkách v horách bola milým, veselým a oddaným kamarátom, pri túrach zas obozretným a obetavým druhom. Jej športové zručnosti sa snúbili s rozsiahlymi vedomosťami, nadobudnutými vďaka starostlivej výchove, ktorú jej poskytli rodičia a ktoré si rozšírila neprestajným samovzdelávaním, rovnako dobre sa vyznala v literatúre, umení i hudbe, bola príjemnou spoločníčkou, ako aj vernou a spoľahlivou oporou rodičom v domácnosti.
A potom sa nečakane objavili príznaky zdĺhavej choroby, nanajvýš zriedkavého postupného ochrnutia nervového systému. Rodičia skúsili všetko, čo bolo v silách ľudských i v možnostiach lekárskej vedy, aby svojho miláčika vyliečili. Privolali dokonca aj známych špecialistov z ďalekých krajín. Dosiahli však iba zmiernenie utrpenia, nie vyliečenie. Celé roky silné telo chradnutiu odolávalo, funkcia nervov chabla nepozorovane. Margaréta Reichart prijala svoj osud s trpezlivosťou anjela. Neprestala byť veselou a milou, počas tých ťažkých rokov bola celej rodine utešovateľkou. Jej žiarivý duch prekonával ochabnutie tela až do konca. Pre cudzích bolo nepochopiteľné, že to čulé a múdre štebotanie vychádza z pier bytosti zasnúbenej smrti. A v tejto statočnosti a trpezlivosti hodnej anjela Margaréta dňa 1. marca nežne usnula, aby nakoniec spočinula pri svojom Stvoriteľovi. Mali sme kamarátku...
Choroba sa začala prejavovať asi už po roku 1927, kedy je zachytená na fotografii z osláv Dňa Karpathenvereinu. Takže skoro jedno desaťročie bojovala so zákernou chorobou. Ktovie, či aj táto skutočnosť nemala vplyv na úmrtie jej otca v roku 1933. Po Margitkinej smrti pracoval jej brat Dr. Dezider Reichart od roku 1941 ako šéflekár v Tatrasanatóriu Starý Smokovec. Dočkal sa aj konca vojny, ale nedočkal sa pokojného povojnového mierového života. Bol zavlečený do pracovného tábora -Gulagu, kdesi na Kaukaze. A tam aj zomrel. Čo presne k tomu viedlo, to nevedel ani Ivan Bohuš, ktorý bol jeho súčasníkom. Ja som sa pokúšal pomocou nadšencov, ktorí sa zaoberajú vojenskou históriou a spracovávali zoznamy zavlečených, nájsť v týchto záznamoch aj Didiho Reicharta a dopátrať sa to, kedy a kde zomrel. Ale v zoznamoch, ktoré som od nich obdržal som našiel len jedno meno: Felix Hoepfner. Ten mal šťastie a z Gulagu sa vrátil. O Didim som zatiaľ nenašiel nič.


Otec Dezider Reichart spolu so svojou dcérou Margitkou sú pochovaný na cintoríne vo Veľkom Slavkove. Didi spočíva niekde na Kaukaze. Ale čo sa stalo po vojne s pani Viktóriu, to sa mi nepodarilo dopátrať. Pravdepodobne ju rodina jej manžela stihla odviesť do Maďarska. V rodinnom hrobe na cintoríne vo Veľkom Slavkove totiž pochovaná nie je.

( )* poznámka autora

Pramene:
Fővárosi Lapok 1891, roč.28., čís.223., str.1661
Fővárosi Lapok 1889, roč.26., čís.230., str.1701
Magyar Compass 1900., str.346.
Az Ujság 1905, roč.3., čís.335., str.10
Pension Reichart Budapesten. In: Uj Idők 1909., roč.15., čís.43., str.387.
Pension Reichart Budapesten. In: Ellenzék 1909., roč.8., čís.115., str.3.
Katolikus főgimnázium, Lőcse 1910-1916
Állami főreáliskola, Lőcse 1912-1916
Bauten in der Tátra. In: Karpathen Post 1911., roč.32., čís.37., str.3.
Országos Nőképző-egyesület Veres Pálné leányiskolája, Bp. 1911., str.33.
Fővárosi Közlöny 1912., roč.23., čís.47., str.2192.
Turistaság és Alpinizmus 1918, roč.9., čís.1-2., str.28.
A Pázmány Péter Tudományegyetem Orvostudományi Karán végzett orvostanhallgatók jegyzéke 1921-1951
Wertvolle Arbeit. M.G. In: Karpathen Post 1926., roč.47., čís.16., str.3.
Prágai Magyar Hírlap 1926., roč.5., čís.1124., str.6.
Prágai Magyar Hírlap 1927., roč.6., čís.1481., str.8.
Prágai Magyar Hírlap 1930., roč.9., čís.2231., str.4.
A legjobb, legolcsóbb kocsi a szlovenszkói utak részére a BUICK. In: HIRADÓ 1927, roč.55., čís.69., str.8.
Karpathenvereinstag. J.A.H. In: Turistik, Alpinismus, Wintersport 1927 čís. 8-9., str.152-155
Karpathen Post 1929., roč.50., čís.11., str.3.
Turistik, Alpinismus, Wintersport Közlemények 1930, roč.4., čís.1-2., str.2.
Turistik, Alpinismus, Wintersport Közlemények 1933, roč.7., čís.8-10., str.12
Karpathen Post 1933, roč.54., čís.30., str.1.; čís.32., str.6.
Bad Altschmecks, seine Vergagenheit und Gegenwart. Prof. G.A.Hefty., In: Karpathen Post 1937 roč.58.; číslo 42., str.5.; číslo 48., str.4.; číslo 50., str.5.
†Reichart Dezsö. Reichart Géza., In: Turistaság és Alpinizmus 1933, roč.23., čís.3. str.55.
†Reichart Dezsö. In: Turisták Lapja 1933, roč. 45., čís.3., str.103
Reichart Dezsö†. In: Turistik, Alpinismus, Wintersport, Közlemények 1933, roč.7., čís.3., str.6.
Tennisz és golf 1929., roč.1., čís.10., str.244-245
Margarete Reichart †. In: Karpathen Post 1940., roč.61., čís.10., str.4.
Turistik, Alpinismus, Wintersport Közlemények 1932, roč.6., čís.11-12., str.74-75.
Die Karpathen TAW 1937. roč.13., čís.3., str.48.
Spomienka na doktora Reicharta. Ivan Bohuš. In: Tatry 1999. čís.6., str. 28-29.
Obecný úrad Veľký Slavkov

 

Vytlačiť