Rainer

Johan Georg Rainer
1800 - 1872

Životopis Jána Juraja Rainera, ktorého autorom je Samuel Weber (1835-1908) a publikovaný bol v jeho diele: Ehrenhalle verdienstvoller Zipser des XIX. Jahrhunderts 1800-1900, Igló 1901. /Doslovný preklad/

 Ako možno s verným náboženským vedomím, s prostotou a čestnosťou, ako aj s vytrvalosťou a trpezlivosťou z nepatrných a skromných začiatkov dosiahnuť veľký a trvalý úspech, to vidíme aj v živote a diele Johana Georga Rainera.
Svetlo sveta uvidel 3. apríla 1800 v Spišskej Sobote /Georgenberg/ v kruhu jednoduchých, ale čestných mešťanov, ktorí jemu a jeho trom sestrám dopriali starostlivú výchovu v duchu pobožných zvykov a náboženstva. Po ukončení ľudovej školy v svojom rodnom meste navštevoval starobylé lýceum v Kežmarku, kde navštevoval triedy až po rétoriku.
Potom sa mal venovať obchodníctvu, čo mu však nebolo celkom po vôli. Preto dal prednosť tomu, aby sa u svojho otca Eliáša /Eliasa/ vyučil mäsiarskemu remeslu. Stal sa podľa bežných zvyklostí majstrom a ako taký vykonával remeslo viacero rokov.
Cítiac pri výkone svojho remesla pravdu písaných slov, „nie je dobré, keď je človek sám", uzavrel 22. júna 1828 manželstvo s Alžbetou Bartschovou z Matejoviec. Rainer bol navonok často vážny, až neprívetivý a mrzutý, pod touto drsnou ulitou však skrýval čisté jadro dobrého srdca, takže si ho obľúbil každý, kto ho bližšie spoznal. Jeho životnou partnerkou bola láskavosť sama, ktorá - pôsobiac neúnavne a vytrvale v domácom prostredí - položila základ k neskorším úspechom.
V tomto duchu začali manželia otáčať loď svojho života aj k väčším podnikom. S remeslom spájali prenájmy hostincov v Spišskej Sobote a Poprade, ktoré vedľa zisku a materiálneho zaistenia boli súčasne dobrou prípravou na väčšie nároky v kúpeľnom meste Smokovec /Schmecks/, kde bolo ťažisko ich činnosti a kde úspešne pôsobili takmer 40 rokov a šírili trvalé požehnanie.
V Smokovci /Ó-Tátrafüred/ - vytvorili manželia Raineroví spoločnými silami z celkom nepatrných začiatkov svetové kúpele, o ktorých povesti čoskoro každý rozprával. Keď si Rainer v r. 1833 kúpele na 6 rokov prenajal, nechcel z podniku získať hneď veľký zisk, ale chcel sa o svojich hostí starať ako otec a poskytnúť im lacný a príjemný pobyt. Preto sa čoskoro tešil všeobecnej dôvere, takže každý rád prišiel do Smokovca ako do svojej vlasti a zveril sa do starostlivosti „pána brata a jeho manželky sestry" Rainerových. Prejavil sa tiež ako hodný dôvery; ako priateľ prírody visel celou dušou na mieste, ktoré neúnavne rozvíjal. Tanečné sály, herne a jedálne vyrastali ako huby po daždi. Bol zriadený ústav na liečenie studenou vodou. V čase cholery v r. 1831 postavený karanténny dom bol zariadený na tieto liečebné účely. O všetko bolo veľmi dobre postarané. Dva kyselkové pramene, ktoré objavil v r. 1834, nazvané „Rainerov prameň" a „Alžbetin prameň" a teraz nazývané „Castor" a „Pollux" prispeli nemálo k tomu, že Smokovec sa stal známy a obľúbený.

Nielen rôzne, rýchlo po sebe nasledujúce novostavby a úpravy, ale aj úžasná lacnota napomohli Rainerovmu úsiliu k rýchlemu úspechu. Keď si v r. 1839 od grófa Carla Csákyho prenajal kúpele na ďalších 8 rokov od 1839 - 1846 za ročné nájomné vo výške 240 fl.* C.-M., bola dohodnutá aj nasledujúca tarifa za jedlo, kúpele a izbu: za izbu v dolných budovách s kúpeľom bez vane zaplatili hostia 25 kr. na deň a bez kúpeľa 15 kr., za kúpeľ bez vane 12 kr. a za teplý kúpeľ 7 kr. Za odstavenie vozu v uzatvorenej kôlni na vozy na 24 hodín bolo treba zaplatiť 2,5 ustajnenie koňa 1, za každú debnu kyselky 5, za každý kôš s 12 fľašami 2, za každý sud kyselky 4 kr. Stravovanie pre jedného hosťa na deň stálo približne starý dvadsiatnik, z čoho bola zvyčajne ešte možná zľava. V tejto súvislosti je charakteristické rozprávanie jedného otca, ktorý sa dohodol s pánom bratom Rainerom na dvadsiatniku a na otázku, čo bude platiť jeho synček, dostal odpoveď, že vôbec nič, taký malý tu môže byť zadarmo.
V roku 1841 sa dostal Smokovec a aj činnosť Rainerových na úplne iné, nové chodníčky a nastali iné pomery. V tomto roku sa totiž dedina Mlynica (Mühlenbach) vykúpila z panstva grófskej rodiny Csákyovcov a prevzala tiež za 15.000 fl. C.-M. do zálohu aj kúpele na dobu 32 rokov. V roku 1846 potom obec Mlynica kúpila kúpele a príslušný lesný komplex za 24.000 fl. Po krátkom nájme kúpeľov Ludwigom Kuszkom ich prevzal Rainer definitívne a uzavrel 17. decembra 1847 s obcou Mlynica na 30 rokov zálohovú zmluvu a síce tak, že ma ako sumu zálohu zložiť 10 000 fl., ktoré dostane späť po uplynutí doby zálohu, teda 11. februára 1877, bez úrokov s poznámkou, že všetky budovy, ktoré vybuduje v kúpeľnom mieste Smokovec môže prevziať obec Mlynica za zodpovedajúcu náhradu. Hodnota celkového inventára v kúpeľoch bola r. 1844 grófskou komisiou odhadnutá na 2865 fl. 34 kr. C.-M. V r. 1849 dal takýto odhad už hodnotu 4627 fl. 33 kr. C.-M.; známka toho, že sa Rainer hneď po prevzatí rozhodol pre nové investície.
V týchto investíciách na pozdvihnutie kúpeľov a zvýšenie komfortu v nich pokračoval Rainer ešte vo väčšom meradle počínajúc od roku 1848. V hornej časti osady položil základy z priehradovej konštrukcie postavanej poschodovej veľkej budovy a dokončil ju v r. 1850. Nová tanečná sála s verandou, miestnosť na biliard a poschodový pekný Švajčiarsky dom vznikli skoro potom, záhrady s kvetinovými záhonmi a fontána pred uvedenou veľkou hornou budovou s výhľadom na Slavkovský štít vytvorili vkusne riešené dnešné centrum a korzo kúpeľov. Nielen v kúpeľoch samotných, ale aj v najbližšom okolí vybudoval Rainer cesty a mostíky, aby priateľom prírody umožnil najkrajšie vychádzky do tatranského sveta. Tak vznikla už v rokoch 1851-1852 aj priama cesta, ktoré vedie nádherným smrekovým lesom ku kúpeľom a bola podstatnou podmienkou pre ich rýchly rozvoj. Rainer tak neúnavne, neobávajúc sa žiadnych obetí, s pomocou svojej láskavej a neúnavnej manželky položil základy dnešného Starého Smokovca, /Ó-Tátrafüred/, ktorý sa tešil za hranicami vlasti tej najlepšej povesti.
Keď však požiadavky a potreby s rozširovaním kúpeľov každým rokom stúpali, myslel Rainer na to, aby konal v záujme ich rýchleho a bezpečného rozvoja, keď v rokoch 1851, 52 a 53 prenechal kúpele do prenájmu viedenskému lekárovi Dr. Bachovi. Onedlho však došlo k veľkému sklamaniu, preňho a pre kúpele s hosťami. Aby zabránil hroziacej recesii, musel Rainer opäť prevziať vedenie a správu kúpeľov a sám vlastnými silami sa postarať o ich ďalší rozkvet.
Keď však 20. októbra 1867 stratil smrťou svojej manželky svoju spoľahlivú oporu, cítil sa pri riešení svojej úlohy osamotený a príliš slabý, strácal odvahu k ďalšiemu vedeniu obchodov, nemal predsa nikoho, kto mohol aspoň zďaleka nahradiť osvedčenú silu jeho skúsenej manželky a pomocníčky. Cítil sa nútený predať svoj obľúbený Smokovec, ktorý sa stal úplne identickým s jeho menom a prácou, v októbri 1868 viedenskému obchodníkovi Carlovi Melchiorovi Schwarzovi.
Napriek tomuto predaju sa nemohol naraz úplne rozlúčiť s miestom, pre rozkvet ktorého nasadil najlepšie sily svojho života, aj preto si pri predaji vyhradil tzv. "červený domček", kde občas pobýval a trávil najmä letné mesiace, až napokon bola jeho osožná každodenná práca zavŕšená jeho smrťou 23. februára 1872 v jeho rodnej Spišskej Sobote.
Rainer, zaslúžilý tvorca Starého Smokovca, nežije ďalej iba v dielach, ktoré vybudoval, ale aj v svojich početných daroch, nadáciách a pamätníkoch, ktoré mu venovalo vďačné potomstvo. Svoju krásnu zbierku, ktorú ako priateľ a znalec prírody viedol s veľkou usilovnosťou počas 10 rokov, skladajúcu sa zo 137 vypchaných cicavcov a vtákov, 53 vtáčích hniezd a 396 vtáčích vajec, okrem toho zo 156 obojživelníkov a hadov a 18 kusov rýb, venoval ešte v r. 1847 Národnému múzeu. Zbierku prevzal kustód - adjunkt von Petényi z poverenia Sr. c. k. výsosti arcivojvodu Stephana v Spišskej Sobote a Smokovci a prijatie potvrdil svojím vlastným podpisom. V testamente odkázal ev. škole v Novej Lesnej 500, prírodovedeckému spolku v Bratislave 500 a maďarskému múzeu 500 fl. Nezabudol ani na Spišskú Sobotu, ktorá dostala pre svoje školy 500 fl. Evanjelickej škole v Matejovciach daroval 100 fl.
Celkovo v poslednej vôli uviedol 36 odkazov, z ktorých 8 bolo venovaných na školské a vedecké účely.
Väčšinu dostalo Kežmarské lýceum. Príslušný bod závetu znie: „Odkazujem Kežmarskému lýceu sumu desať tisíc zlatých rakúskej meny za tým účelom, aby táto suma bola bezpečne a plodne uložená na meno Smokovskej Rainerovej nadácie ako nedotknuteľný kapitál a úroky z nej sa kapitalizovali tak dlho, kým tento odkaz nedosiahne sumu 20.000 zlatých rakúskej meny, potom má polovica ročných úrokov tejto nadácie pripadnúť ako Smokovské Rainerovo štipendium každoročne najusilovnejším ev. študentom tejto školy. Rozdelenie štipendií prenechávam príslušnej školskej správe s výslovným želaním, aby pri tomto rozdelení a priznaní štipendia boli zohľadnení prednostne tí dobrí a usilovní žiaci, ktorí sú so mnou alebo mojou nebohou manželkou v nejakom príbuzenskom vzťahu. Druhá polovica ročných úrokov sa má každoročne použiť na vylepšenie platov profesorov Kežmarského ev. lýcea. Suma 10 000 zlatých rakúskej meny, ktorá je súdne uložená na Smokovskú sumu zálohu, bude vyplatená v roku 1878 Kežmarskému lýceu.
Tento testament bol spísaný 15. augusta 1871. Keď poručiteľ 23. februára 1872 zomrel, nesmierne za ním smútili jeho priatelia a známi zblízka a zďaleka. Na konci školského roka 1872 25. júna držal rektor lýcea Friedrich Scholtz vzletnú spomienkovú reč pred superintendantom, školskou mládežou, profesormi a školskou správou, v ktorej krásnymi a výrečnými slovami oslávil zásluhy Johana Georga Rainera o kostol a školu a o Smokovec, so záverom: „A keď Rainerov monument, ktorý má byť postavený zo zbierok vďačných hostí Smokovca, zvetrá, zostane jeho meno zachované vo vďačných srdciach profesorov a žiakov Kežmarského lýcea teraz aj v neskorších časoch. Dnešný deň slúži nám všetkým na jeho oslavu a požehnanie jeho popola." Vďaka snahám Jonathana Brosza, advokáta a predsedu pomocného spolku v ev. obvode Potisia, bola odkázaná suma vyplatená lýceu už v r. 1877, takže už v r. 1891 bolo možné sumu 20 000 použiť na jej účel. Potom bola, počínajúc rokom 1891, polovica úrokov z 20 000 zlatých použitá na zvýšenie platov profesorov a druhá polovica na štipendiá žiakov s nasledujúcim rozdelením: z I. triedy dostali 2 žiaci 10 - 10, z II. triedy 2 žiaci 15 - 15, z III. triedy 2 žiaci 20 - 20, zo IV. triedy 2 žiaci 25 - 25, z V. triedy 2 žiaci 30 - 30, zo VI. triedy 2 žiaci 35 - 35, zo VII. triedy 2 žiaci 40 - 40 a z VIII. triedy 3 žiaci po 50 zlatých.
Aj Rainerov pamätník v Smokovci na seba nenechal dlho čakať. Georgovi Rainerovi, mužovi, ktorý priviedol starý Smokovec k rozkvetu, postavili smokovskí kúpeľní hostia predovšetkým za súčinnosti Eduarda von Zsedényiho a Eduarda Blasyho v r.1877 v blízkosti Rainerovho prameňa pamätník a v tom istom roku ho vysvätili. Pamätník sa skladá z osembokého kovového altánku s nápisom: „Rainerov pamätník, zriadený 1877". Aj útulňa v Studenej doline bola pomenovaná po zaslúžilom mužovi „Rainerova chata".
Miesto posledného odpočinku zaslúžilých manželov Rainera a jeho manželky nezostalo zabudnuté ani na cintoríne v Spišskej Sobote, dôstojný pamätník zdobí spoločné miesto posledného odpočinku manželov a pripomína ich požehnané pôsobenie a tvorivú činnosť pre blaho potomkov:

Tu odpočíva Alžbeta Rainerová, rodená Bartschová,
nar. 31. augusta 1810, zomrela 29. októbra 1867.

Z blahoslavených spolkov
pozerá na smokovské háje,
ktoré plačú spolu s jej manželom.

Tu odpočíva Johann Georg Rainer
nar. 3. apríla 1800, zomrel 13. februára 1872

Do blahoslavených spolkov
si sa presťahoval zo smokovských hájov,
spolu s manželkou do jedného!

Obr2-a Smokovec v roku 1861
Obr2-b Smokovec v roku 1866
Obr2-c Oznámenie z roku 1867. Hľadá sa nový nájomca.
Obr2-d Oznámenie z 20. apríla roku 1868. Otvorenie sezóny je 1. júna.

Obr3-a Johann Georg Rainer zomrel. Parte. Február 24. 1872.
Obr3-b-c Starý Smokovec v roku 1873.

Obr4-a Rainerova chata z roku 1865.
Obr4-b Rainerov pamätník z roku 1877.
Obr4-c Rainerov červený domček, v pozadí Bezstarostnosť /Gondüzó, Sanssouci/. 1874
Obr4-d Po roku 1875.