Szontagh senior

Dr. Nikolaus Szontagh de Igló
(1843-1899)

Životopis Mikuláša Szontagha staršieho, ktorého autorom je Samuel Weber (1835-1908) a publikovaný bol v jeho diele: Ehrenhalle verdienstvoller Zipser des XIX. Jahrhunderts 1800-1900, Igló 1901. /Doslovný preklad/

Jeho kolíska nestála síce na Spiši, ani roky prípravy neprežil v našom okrese, ale v dôsledku svojej činnosti a dennej práce, ktorú vykonával, nám patrí a zaslúži si významné miesto v čestnej hale zaslúžilých obyvateľov Spiša.
Szontagh nám dokazuje, aký všestranný a napriek tomu požehnaný môže byť aktívny človek pôsobiaci rovnako vynikajúco v oblasti prírodných vied a turistiky, lekárskej praxe a najmä balneológie, cirkvi a školy.
Narodil sa v Dolnom Kubíne v okrese Orava 11. augusta 1843, kde bol jeho otec Daniel vrchný hlavný slúžny, vo voľnom čase sa zaoberal botanikou a aj svojho syna čoskoro oboznámil s touto vedou. V roku 1862 odišiel do Viedne, aby sa venoval lekárskej vede. Už na strednej škole písal príspevky pre „rakúsky botanický časopis" a povzbudzovaný svojimi profesormi vo Viedni v r. 1863 Flóru okresu Orava a v r. 1864 vyšla jeho Flóra Šopronského okresu v ročenke Viedenskej zoologickej a botanickej spoločnosti. Medzitým pracoval usilovne aj pre „Vasárnapi ujság" a ročenku maďarských lekárov a prírodovedcov.
V r. 1868 bol promovaný na doktora lekárskych vied a presťahoval sa do Budapešti, kde sa v "Természettudományi közlöny", čo bol prírodovedecký orgán, stal vedúcim botanických správ, a usilovne pracoval aj v novinách Hon /Vlasť/, Pester Lloyd, ako aj v iných tuzemských a zahraničných lekárskych a prírodovedeckých odborných časopisoch.
V r. 1872-1876 cestoval do zahraničia, precestoval predovšetkým Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko, Taliansko, Dunajské kniežatstvá a Turecko. Obohatený mnohými znalosťami a skúsenosťami prišiel v r. 1875 domov a založil Nový Smokovec. Na pustom mieste na úpätí Slavkovského štítu vznikala vila za vilou, jedna rozkošnejšia ako druhá. Čoskoro sa stalo nádherné sídlo stredobodom aristokratickej spoločnosti, ktorej osviežujúcou dušou bol Dr. Szontagh ako lekár, turista, poľovník a priateľský domáci pán. Ešte v poslednej dobe rozšíril toto svoje tuskulum /útočisko/ o sanatórium, kde chorých prijímali a poskytovali im starostlivosť aj v zime. Ako vyhľadávaný lekár pobýval často aj v zimných mesiacoch v Opatiji /Abassii/.
Napriek svojej usilovnej činnosti v oblasti lekárskej praxe, vedy a literatúry sa venoval aj službám cirkvi a škole. V Tatranskom senioráte bol 29 rokov seniorálnym inšpektorom a v Slavkovskej evanjelickej obci miestnym cirkevným inšpektorom. Keď zomrel Tomáš Péchy, inšpektor evanjelického cirkevného obvodu Potisia, stal sa Szontagh v r. 1898 jeho zástupcom. Pekný evanjelický kostolík v Novom Smokovci vznikol vďaka jeho obete a jeho úsiliu. Jeho početné zásluhy uznávalo a vážilo si ich aj jeho Veličenstvo, ktoré ho vyznamenalo titulom a hodnosťou kráľovského radcu.
Okrem uvedených diel vyšli od neho ešte samostatne, a to v maďarsko-nemeckej verzii a čiastočne aj vo francúzštine: botanické pomery v Uhrách 1873; Nový Smokovec, štúdia týkajúca sa klímy a liečiteľstva 1877; Nový Smokovec na južnej strane Tatier v zime 1880; klimatické pomery Nového Smokovca počas 10-ročného pozorovania 1883; liečba pľúcnych chorôb v stredných výškach pohoria 1884; pomerne vysoká teplota v zime a v lete na južných svahoch Vysokých Tatier a vysvetlenie tohto javu 1888; klimatické pomery Spiša 1888; obrázky z Karpát; použitie studenej vody 1889; liečba krvácania z pľúc 1889. V tom istom roku napísal aj svojho sprievodcu Tatrami, ktorý vyšiel v r. 1896 ako veľmi vyčerpávajúca monografia o Vysokých Tatrách s početnými ilustráciami, mapami a opismi, ktoré všetky sú založené na antopsii. Bol horlivým členom v uhorskom Karpatskom spolku, v turistickom spolku, v spolku pre balneológiu a prírodné vedy a často bol poverovaný vedúcimi úlohami. Jeho posledným dielom (1899), ktoré napísal na nemocničnom lôžku, bolo Liečenie Basedowovej choroby v Tatrách (82 prípadov).
Dňa 2. decembra 1899, teda vo veku 56 rokov, predčasne vyhasol jeho život, ktorý bol povolaný v službách vedy a Vysokých Tatier uskutočniť ešte veľa ušľachtilých a krásnych diel. Pohreb sa konal 6. decembra v Novom Smokovci slávnostným spôsobom. Rakva bola uložená v čierne vyzdobenom kostolíku, ktorý vybudoval, v mori kvetín a vencov. Pri rakve hovoril pricestovavší biskup Pavol Zelenka, potom Bartal, farár z Batizoviec a senior Schönviszner z Veľkého Slavkova. Dr. Samuel Papp venoval zosnulému v mene balneologického spolku dojímavú spomienku. Zvony v Smokovci a melódie hasičov z Veľkého Slavkova zneli tak smutne mrazivou zimnou krajinou. Slavkovský štít posielal svoje svetlé snehové vločky ako symbol účasti na rakvu, v ktorej má snívať večný sen najlepší priateľ veľhôr a prírody. S horúcimi prosbami o požehnanie a za vzlykov rodinných príslušníkov bol drahý zosnulý uložený do hrobky kostolíka, kde už odpočívali dve z jeho manželiek. Zo všetkých sŕdc zneli ozvenou tieto slová:

Dúfame, že ťa nájdeme
tam, kde sa už nezomiera;
A vence ti uvijeme
tam, kde sa šťastie neskazí.
A pozrieme ti do očí,
kde nie sú žiadne slzy,
a privinieme ťa k srdcu
tam, kde človek večne miluje.

Obr.2-a Nový Smokovec v roku 1877.
Obr.2-b Nový Smokovec v roku 1882.
Obr.2-c Nový Smokovec v roku 1884

Obr.3-a Mikuláš Szontagh
Obr.3-b Tomáš Péchy
Obr.3-c Ján Schönvieszner
Obr.3-d Pavol Zelenka

Vytlačiť