Javorina

Podspády

Lesnícku a drevársku osadu Podspády založil v roku 1837 majiteľ Javoriny a dunajeckého panstva Ferdinand Horváth-Palocsay († 1843). Jej Vznik súvisel s potrebou spracovaného dreva pre železiarenské hámre v blízkej Tatranskej Javorine. Pri odbočení starej štátnej cesty do Jurgova, vedľa potoka Javorinka dal postavit' pílu a nad ňou pánsku horáreň so skupinou hospodárskych stavísk. V roku 1879 sa osada stala majetkom kniežaťa Hohenloheho. Ten začiatkom 80. rokov postavil novú horáreň, od ktorej bol pekný výhľad južným smerom na hrebeň Belianskych Tatier.

Turisti, ktorí sa v polovici 80. rokov 19. storočia zastavili v Podspádoch, našli lepšie zaopatrenie v peknej novej horárni u správcu polesia Alojza Füzyho (nar. 1858), ako v starom prícestnom hostinci poniže horárne. Keď' knieža Hohenlohe v roku 1888 zrušil turistickú ubytovňu v Tatranskej javorine, hostinec v Podspádoch čiastočne vylepšil jeho židovský nájomca Engländer. V roku 1908 na jeho mieste správa veľkostatku postavila nový drevený hostinec, ktorý k spokojnosti turistov viedol nájomca Jakub Wachsberger. Poskytoval aj dobrú stravu a v dvoch čistých izbách 6 nocľahov.

Po 1. svetovej vojne sa dlhoročným nájomcom hostinca stal Alexander Rottmann, ktorý sa naďalej vzorne staral o návštevníkov. Hostinec bol otvorený aj v zimnej sezóne, až do konca 20. rokov ako jediné zariadenie pre turistov v tejto časti horstva. Rottmann prosperujúci podnik na vlastné náklady postupne sám rozširoval a v roku 1937 tu už mohol poskytnúť 40 lôžok v 15 izbách. Z terasy hostinca bol nádherný pohľad na hrebeň Belianskych Tatier. Ked' boli Podspády v roku 1938 nakrátko pripojené k Poľsku, Židovskému nájomcovi Rottmannovi bola koncesia zrušená a hostinec prenajali družstvu Lešnik. Od roku 1940 do začiatku 50. rokov bol v prenájme miestneho občana Jána Pitoňáka. V roku 1951 ako ubytovací hostinec „Muráň" ho prevzal podnik Slovakotour. Ako chata Muráň, no sprivatizovaná, doteraz slúži cestovnému ruchu.

Tatranská Javorina

Na území Tatranskej Javoriny sa už v 17. storočí nachádzal sezónny majer patriaci do lendackého veľkostatku Horváth-Palocsayovcov. Stálym bydliskom jeho dočasných osadníkov bola však obec Jurgov. Zakladateľom osady sa stal František Horváth—Palocsay, ktorý tu v rokoch 1751-1759 vybudoval železnú hutu, hámre a vysokú pec na spracovanie železnej rudy z Javorovej a Svišťovej doliny. Neprosperujúci podnik dedič Aladár Salamon (1840-1910) v roku 1875 prebudoval na lepenkáreň.

V roku 1879 odkúpil javorinské panstvo od Aladára Salamona pruský princ Kristián Kraft Hohenlohe (1848-1926) z Ohringenu, jeden z najbohatších magnátov v Európe. Správcom veľkostatku, ktorému podliehali Hohenloheho majetky v Nemecku, Sliezsku, tatranskej i tokajskej oblasti ponechal Eduarda Kégela (1855-1911) pôvodom z horného Porýnia. Pre robotníkov veľkostatku staval majiteľ prízemné drevené kolektívne domy, ktoré sa svojou architektúrou nepodobali ľudovým obytným stavbám v okolitých podtatranských obciach. Mali hornobavorský alpský charakter s typicky nízkou sedlovou strechou. Budovy pre zamestnancov správy a horárne svojim zovňajškom, manzardkami, priestrannými verandami okolo domu i rezbárskou výzdobou pripomínali už tatranské kúpeľné objekty s prvkami dolnosliezskej architektúry. Takým bolo aj sídlo riaditeľstva veľkostatku tzv. „Pánsky dom", ktorý dodnes slúži potrebám lesnej správy.

Hohenlohe, ktorý bol vášnivým poľovníkom, v roku 1888 zrušil 6 izbovú turistickú ubytovňu zriadenú v starej javorinskej krčme. Osada postupne nadobúdala lesnícky charakter s obmedzeným vstupom nežiadúcich návštevníkov. Trochu stranou od ostatných obydlí, si na svahu Chovancovho vrchu v roku 1884 dal postaviť krásny poľovnícky zámok, podľa projektu Gedeona Majunkeho. V roku 1936 sa javorinské majetky stali vlastníctvom štátu a zámok prevzala Správa štátnych lesov so sídlom v Javorine. V rokoch 1977- 1989 slúžil na reprezentatívne štátne účely a ako rekreačné zariadenie pre najvyšších funkcionárov komunistickej strany. V roku 1995 ho prevzali Štátne lesy TANAPu, ktoré aj za pomoci potomka niekdajšieho majiteľa zozbierali pôvodný dokumentačný materiál a zriadili tu historickú expozíciu dejín tatranského poľovníctva a reprezentačnú rezidenciu ministerstva pôdohospodárstva.

Rešpektujúc prevažujúce náboženské zloženie obyvateľov Tatranskej Javoriny, dal knieža Hohenlohe v osade postaviť rímskokatolícky kostolík aj napriek tomu, že sám bol evanielikom. Podľa projektov Gedeona Maiunkeho, začali stavať v roku 1899 nadherný drevený kostol s prvkami nórskeho „dračieho" štýlu, ktorý jurgovský farár Kubaššák vysvätil 24. 8. 1903. Bol zasvätený sv. Anne, patrónke lesných robotníkov. Na cintoríne nad kostolom stojí rodinná hrohka Kégelovcov, dlhoročných správcov Hohenloheho majetkov a vedľa nej náhrohok kniežaťa Hohenloheho a jeho manželky Otílie Lubraniec-Dambrskej (1868-1922), ktorá bola poľského pôvodu.

Lysá Poľana

Lysá Poľana je pohraničná tatranská osada, riečkou Biela voda (Bialka) rozdelená na slovenskú a poľskú časť, ktorá má staršiu históriu. Menšia lúka na pravom (východnom) brehu Bielej vody (Białky), patrila ku komplexu javorinskeho panstva, ktorého majiteľom bol knieža Hohenlohe. Neosídlenú lokalitu s Tatranskou Javorinou spájal iba kamenistý, pre povozy neschodný chodník. V roku 1907 vybudovali cez Bielu vodu na štátne náklady Uhorska a Haliče masívny železobetónový most, ktorý po dlhej dobe nahradil dávno odplavenú drevenú lávku. Vtedy zriadili za pomoci Hohenloheho ako spojnicu s Haličou aj trojkilometrový, posledný úsek vozovej cesty od Tatranskej Javoriny po Lysú Poľanu. Následne, okolo roku 1908 tu Hohenlohe dal postaviť horáreň so stanovišťom uhorských žandárov. Dnes chátrajúcu budovu colnice postavil štát v roku 1925. Turisti sa v 30. rokoch mohli ubytovať v horárni, kde sa podávala aj lacná a jednoduchá strava. Až v roku 1956 vznikol na našej strane hranice aj štýlový objekt goralskej reštaurácie.

Na juhozápadnom konci rozsiahlej malebnej poľany, tiahnúcej sa popri vodnom toku, bola pod dolomitovým výbežkom Lysej Skałki okolo roku 1865 zriadená vodná píla na výrobu dosák. Patrila majiteľovi zakopianskeho panstva Edwardovi Homolacsovi (1808- 1890). Jej vedúcim a zároveň aj pánskym horárom tu bol v 80. a 90. rokoch 19. storočia Jedrzej Dziadoň z Bukowiny Tatrzaňskej. Asi v roku 1910 nový majitel' panstva gróf Władysław Zamoyski (1853-1924) vyššie nad pílou postavil horáreň, v ktorej bol aj odpočinok pohraničiarov. Samostatný objekt im tu postavili v roku 1925. Turistom v rokoch 1922-1966 slúžila súkromná turistická chata Justyny Barcikowej. Pekný drevený objekt zakopanskeho štýlu dodnes stojí nad cestou do Zakopaného, asi 500 m severovýchodne od hraničného prechodu.

VytlačiťOdoslať e-mailom